Riskovala som všetko, aby som pochopila Rusko. Krajina očami českej študentky

Všedný život v Rusku chválili viaceré známe osobnosti: americký novinár Tucker Carlson sa rozplýval nad vozíkmi v ruských obchodoch, Ľuboš Blaha (Smer) obdivoval práčky a sneh a Andrej Danko (SNS) rozosmial ruský internet svojou ódou na maslo.

Okrem nich však na sociálnych sieťach pôsobia aj blogeri, ktorí prostredníctvom svojich príspevkov vytvárajú u obecenstva kladný obraz o tamojšom režime aj o krajine ako takej, a to dlhodobo.

Známy je český bloger lákajúci Čechov, aby sa presťahovali do Ruskej federácie, a známi sú aj viacerí Slováci či Poliaci, ktorí – rovnako ako ten český – v krajine, o ktorej rozprávajú, aj žijú.

Vo svojich domovských krajinách za pomoci prevažne videí budujú kladný obraz bežného života v Rusku a poťažne aj kladný obraz Putinovho režimu – pričom im dávajú, pochopiteľne, priestor aj ruské provládne médiá.

Samostatnou kapitolou sú ruskí blogeri, ktorí istý čas žili v niektorej z krajín EÚ a vďaka znalosti jazyka a reálií obsah ich blogov nijako nezaostáva za obsahom neruských kolegov.

Portál Investigace.cz ešte vlani priniesol článok o ruskej blogerke Oľge, nakrúcajúcej z Ruska česky ozvučené prorežimné videá, ktoré dosahujú stovky tisíc až milión videní.

Oľga okrem iného robila rozhovor s vyššie spomínaným českým blogerom. Rovnako ako ostatní aj ona tvrdí, že jej za tvorbu nikto neplatí.

Zakladateľ poľského portálu WarNewsPL Mateusz Broncel začiatkom apríla v rozhovore pre ruské exilové médium v Poľsku Vot Tak označil za cieľ takýchto príspevkov "romantizovanie obrazu Rusa. Aby mladí ľudia, ktorí sedia na TikToku, nemysleli na zločiny, ktoré Rusi spáchali v Gruzínsku, na Ukrajine alebo dokonca proti predstaviteľom vlastnej opozície".

Štandard sa obrátil na Češku, ktorá v Rusku študovala tak pred začatím plnohodnotnej ruskej invázie na Ukrajinu, ako aj počas nej, a jej svedectvo môže čitateľom pomôcť pri utváraní objektívneho obrazu súčasnej Ruskej federácie.

Za viaceré jej vyjadrenia, ako aj za konanie, ku ktorému sa v rámci rozhovoru priznáva, by jej vznikli komplikácie so zákonom tak doma, ako aj v Rusku, a ocitla by sa tak medzi dvoma mlynskými kameňmi.

Aby sa mohla vyjadrovať otvorene, nebojac sa postihu, Štandard ju aj jej fotku spod stien Kremľa anonymizoval a predstavuje ju pod pseudonymom Šárka – redakcia Štandardu jej pravú totožnosť pozná, nebude ju však zverejňovať. Ona dokladá svoj dlhodobý pobyt v Rusku rozsiahlou fotodokumentáciou.

Prečo ste sa rozhodli študovať v Rusku?

Ako mladá športovkyňa som sa zaľúbila do športovca z Ruska, ktorý vedel iba po rusky a veľmi slabo po anglicky. Vymenili sme si kontakty, ale neboli sme v čulom styku.

Začala som sa kvôli nemu učiť rusky, a o pár rokov som už za ním mohla ísť a spojiť príjemné s užitočným.

A štúdium, to bola pre mňa výzva, hoci som naň bola prijatá ešte pred vojnou, takže celý proces komunikácie s ruskými úradmi, ako aj prechod hranice bol jednoduchší ako dnes.

Ako dopadol prvý pobyt v Rusku?

Bola som unesená a hneď som pochopila, že do Ruska sa chcem vracať aj po štúdiu. Prvé, čo mi udrelo do očí, bola neprítomnosť akejkoľvek reklamy v podobe obrovských plagátov či svetelných pútačov na budovách v hlavnom meste.

Kontrastne pôsobil môj zážitok z ulice Arbat v centre Moskvy, kde mladý Kaukazan – pracovník mestských služieb – zamaľúval pouličný prejav podpory bieloruskej opozície v podobe bieloruskej národnej vlajky, ktorá – symbolicky – už na 97 percent vytlačila z vlajky zelenú farbu čoby pozostatok vlajky Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky.

Mentalita obyvateľstva v Rusku mi však bola hneď blízka, zapáčila sa mi tamojšia kultúra a skrátka som tam bola šťastná.

Je známe, že hoci dediny a turisticky menej obľúbené mestá trpia zlou infraštruktúrou a niektoré vyzerajú výrazne zanedbane, veľké mestá sú hypermoderné. Čo môže turistu zo Slovenska alebo z Česka v tomto smere v ruskom veľkomeste prekvapiť?

Tá hypermodernosť sa určite odráža v oblasti služieb. V tomto je Rusko ďaleko pred nami. Skutočne ma prekvapilo, že kým v strednej Európe sú stále obchody, kde sa vyžaduje platba v hotovosti, v Rusku sa dá platiť biometrickým zosnímaním tváre.

Myslím to doslova: prídete do obchodu a zistíte, že nemáte peňaženku, kartu, inteligentné hodinky, smartfón, nemáte nič. Stačí pri pokladni stlačiť tlačidlo, usmiať sa do kamery, tá rozpozná vašu tvár a z vášho bankového účtu sa stiahne potrebná suma.

To je čosi, čo u nás ešte tak 10 – 20 rokov neuvidíme, tu sme s týmto sto rokov pred opicami: v Rusku aj platbu na QR-kódy či inteligentné prstene mali roky rokúce pred nami.

No a na každom rohu sú tam halal reštaurácie, čajchany, pohostinstvá z rôznych kútov Eurázie. Tá rozmanitosť kultúr je na Rusku nádherná – u nás sú podobné podniky stále skôr výnimkou ako pravidlom.

Taký spôsob platby pôsobí síce pohodlne, okrem Ruska je bežný aj v Číne. Nemyslíte si však, že má aj záporné stránky?

Áno, nepochybne. Ja to rada využívam, lebo viem, že o niekoľko týždňov zase odídem. Moja tvár, zapísaná v ruských registroch biometrických údajov, mi – verím – nespôsobí žiadne problémy.

Ide však o nástroj takzvaného total control. Tak v Moskve, ako aj v hlavnom meste kultúry – v Petrohrade –, sú na každom rohu kamery a pohybovať sa anonymne je nemožné. V Rusku som sa prvýkrát stretla s heslom "koniec hotovosti = koniec slobody".

Moji ruskí priatelia, ktorí chodili na protesty alebo jednoducho nie dosť hlasne dávali najavo svoju bezhraničnú lásku k režimu, tí žijú v neustálom strachu a snažia sa čo najmenej využívať výhody civilizácie, vďaka ktorým by potom polícia mohla zistiť, že pred rokmi boli na proteste.

Následne by mohla navštíviť zrovna ich dom a počas obhliadky ho prevrátiť hore nohami. Videla som, ako vyzerajú domy a byty po takejto návšteve polície, ktorá sa z času na čas nezaobíde bez bitky či znásilnenia. Bez komentára.

Po februári 2022 ste niekoľkokrát boli legálne v Rusku prostredníctvom študijného a turistického víza. Bolo cítiť rozdiel oproti stavu pred začiatkom invázie?

Azda najvýraznejšie sa začiatok operácie na Ukrajine prejavil úbytkom mužov – tak na uliciach, ako aj priamo na univerzite.

Hoci som študovala na odbore, kde je tradične viac dievčat, mala som aj spolužiakov a mladí Rusi boli aj na internáte či po večeroch v podnikoch.

Po začiatku invázie ruskí chlapci takmer vymizli – bolo vidieť iba ruské študentky, migrantov a zahraničných študentov z arabských krajín, z Afriky a v neposlednom rade z Číny.

Pamätám si, akoby to bolo včera, keď sme sa dozvedeli, že náš spolužiak padol na fronte. Celá fakulta bola obvešaná jeho fotkami v čiernom rámčeku – celá budova sa odela v smútočný šat.

Vyzeralo to trochu surrealisticky. Chápem prianie ľudí smútiť za spolužiakom a rešpektujem to, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že po februári 2022 začali mnohé vysoké školy – kedysi kypiace životom – pripomínať cintoríny.

A ako sa zmenilo akademické prostredie? Bolo cítiť tlak na študentov a učiteľov? Sprísnila sa cenzúra?

Špecializujem sa na humanitné vedy – tie pri každom režime trpia viac ako vedy technické. Učitelia, ktorí ešte pár mesiacov pred vojnou mohli vtipkovať o režime, začali byť nezvykle utiahnutí a tichí.

Tí, čo sa napriek všetkému odhodlali dať najavo svoj postoj, sa stávali účastníkmi trestných konaní, nezriedka začatých po udaní zo strany kolegov alebo študentov.

Akademické prostredie sa rozdelilo na dva tábory: jedny usporadúvali protivojnové protesty, druhí iniciatívne písali udania a trestné oznámenia a spolupracovali v tomto smere s vedením univerzity výmenou za zabezpečenie prijatia na magisterské či doktorandské štúdium.

Celý univerzitný život sa začal ponášať na akýsi ideologický biznis či na opakovanie najabsurdnejších stránok z dejín sovietskeho vzdelávania.

Niektorí moji spolužiaci sa venovali ukrajinským dejinám a kultúre, písali záverečnú prácu v ukrajinských strediskách. Do mája 2022 museli prakticky úplne zmeniť obsah svojich prác pre nový "správny" pohľad.

Postrehla som však celkovú zmenu v orientácii: predtým sa Rusko snažilo napodobniť či dohnať Západ, Rusko ako také bolo eurocentrické – od začiatku operácie sa však začalo konať množstvo konferencií venovaných Číne, Afrike a moslimskému svetu.

Jeden z učiteľov – pravoslávny kňaz – mi povedal: "Prepáč, ale moslimovia sú nám bližší ako katolíci, tobôž protestanti." Ja som agnostička, tak mi to bolo jedno, ale moji pravoslávni spolužiaci boli v pomykove.

A pri prechode ruskej hranice bolo vidieť zmeny medzi stavom spred 24. februára 2022 a po ňom?

Letecky sa dostanete do Ruska rovnako ako pred vojnou, tam nie sú prísne kontroly – možno to bol iba môj pocit, lebo som zatiaľ vždy od začiatku invázie letela cez Turecko, ale rozhodne je to po februári 2022 všeobecne príjemnejšie ako autobusom.

Výrazne sa totiž zmenil prístup pohraničníkov – aj ruských, aj tých, cez ktorých som do Ruska prechádzala.

Napríklad na hranici v Estónsku sú všade plagáty vysvetľujúce, že svojou cestou do Ruska podporujete ruskú inváziu na Ukrajinu, pohraničníci sa vypytujú, prečo cestujete do Ruska, či neviete, čo robí Rusko na Ukrajine, a podobne.

Jednoducho cestovať cez pozemnú hranicu do Ruska je po začiatku operácie deprimujúca, frustrujúca, povedala by som až depresívna záležitosť, pretože to čakanie na hranici je nekonečné.

Skutočné dobrodružstvo ma však čakalo na ruskej strane hranice. Ruskí pohraničníci ma po pasovej kontrole odviedli do miestnosti bez okien, kde sedel jeden muž.

Tam som vypisovala migračnú kartu a následne som v ankete odpovedala na otázky typu "ako sa staviate k SVO" [ruská skratka pre propagandistický pojem špeciálna vojenská operácia, pozn. red.] či "ako hodnotíte súčasnú politiku Ruskej federácie".

Samozrejme, nechcela som, aby ma vrátili do Estónska alebo aby ma tam grilovali, takže som odpovedala, že som otvorene “za” SVO aj politiku Ruska.

Následne som musela odomknúť telefón, ale nič podozrivé – napríklad platby ukrajinskej armáde či chaty s podozrivými ľuďmi – tam nenašli a vrátili mi ho.

Následne sa ma pýtali, či nemám rodinných príslušníkov v bezpečnostných zložkách. Odpovedala som pravdivo, že nie.

Oni mi však vyhodili na oči, že môj bratranec pracuje na polícii. To ma dostalo, lebo ten bratranec má iné priezvisko a je to bratranec z druhého či tretieho kolena, s ktorým ani nie som v styku.

Je zarážajúce, akými citlivými informáciami Rusko disponuje. Hranicu ste prekračovali viackrát – opakoval sa podobný postup, alebo to bola skôr výnimka?

To nebola výnimka – na hranici sa čaká dlho práve pre tieto kontroly a previerky. Keď som raz šla s kamarátkou, každú z nás zatvorili do inej miestnosti a obom hovorili, že tá druhá na ňu povedala nejaké veci, pre ktoré bude mať problémy.

Asi čakali, že začneme s kamarátkou na seba kydať, ale my sme ako sestry, takže sme im neverili a pomerne rýchlo nás pustili.

Horšie sú na tom paradoxne ruskí občania – videla som napríklad starší pár s trvalým pobytom v Portugalsku, ktorý šiel na detektor lži a v miestnosti bez okien boli skoro päť hodín.

Keď vyšli, deduško povedal, že problémom bolo, že má sesternicu, ktorá dlhé roky žije v Česku.

Tovar, ktorý nemožno vyviezť, kontrolujú ruskí či estónski pohraničníci? Čo napríklad neslobodno viezť do Ruska?

Všetok tovar v batožine – pri vjazde do Ruska aj pri výjazde z neho – preverujú výhradne neruskí pohraničníci, v mojom prípade aj tí estónski.

Do Ruska je zakázané dovážať prakticky čokoľvek, čo sa dá nejako speňažiť – na hranici je dostupný dlhý zoznam týchto položiek.

Nesmie sa do Ruska doviezť ani žiadna európska mena – nielen eurá, ale ani české koruny či poľské zloté. Videla som, ako otáčali rodinu s 2-tisíc eurami, aby si to išli vymeniť napríklad za doláre, lebo inak ich do Ruska nepustia.

Avšak veľmi to závisí aj od pohraničníka, na ktorého narazíte – mne našiel sto eur v peňaženke a tváril sa akoby nič.

Vtipné je, že častejšie mi prehľadávali príručnú batožinu ako veľký kufor – takto mi so slovami “toto je kozmetika” zabavili masku na tvár, ktorú som si chcela dať v autobuse, ale prehliadli kopu nového oblečenia, šperkov a kozmetiky vo veľkom kufri.

V akom jazyku prebieha hraničná kontrola v Estónsku?

Na moje prekvapenie po rusky. Čakala som, že bude všetko po anglicky alebo lámanou angličtinou, ale nápisy vystríhajúce pred cestou do Ruska sú písané po rusky.

Pohraničníci tiež všetci hovoria s turistami po rusky, ak teda turista jasne nedá najavo, že po rusky nevie – vtedy prejdú do angličtiny.

Čo by ste na dôvažok odkázali ľuďom, ktorí narazia na propagačné videá o živote v Rusku a chceli by tam vycestovať?

Rusko milujem. Vždy som mala dojem, že obyvatelia Ruska si svoju krajinu a jej mnohoraké dejiny vážia. Mnohí tu nestoja za režimom, hanbia sa zaň, no vyzdvihujú ruskú literatúru a tradície svojej veľkej mnohonárodnostnej krajiny.

V tomto sme my Česi pozadu. Ja osobne neviem, ako vyzerá český ľudový kroj. Celkovo veľa českého, moravského či sliezskeho v mediálnom priestore nevidieť.

Na vybraných miestach Ruska je skutočne čisto a pekne. Avšak obraz Ruska ako krajiny bezpečnej pre turistov nie je reálny.

Pochopila som to počas výsluchu v miestnosti bez okien. V Rusku aj ako turista stále cítite, že váš život vám nepatrí.

Treba si dávať sakramentský pozor na to, aké správy posielate, aké bez mazania prijímate. Treba si dávať pozor na bankové prevody nielen svoje, ale aj svojich priateľov a príbuzných.

Ak váš hoci aj najvzdialenejší príbuzný pracuje ako novinár v nie proruskom médiu, alebo pracuje ako policajt či vojak, neriskujte.

Chcela by som sa vracať do slobodného a šťastného Ruska, a nie ako teraz si vždy pred odletom do Moskvy starostlivo mazať chaty a aplikácie, báť sa, či všetko prebehne v poriadku alebo ma "posadia" a teda uvažovať, či nebude lepšie ísť sa pred cestou rozlúčiť s mamou.

Riskovala som všetko, aby som pochopila Rusko. Možno to však, ako písal Ťutčev, ani nie je možné.