Daniel Bombic: Príliš veľa hnevu a pozornosti okolo jedného obvineného

Daniel Bombic, známy aj pod pseudonymom Danny Kollár, je slovenský občan, ktorý žil približne dve desaťročia v Londýne. Je známy ako internetový tvorca obsahu, ktorý sa venuje rôznym klamlivým tvrdeniam a naratívom, a z tohto dôvodu je časťou verejnosti označovaný za extrémistu či konšpirátora. Pre šírenie nebezpečného obsahu mu platformy ako YouTube či Facebook zablokovali jeho účty.

Bombic v minulosti hajloval a rôznymi inými spôsobmi prejavoval sympatie a podporoval extrémistické hnutia, za čo je v súčasnosti aj trestne stíhaný. Trestné stíhanie je vedené pre viaceré trestné činy a vzhľadom na jeho dlhodobý pobyt vo Veľkej Británii na neho slovenské súdy vydali tri medzinárodné zatykače.

Na Bombica vydali tri zatýkacie rozkazy

Zatýkacie rozkazy boli vydané pre podozrenie zo spáchania viacerých trestných činov vrátane prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd, rozširovania extrémistického materiálu, podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti, nebezpečného elektronického obťažovania a neoprávneného nakladania s osobnými údajmi.

Prvý zo zatykačov vychádzal z viacerých extrémistických trestných stíhaní či kyberšikany. Druhý mu pribudol v novembri 2022, keď mal údajne šíriť extrémistický materiál na sociálnej sieti Telegram. Materiál mal odkazovať na antisemitskú knihu Židokracia, za ktorú bol jej autor Marián Magát právoplatne odsúdený pre trestné činy extrémizmu.

Vo februári 2023 na neho polícia vydala tretí zatykač pre prečin neoprávneného nakladania s osobnými údajmi za zverejnenie osobných údajov novinárky denníka SME Zuzany Kovačič Hanzelovej a osobných údajov policajtov známych ako čurillovci.

Obvinený Bombic mal zverejniť na svojom účte na Telegrame policajný dokument, na ktorom boli mená, adresy, dátumy narodenia aj služobné zaradenia stíhaných policajtov Jána Čurillu, Pavla Ďurku, prokurátora Michala Šúreka a expolicajta Ľubomíra Daňka. Počas pandémie koronavírusu zverejnil aj mená a telefónne čísla lekárov, ako sú infektológ Peter Sabaka či anestéziológ Jakub Hložník.

Britský súd rozhodol o jeho vydaní na Slovensko

Londýnska polícia zadržala Bombica ešte v júli 2022, na extradičné konanie však čakal takmer dva roky a britský súd rozhodol o jeho vydaní na Slovensko v apríli 2024. Proces sa skončil začiatkom januára, keď Bombic stiahol svoj návrh na odvolanie.

Do platnosti teda vstúpil prvostupňový verdikt súdu o vydaní Daniela Bombica na Slovensko a ten bol privezený do krajiny vládnym špeciálom. Už tento krok vyvolal nevôľu niektorých médií, pretože tvrdili, že podobné presuny obvinených vydaných na trestné stíhanie sa realizujú komerčnými letmi. Presun vládnym špeciálom tak označovali za akýsi nadštandard pre stíhaného Bombica.

Nie je však známe, ako novinári dospeli k tejto informácii, pretože pri výkone zatýkacieho rozkazu a extradície do krajiny vyžiadania dochádza k obmedzeniu osobnej slobody obvineného. To znamená, že obvinená osoba musí strpieť obmedzujúce opatrenia, ako sú putá či iné prostriedky, a byť pod dohľadom polície.

Použitie vládneho špeciálu odôvodnili bezpečnostné opatrenia

Bombica pritom z Veľkej Británie prevážali príslušníci Interpolu a polícia odôvodnila použitie vládneho špeciálu prísnymi bezpečnostnými opatreniami, o ktorých z taktických dôvodov nebolo možné informovať vopred, aby nebol zmarený účel eskorty a nedošlo k narušeniu verejného poriadku ani ohrozeniu eskortovanej osoby a policajtov zabezpečujúcich jej prevoz. Z týchto dôvodov sa polícia rozhodla nepoužiť komerčnú leteckú linku.

Obvinený Bombic bol následne predvedený pred sudcu Špecializovaného trestného súdu Petra Pulmana na výsluch. Po prerušení výsluchu bol umiestnený do cely policajného zaistenia, kde zotrval jednu noc.

Sudca vidí dôvody trestného stíhania, no nie na väzbu

Na druhý deň sudca Pulman konštatoval dôvodnosť stíhania, no nevidel dôvody na väzbu, a preto bol Bombic prepustený na slobodu bez náhrady väzby. Prokurátor Aurel Pardubský na súde žiadal útekovú a preventívnu väzbu z dôvodu obavy, že obvinený utečie alebo bude pokračovať v trestnej činnosti.

Prokurátor podal voči rozhodnutiu súdu sťažnosť, a preto rozhodnutie nie je právoplatné. O podanej sťažnosti bude rozhodovať Najvyšší súd 6. februára 2025.

Nevzatie Bombica do väzby vyvolalo v časti verejnosti vlnu pohoršenia, pretože ľudia nedokážu pochopiť, ako je možné, že sa po rokoch skrývania pred trestným stíhaním vo Veľkej Británii môže voľne pohybovať vo svojej rodnej krajine.

Bombic sa v Británii neskrýval

Tento naratív je vystavaný na falošnom predpoklade, a preto je zrejmé, že aj ďalšie závery z neho vychádzajúce budú mylné. Daniel Bombic sa vo Veľkej Británii neskrýval, ale žil tam dlhodobo. Extradícia síce trvala roky, no nie preto, že by ho miestne úrady nevedeli vypátrať.

Bombic bol v Británii zadržaný a následne prepustený na slobodu na kauciu s povinnosťou nosiť monitorovací náramok a hlásiť sa súdnemu úradníkovi. Skutočnosť, že samotné vydávacie konanie trvalo neúmerne dlho, ide na vrub súdnym orgánom, ktoré vo veci rozhodovali. Rovnako však treba zohľadniť aj tamojšiu právnu úpravu a možnosti obrany obvineného pred vydaním do krajiny, ktorá o neho žiadala.

Po vydaní Bombica na Slovensko preto verejnosť mylne očakávala, že keďže sa obvinený skrýval, pôjde automaticky do väzby.

Sudca pre prípravné konanie konštatoval dôvodnosť trestného stíhania, no to automaticky neznamená aj väzbu. Verejnosť aj na základe zverejnených videí či fotografií Bombica môže vidieť, že minimálne v prípade extrémistických trestných činov ide zrejme o viac než len dôvodné podozrenie zo spáchania týchto skutkov.

Na väzbu musia byť konkrétne dôvody

Väzba však nie je podmienená iba samotnou dôvodnosťou trestného stíhania, ale aj ďalšími zákonnými okolnosťami, ktoré musia byť splnené pre vzatie obvineného do väzby. V prípade útekovej väzby musí prokuratúra preukázať konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú záver, že sa obvinený pokúsi ujsť.

Tento záver vychádza aj z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý poukazuje na podmienku použitia väzby ako najzávažnejšieho zásahu do osobnej slobody jednotlivca iba v prípade „ultima ratio“, teda ako krajnú možnosť. V opačnom prípade by mohli byť obvinení zatváraní do väzby iba so strohým odôvodnením, že ak to urobili raz, urobia to znova.

Prokuratúra nepredložila konkrétne dôkazy o úteku či skrývaní sa Bombica, pretože ten dodržiaval súdom stanovené podmienky prepustenia na kauciu. Do Veľkej Británie neutiekol, ako tvrdili niektoré médiá, ale žil tam dlhodobo.

V prípade preventívnej väzby súd taktiež nevidel žiadne dôkazy o tom, že by obvinený Bombic pokračoval v páchaní trestnej činnosti, ktorá mu je kladená za vinu. Obvinenia totiž pochádzajú z právneho hľadiska zo značnej minulosti a prokuratúra minimálne nedokázala predložiť súdu dôkazy o tom, že by sa protiprávneho konania dopúšťal opakovane.

Nie je teda možné hovoriť o tom, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti alebo spácha trestný čin, ktorým hrozil, pričom treba zohľadniť aj podstatu obvinení, ktoré majú zväčša „verbálny“ charakter. Nie je pritom raritné, že si obvinený po vznesení obvinenia už dáva pozor na svoje činy práve preto, aby neskončil vo väzbe, čo sa zrejme stalo aj v prípade Bombica.

Samotný inštitút väzby pritom nikdy nesmie nahrádzať trest. To znamená, že väzobné stíhanie nesmie byť použité ako akási náhrada právoplatného trestu len preto, že verejnosť „zaručene vie“, že obvinený bude skutočne aj odsúdený. Rozsiahla judikatúra v tomto smere opäť zdôrazňuje použitie väzby iba v prípade, ak ju odôvodňujú konkrétne okolnosti, a nie len samotná skutočnosť, že osobe bolo vznesené obvinenie.

Za šírenie Bombicových naratívov môžu aj médiá

Hnev verejnosti na tomto fakte nič nezmení. Práve naopak, je to verejnosť, ale najmä časť novinárskej obce, ktorá dáva široký priestor na šírenie nevhodného obsahu, aký tvorí Daniel Bombic. Nie všetko, čo Bombic produkuje na svojich kanáloch, je protizákonné, no to neznamená, že je to aj správne a vhodné na šírenie pre široké masy.

Netreba zabúdať, že aj v minulosti pri náraste preferencií Mariana Kotlebu a strany ĽSNS stál za týmto fenoménom najmä záujem médií, ktoré začali široko upozorňovať na jeho činnosť. Dovtedy bol bezvýznamným členom extrémistického hnutia, no po záujme médií dokázal pretláčať vlastné naratívy do veľkej časti spoločnosti do takej miery, že jeho strana získala miesta v Národnej rade SR.

Podobný, až symbiotický vzťah vytvárajú médiá aj s Bombicom. Do povedomia ľudí sa dostal najmä potom, ako sa médiá začali široko venovať jeho vyjadreniam počas pandémie. Dovtedy bol pre veľkú časť verejnosti nezaujímavý, rovnako ako tisíce jemu podobných „influencerov“.

Médiá pokrývali Bombicove vyjadrenia v snahe „bojovať proti dezinformáciám“ a dosiahli tým iba ich masovejšie šírenie. Záujem o jeho osobu a pokrývanie jeho tvorby dosiahlo taký rozmer, že Bombic dosiahol vydanie neodkladného opatrenia zo strany súdu, aby ho médiá neoznačovali istými pomenovaniami.

Súd tak urobil v záujme zachovania nestrannosti súdneho procesu Bombicových trestných stíhaní, čo doteraz mnohí z mediálneho prostredia nedokázali pochopiť. Vidia v tom opäť iba akési sprisahanie s cieľom povzbudzovať extrémistov a šéfredaktor Denníka N pritom neváhal označiť sudkyňu podpísanú pod opatrením za „hrozbu“. To všetko len z dôvodu nepochopenia právnych súvislostí.

Bombic na druhej strane využil záujem médií na vlastné zviditeľnenie a postavil sa do roly „utláčaného hlásateľa pravdy“. Jedna strana potrebovala druhú. Médiá si zvyšovali sledovanosť, Bombic získaval popularitu, a to všetko na úkor špinenia verejného priestoru.

Výsledkom je, že sa dnes o Bombica zaujíma každý. Je to pritom len ďalší z dlhého radu obvinených z extrémizmu. Na rozdiel od iných však dokázal Bombic monetizovať záujem médií do takej miery, že sa k nemu dnes hlásia aj najvyšší predstavitelia vládnej moci.

Bombic nič prevratné neurobil ani nevytvoril.

Je ukážkovým produktom toho, ako médiá nedokážu rozoznávať podstatné hodnoty a témy súčasnosti. Napriek tomu však aj on má právo na spravodlivé súdne konanie. Tak ako každý občan v právnom štáte.