Psychologička Smiková: Šikanovaný nie je zodpovedný za to, čo robí agresor

Ako vraví, bolo viacero podnetov z radov škôl či rodičov, aby sa do smernice dostalo detailnejšie spresnenie odpovede na otázku „Čo vlastne šikanovanie je?”.

Ako psychologička ozrejmila, v pôvodnej smernici sa kompetentní potýkali s tým, že za šikanovanie sa doposiaľ považoval „opakovaný útok voči žiakovi alebo skupine žiakov”.

„Minulá direktíva uvádzala, že sa pri šikanovaní opakuje nejaký jav, ktorý je nežiaduci. Často sa však v praxi stávalo, že deti praktizovali nejaký izolovaný spôsob nežiaduceho konania, ktoré ako keby nemalo nadväznosť alebo nešlo o to isté správanie,” vysvetlila.

Do novej smernice boli preto vložené slová ako „obťažovanie formou spravidla opakujúceho sa nežiaduceho správania šikanujúceho voči šikanovanému”, keďže druhy šikanovania môžu prebiehať na viacerých úrovniach. 

Ako Smiková dodala, pri definíciách šikany zostáva úmysel, získanie prevahy šikanujúceho, moc, poníženie a ublíženie. Pre šikanované dieťa je podľa detailných vysvetlení v smernici takéto prostredie ponižujúce, zahanbujúce, zraňujúce či urážajúce.

Detailnejšie vymedzenie šikanovania

Z vysvetlenia psychologičky z VÚDPaP plynie, že šikanovanie sa bližšie špecifikovalo aj vo formách ako verbálne šikanovanie, fyzické šikanovanie, psychické šikanovanie, emocionálne šikanovanie a nebezpečné elektronické obťažovanie alebo nebezpečné prenasledovanie.

Ohľadom novej smernice Smiková taktiež bližšie konkretizovala prípady nepriamej šikany, ktorá sa podľa nej zisťuje ťažšie a ktorú na prvý pohľad nie je navonok v správaní vidno. 

„Ide o formy prehliadania, ignorovania alebo v rámci kyberšikany posielanie nejakých informácií či manipulácie triedneho kolektívu, ich názorov a postojov k nejakému dieťaťu,” vysvetlila a dodala, že z výskumov vyplýva, že takéto formy šikanovania častejšie realizujú dievčatá. „Tie sú v tom najväčšie majsterky sveta,” skonštatovala.  

Preč s „nálepkami", hovorí smernica

Veľká zmena sa udiala aj v oblasti pomenovania účastníkov šikany. „Konkrétne sa už nehovorí o agresorovi a obeti, ale o šikanujúcom a šikanovanom,” spresnila psychologička. 

Podľa nej sa k takémuto kroku pristúpilo z toho dôvodu, že ak príde k intervencii, a teda k prešetrovaniu šikany, tak sa často zistí, že ten, kto šikanoval, môže byť vlastne ten, kto je šikanovaný. A hneď na začiatku dostal hrubú „nálepku" agresor. 

Smiková na webinári VÚDPaP poznamenala, aby sa však týmto miernejším výrazom nezľahčovala situácia, ktorá sa deje.

Upozornila aj na to, že k šikanovanému dieťaťu by sa nemalo pristupovať tak, že si za to môže samo. „Šikanovaný nikdy nie je zodpovedný za to, čo robí šikanujúci,” dodala a zdôraznila, že dôvod a zodpovednosť je vždy na šikanujúcom. 

Ako pozitívny prvok v novej smernici vníma psychologička aj zahrnutie ostatných účastníkov do jednotlivých prípadov šikany. Deti v kolektíve podľa nej môžu pomôcť jav objasniť a sú preto dôležitými osobami pri prevencii. 

„Keď hovoríme o šikanovaní, tak nie sú to len tí, čo šikanujú, a tí, čo sú šikanovaní, ale sú to vlastne všetci,” dodala Smiková a konkrétne spomenula deti a žiakov, ktorí o možnom probléme vedia a často sa len prizerajú. Všetkým je však potrebné venovať pozornosť.

„Vieme z psychológie, že šikanovanie ja choroba, ochorenie kolektívu a nevyliečime ju tým, že vyliečime iba tých dvoch,” bližšie objasnila účinnosť skupinovej intervencie. 

Čo už šikanovanie nie je

Smiková uviedla, že smernica hovorí aj o bežných konfliktoch, ktoré by nemali byť vnímané ako sociálno-patologický jav. Napriek tomu by školy mali každému konfliktu, ktorý na škole medzi deťmi vznikne, venovať určitú vážnosť, aj keď to nie je považované podľa direktívy za šikanovanie. 

Konkrétne pribudli v novej smernici definície konania, ktoré šikanovaním nie sú, a to „jednorazové alebo impulzívne prejavy násilia či agresie medzi žiakmi akútnym neovládnutím emócií a prejavy násilia či agresie medzi žiakmi mimo školy (okrem kyberšikanovania), ktoré nevyplývajú zo vzťahov medzi žiakmi v škole”. 

Do šikany sa nezaraďuje ani nezhoda medzi zamestnancom školy a žiakom, ktorá súvisí s výchovno-vzdelávacím procesom. 

Šikanovanie stále nie je zakotvené ako trestný čin

Psychologička tiež spomenula, že šikanovanie stále nemá oporu v trestnom zákone. Podľa nej to však ani nie je nutné. „Pretože sú trestné činy (prejavy šikanovania), ktoré sa dajú kategorizovať ako rôzne trestné činy.”

[link url =https://standard.sk/875324/rezort-skolstva-podpori-dusevne-zdravie-deti-rodicia-vsak-chcu-radikalnejsie-kroky]

Minulá aj nová smernica uvádza napríklad trestné činy ako ublíženie na zdraví, obmedzovanie osobnej slobody, vydieranie, hrubý nátlak, sexuálne násilie a zneužívanie či vyhrážanie sa. 

Ak nie je prevencia realizovaná dlhodobo, nemá veľký efekt

„Nie je to len o tom, že sa spraví jedna prednáška, ale práve tu je dôraz na systematické, dlhodobé preventívne programy,” apelovala na neustále začleňovanie tém prevencie rizikového správania v rámci školských vzdelávacích programov Smiková. 

Taktiež spomenula, že pri prevencii šikanovania zariadeniami poradenstva a prevencie sa informovaný súhlas zákonného zástupcu už nebude vyžadovať. 

Za realizáciu prevencie je zodpovedný riaditeľ, ktorý by mal okrem iného zostaviť zodpovedný tím za preverovanie, zabezpečiť okamžitú ochranu šikanovanému, privolať zdravotnú pomoc a políciu či uchovávať dôkazy tak, aby neprišlo k ich zneužitiu. 

Je preto dôležité zachovať dôvernosť informácií. „Je to o našej profesionalite a ľudskosti. Chránime seba aj všetkých aktérov,” dodala. 

Dôležitá z pohľadu škôl je podľa nej aj spolupráca s rodičmi detí. Psychologička sa zmienila aj o dôležitosti kooperácie školských podporných tímov, koordinátorov prevencie či výchovných poradcov. K prevencii podľa smernice patrí aj vzdelávanie zamestnancov v tejto téme. 

Eva Smiková dala na záver do pozornosti aj spracovanie presného postupu školy pri podozrení zo šikanovania zo strany ministerstva školstva, ktoré sa aktívne venuje problematike šikany aj na svojich stránkach.