Demograf Šprocha: Pohľad na predmanželské sexuálne kontakty sa zmenil

Už druhý pandemický rok však priniesol zvrat a došlo k nárastu intenzity sobášnosti. Dá sa predpokladať, že to bol prvotný nástup kompenzačnej fázy, keď v rokoch 2021 a 2022 realizovali odložené sobáše z prvej a druhej vlny pandémie.

Posledné roky sa však opäť niesli v znamení zníženia sobášnosti. Môžeme predpokladať, že ide o dôsledok celkovo problematickej spoločenskej a ekonomickej situácie, keď dlhodobé zámery, akým je aj vstup do manželstva, sú strategicky odkladané. 

Ani z hľadiska rozvodovosti nedošlo k významnejším medziročným zmenám. Po určitom prepade intenzity medzi rokmi 2019 a 2020 sa rozvodovosť stabilizovala na úrovni okolo 30 percent, čo je približne o desať percentuálnych bodov menej, ako tomu bolo ešte na konci prvej dekády 21. storočia.

Kedysi sa partneri "museli" brať, pričom dôvodom bolo väčšinou dieťa. Dnes je situácia voľnejšia. Mnohé páry dokonca uvádzajú, že svadba je už len prežitok. 

Manželstvo na Slovensku podľa niektorých sociologických zisťovaní stále predstavuje vysoko hodnotené párové spolužitie. Jedným dychom však treba doplniť, že miera súhlasu s tým, že manželstvo je prežitok (zastaralá inštitúcia), v čase rastie.

Kým napríklad na začiatku 90. rokov s takýmto názorom súhlasilo len asi sedem percent dospelých respondentov, o približne štvrťstoročie neskôr to bola už takmer štvrtina mužov a pätina žien.

Nie je pritom asi prekvapením, že o niečo častejšie deklarujú tento postoj osoby v mladšom veku, napríklad vo veku do 35 rokov to bola až tretina opýtaných, kým v starších generáciách je stále prítomná väčšia inklinácia k negatívnemu postoju k tomu, že manželstvo je prežitok.

Kedy nastal zlom v modeli "najskôr svadba, potom dieťa”? Dnes je už, dá sa povedať, "normálne”, ak to ľudia berú naopak, a teda "najskôr dieťa a až potom svadba”.

Všetky dostupné historické údaje, ktoré máme od druhej polovice 19. storočia, hovoria, že na Slovensku jednoznačne dominovali deti narodené v manželskom zväzku.

Napríklad hranicu desať percent nemanželské deti dosiahli v histórii len raz, a to v špecifickom roku 1945, keď územie Slovenska priamo zasiahli vojenské operácie, masívne presuny vojsk, odsun nemeckého obyvateľstva a podobne.

Teda v období, keď problematické životné podmienky, vyššia úmrtnosť mladých mužov či prechod frontu a cudzieho mužského elementu mohli destabilizovať miestne spoločenstvá a prispieť k určitému nárastu počtu detí narodených nevydatým ženám. 

Ďalší vývoj sa v podstate až do konca 80. rokov niesol v návrate pod spomenutú hranicu a skôr upevnenie modelu rodenia detí v manželskom zväzku.

Čo sa však postupne zmenilo, bol pohľad na predmanželské sexuálne kontakty, a to spoločne s výrazne obmedzenými možnosťami predchádzania tehotenstvu prispievalo k významnému nárastu prípadov, keď sa prvé dieťa narodilo len pár mesiacov po svadbe. 

Tieto takzvané predmanželské koncepcie koncom 80. rokov tvorili dokonca viac ako polovicu zo všetkých narodených detí prvého poradia u vydatých žien.

Historicky jedinečný zlom v legitimite narodených detí prinieslo na Slovensku až obdobie po roku 1989. Po prudkom náraste podielu nemanželských detí až na hranicu 40 percent sa však situácia v posledných desiatich až pätnástich rokoch stabilizovala. 

Zaujímavou je pritom tiež skutočnosť, že deti mimo manželstva sa skôr rodia ženám s nízkym vzdelaním, žijúcim v rómskych marginalizovaných komunitách ako u liberálne zmýšľajúcich vysokoškoláčok.

Model najprv svadba a potom dieťa tak na Slovensku dostal trhliny, ale súčasne treba povedať, že naďalej predstavuje vo svojej podstate nenahraditeľný a stále mierne prevažujúci scenár usporiadania prechodov k materstvu a rodičovstvu.

Vieme, koľko percent manželstiev malo pred svadbou dieťa? 

Bohužiaľ, takýmito špecifickými údajmi demografická štatistika nedisponuje, keďže sobášiace dvojice neuvádzajú pri uzavretí manželstva počet narodených detí. Určité odhady vieme len povedať pre rok 2021, keď bolo možné prepojiť údaje zo sčítania, ktoré takúto informáciu zisťovalo, so sobášiacimi sa mužmi a ženami.  

Na základe takto špecificky upravených údajov vieme povedať, že spomedzi všetkých mužov a žien, ktorí v roku 2021 vstúpili do manželstva, bolo bezdetných len približne 55 percent. Zhruba pätina mala podľa výsledkov sčítania jedno dieťa, dve deti asi desatina a tri a viac detí uviedlo približne päť percent osôb.

Najviac uskutočnených sobášov majú podľa tabuliek mestá Košice, Prešov a Bratislava. Je to iba tým, že sú to veľké mestá alebo za tým môžeme vidieť aj niečo viac? Je nejaký rozdiel, ako vnímajú svadbu a sobáše na západnom, strednom a východnom Slovensku? 

Počet sobášov je vo všeobecnosti výsledkom počtu osôb, ktoré môžu vstúpiť do manželstva a samotnej intenzity sobášnosti. Znamená to, že ak ide o veľké mestá, potenciálne sa dá očakávať aj vyšší počet uzavretých manželských zväzkov.

Tento fakt môže podporiť alebo, naopak, do určitej miery redukovať vyššia či nižšia intenzita sobášnosti. Práve v prípade spomínaných miest sa ukazuje, že ich úroveň sobášnosti bola z pohľadu Slovenska skôr priemerná (mesto Košice) až nadpriemerná (mestá Bratislava a Prešov). 

Z hľadiska vnímania manželstva došlo na Slovensku u dospelej populácie síce k miernemu nárastu podielu odpovedí, ktoré reflektujú, že ide o zastaralú inštitúciu. Súčasne treba dodať, že naďalej majú výraznú prevahu takí respondenti, ktorí s týmto tvrdením nesúhlasia.

Významnejšie rozdiely medzi západným, stredným a východným Slovenskom pritom neboli zaznamenané.

Čísla nám ukazujú, že najviac mužov, ktorí pristúpili k sobášu (37 percent) má vzdelanie stredné s maturitou. Zatiaľ čo u žien (38,4 percenta) prevládajú vysokoškoláčky. Vstupujú dnes do manželstva ženy "s rozumom"? 

Počet a podiel mužov a žien podľa najvyššieho vzdelania, ktorí vstupujú do manželstva, predovšetkým odzrkadľuje prevažujúce vzdelanostné modely v populácii Slovenska. Ak sa pozrieme na intenzitu, s akou do manželstva vstupujú, potom môžeme identifikovať pomerne významné diferenciácie medzi vzdelanostnými skupinami. 

Vo všeobecnosti sa pritom ukazuje, že osoby a najmä muži s nízkym vzdelaním (základné, stredoškolské bez maturity) dosahujú na Slovensku najnižšie miery sobášnosti, kým, naopak, vzdelanejší a najmä osoby s vysokoškolským vzdelaním (opäť predovšetkým ženy) majú najvyššie šance na manželstvo. 

S tým je, samozrejme, spojený aj vek, kedy sa predmetné osoby sobášia. U vysokoškolákov a vysokoškoláčok je najvyšší, a preto sa dá čiastočne aj povedať, že výber ich manželského partnera a partnerky prebieha dlhšie, často po odskúšaní spoločného súžitia.

To by aj vysvetľovalo, prečo manželstvá týchto osôb dosahujú nižšiu mieru rozvodovosti.

Ak by sme sa mali v krátkosti dotknúť aj rómskych obyvateľov. Vymykajú sa v ich prípade čísla z priemeru alebo je to aj u nich vo všeobecnosti rovnaké?

Analýza sobášneho správania rómskeho obyvateľstva na Slovensku naráža predovšetkým na obmedzenia spojené s dostupnými údajmi. V podstate máme len kusé informácie o rodinnom stave osôb hlásiacich sa k rómskej národnosti alebo môžeme využiť údaje o uzavretých manželských zväzkoch za obce, v ktorých je podiel osôb žijúcich v marginalizovaných rómskych komunitách najvyšší. 

Ani v jednom prípade však nemôžeme hovoriť o celej populácii Rómov na Slovensku. Oba zdroje však signalizujú, že časť predmetnej populácie vstupuje do manželstva veľmi skoro v porovnaní s nerómskou populáciou.

Je potrebné si uvedomiť, že nebránia tomu ani ďalšie štúdium či vyššie náklady spojené so získavaním samostatného bývania alebo etablovanie na trhu práce či budovanie kariéry, ktoré sú v nerómskej populácii potenciálnymi faktormi odďaľovania manželstva.  

Súčasne je tiež zrejmé, že medzi osobami rómskej národnosti či žijúcimi v špecifickom prostredí marginalizovaných rómskych komunít môžeme identifikovať častejší príklon k neformálnym párovým súžitiam.

Tieto pritom nie sú svojou povahou len akousi predmanželskou skúškou, ale vzhľadom napríklad na výrazne vyšší počet detí u nich žijúcich pravdepodobne plne nahrádzajú manželstvo. V dôsledku toho aj výrazne vyššia časť osôb rómskej národnosti zostáva celoživotne bez skúsenosti so životom v manželskom zväzku. 

Je už teraz vidieť, kam sa dnešné páry uberajú? Či bude prevládať spolužitie partnerov bez manželského zväzku alebo či sa veková krivka bude posúvať ešte na neskorší vek? 

Dostupné údaje naznačujú, že počet osôb, ktoré žijú v kohabitáciách na Slovensku, má rastúcu tendenciu. Okrem toho čoraz častejšie ide o slobodných, v mladšom veku, kým postmanželské kohabitácie rozvedených a ovdovených sú na ústupe.

Dá sa preto predpokladať, že pre viacerých mladých ľudí na Slovensku sa kratšie či dlhšie spolužitie bez uzavretia manželstva stáva integrálnou súčasťou ich životných dráh. 

Súčasne treba doplniť, že aj napriek tomu manželské zväzky aj medzi mladými jasne dominujú a sú oveľa častejšie preferovaným spôsobom párového spolužitia. Môžeme sa v tomto smere domnievať, že kohabitácie teda predstavujú skôr akýsi predmanželský test spolužitia. 

Z hľadiska odkladania vstupu do manželstva výsledky posledných desiatich až pätnástich rokov jednoznačne potvrdili znižovanie dynamiky posunu sobášov do vyššieho veku.

Zdá sa, že určitý priestor ešte existuje, ale ak by manželstvo malo byť súčasne tiež priestorom na realizáciu väčšiny reprodukčných zámerov, vzhľadom na biologický vek sobášiacich sa dvojíc (najmä v spojitosti so ženami), už nie je možné predpokladať návrat tak dramatického odkladania, ako v 90. rokoch a na začiatku tohto milénia.

Poďme k rozvodom. Ako je na tom Slovensko? Evidujete krivku rozvodovosti pomerne rovnakú alebo sa rozvádzame každým rokom menej? Keďže ľudia svadby viac plánujú, sú premyslené a nikto nikoho do svadby nenúti. 

Intenzita rozvodovosti na Slovensku mala rastúcu tendenciu v podstate už od konca druhej svetovej vojny, pričom 90. roky a začiatok tohto milénia tento proces len dynamizovali. Pri zachovaní úrovne rozvodovosti z konca prvej dekády 21. storočia by sa na Slovensku rozvádzalo niečo viac ako 40 percent manželských párov. 

Ďalší vývoj však priniesol pomerne významnú redukciu, ktorá sa v posledných rokoch stabilizovala na a tesne pod hranicou 30 percent. Skutočne môžeme predpokladať, že pod tento vývoj sa podpísalo dlhšie a dôkladnejšie zvažovanie manželského partnera alebo partnerky, neskorší vek pri sobáši, keď sú ľudia už vyzretejší, majú lepšie zázemie pre spoločný život.

Ukazuje sa, že aj prípadné tehotenstvá partnerky už nemusia byť dôvodom na urýchlený sobáš, ako tomu bolo v minulosti. Tieto a aj niektoré ďalšie aspekty, ako napríklad celkovo vyššie vzdelanie mladých, tak spoločne vytvárajú komplex determinantov vedúcich k nižšej rozvodovosti.

Väčšinu žiadostí o rozvod podávali vo všetkých regiónoch muži. Je na to nejaké vysvetlenie?

Vzhľadom na dôvody rozvodu, keď jednoznačne dominuje rozdielnosť pováh, názorov a záujmov, sa dá predpokladať, že aj napriek tejto štatistike neplatí, že muži sú hlavní iniciátori rozvodového konania.

Skôr sa domnievame, že ide o spoločne naplánovaný krok a muži v posledných rokoch (v minulosti mierne častejšie k podaniu žiadosti na rozvod pristupovali ženy) sú tí, ktorí častejšie „dotiahnu” celý proces po administratívnej stránke.

Priemerná dĺžka trvania manželstva sa uvádza ako 15,1 roka. Najčastejším dôvodom a príčinou ukončenia manželstva je podľa partnerov "rozdielnosť pováh, názorov a záujmov”. Vynára sa tu otázka, či to partneri zistili až po toľkých rokoch? 

Uvedený dôvod legislatívneho ukončenia manželstva skôr signalizuje, ako sa dvojica dokáže vzájomne „dohodnúť” na bezproblémovom zániku ich manželského zväzku pred súdom a nehovorí nič o tom, čo je skutočnou príčinou ich rozvodu.

Navyše, zastúpenie tejto príčiny je dnes také vysoké, že je dominantné nielen u dlhšie trvajúcich manželských zväzkoch, ale aj u tých, ktoré sa rozviedli po kratšom intervale od sobáša.

Ako ďalšie príčiny uvádzajú neveru, ostatné príčiny a alkoholizmus. Ako sme na tom v spojitosti s týmito príčinami v porovnaní so svetom?

Hlavným vývojovým znakom z hľadiska dôvodov rozvodu bol v podstate už od 70. rokov postupný nárast „rozdielnosti pováh, názorov a záujmov”. Do úzadia sa tak dostávali rôzne ďalšie vtedy aj pomerne početné príčiny ako spomínané nevera, alkoholizmus a podobne.

Práve tieto patologické dôvody boli v poslednom období výrazne potlačené a tvoria vo svojej podstate už len zanedbateľnú časť rozvodov. 

Navyše sa ukazuje, že častejšie prítomné sú skôr u osôb s nižším vzdelaním. Celkovo štatistika príčin rozvodov má vďaka spomínanej jednoznačnej dominancii „rozdielnosti pováh, názorov a záujmov” značne obmedzenú vypovedaciu hodnotu. 

Z hľadiska medzinárodného porovnania bol systém zberu a vykazovania príčin rozvodu podobný len v susednej Českej republike. Aj tu bolo možné pritom pozorovať pomerne dynamický nárast zastúpenia rozdielnosti pováh, názorov a záujmov.

Preto v prípadoch, ak manželia podali spoločne návrh na rozvod manželstva alebo sa druhý manžel, manželka k návrhu pripojili, bolo zisťovanie príčin u nesporných rozvodov zrušené.

Podiel rozvedených manželstiev s maloletými deťmi predstavuje 59,4 percenta. Budú tieto deti brať rozvod ako prirodzenú súčasť života?

Dopady rozvodu na životné dráhy detí sú rozdielne a môžu byť významne individuálne. Niektoré zahraničné štúdie potvrdzujú, že tieto osoby častejšie volia neformálne súžitia a majú nižšiu ochotu vstúpiť do manželstva a ak aj sa zosobášia, ich zväzky vykazujú nižšiu mieru stability.

Zo slovenského prostredia však takéto longitudinálne štúdie, ktoré by analyzovali ďalšie trajektórie detí z rozvedených rodín, nepoznáme. Nevieme preto jednoznačne povedať, či uvedené zistenia zo zahraničia je možné aplikovať aj na Slovensko. 

Branislav Šprocha

Pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa okrem iného špecializuje na analýzu rodinného správania, vzdelanostnú štruktúru obyvateľstva či na demografickú analýzu rómskej populácie. Taktiež pracuje aj v Prognostickom ústave Slovenskej akadémie vied so zameraním na populačný vývoj a prognózy, ktoré súvisia s rodinným a reprodukčným správaním v domácnostiach.