Benjamin Abelow o USA a Rusku: Poviem vám niečo, čo sa na Západe povedať „nesmie”

Približne šesť mesiacov po ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 vyšla malá kniha neznámeho autora, ktorá rýchlo upútala pozornosť verejnosti a vyvolala pochvalné reakcie takých osobností, ako sú Noam Chomsky, John Mearsheimer, Chas Freeman a bývalý veľvyslanec USA v Sovietskom zväze Jack Matlock a ďalší. Autorom knihy je Benjamin Abelow a jej názov je How the West Brought War to Ukraine (Ako Západ priviedol vojnu na Ukrajinu). Hoci Abelow v žiadnom prípade neospravedlňuje ruskú inváziu, hlavnú vinu za vojnu pripisuje lídrom USA a NATO, ktorí – ako tvrdí – sériou agresívnych krokov v priebehu troch desaťročí nakoniec dostali Rusko do neudržateľnej pozície, čím dramaticky zvýšili pravdepodobnosť, že ruskí lídri nebudú vidieť lepšiu alternatívu ako inváziu. Kniha bola doteraz preložená do siedmich jazykov.

Benjamin Abelow začal pracovať v oblasti zahraničnej politiky vo Washingtone počas Reaganovej éry, keď sa venoval politickému lobovaniu pre mimovládnu organizáciu v oblasti jadrových zbraní. V čase, keď studená vojna stále prebiehala a v Európe boli rozmiestnené nové rakety Pershing II a rakety s plochou dráhou letu, sa Abelow a jeho kolegovia usilovali spomaliť intenzívne preteky v jadrovom zbrojení medzi USA a ZSSR a lobovali za politické programy, ako napríklad bilaterálne „jadrové zmrazenie”. Počas svojej práce sa hlboko zameral na technické otázky spojené s týmito zbraňovými systémami, ale aj na strategické otázky, ako je „zaručené vzájomné zničenie” vs. schopnosť „protiúderu/prvého úderu”.

Hoci tieto otázky po skončení studenej vojny ustúpili do úzadia, Abelow si vďaka nim veľmi dobre uvedomil, ako ľahko sa napätie v medzinárodnom poriadku môže stať nebezpečne nestabilným. Hovorí, že práve toto povedomie mu v posledných rokoch umožnilo veľmi rýchlo si pri zvyšovaní napätia medzi Ruskom a Západom všimnúť dôsledky toho, čo robia USA v oblasti jadrových zbraní, a to, aké destabilizujúce a ohrozujúce to bolo pre Moskvu. Vďaka tomu jasne vnímal, ako ľahko môže súčasná vojna medzi Ruskom a Ukrajinou prerásť na globálnu úroveň a stať sa skutočnou jadrovou vojnou medzi superveľmocami. Práve to ho motivovalo na napísanie knihy.

Keď som sa s ním nedávno rozprával, chcel som sa dozvedieť jeho názor na súčasnú situáciu na Ukrajine a nedávne náznaky potenciálnej eskalácie, ale najprv som sa ho chcel opýtať na najkontroverznejší aspekt knihy: na jeho tvrdenie, že hlavnú zodpovednosť za vojnu a za pokračujúce ničenie Ukrajiny nesie skôr Západ než Rusko.

Predpokladám, že pre väčšinu ľudí na Západe bude prvou prekvapujúcou vecou vo vašej knihe jej názov: Ako Západ priviedol vojnu na Ukrajinu. Pre niektorých to bude znieť, akoby ste sa snažili prezidenta Putina alebo Rusov zbaviť viny. Aký bol vlastne váš cieľ pri písaní knihy?

Naozaj si myslím, že to boli kroky Západu, ktoré nakoniec viedli k tejto vojne. Samozrejme, rozhodnutie ísť do vojny urobil Putin a ja si skutočne myslím, že nemusel. Prinajmenšom sa domnievam, že mohol tento proces oddialiť. Podľa mňa však kroky Západu vyvinuli na ruských lídrov dostatočný tlak a vytvorili pre Rusko takú vojenskú hrozbu, že Rusko následne konalo tak, že ak by sa situácia obrátila, lídri USA by urobili takmer to isté. A to je ústredná pointa knihy: že je veľmi ľahké povedať, že za všetko môže Putin – ale čo by v rovnakej situácii urobili USA? A ja sa snažím túto myšlienku veľmi jasne vyjadriť.

Ale aby som odpovedal na vašu otázku: Mojím cieľom nebolo ospravedlniť vojnu. Mojím cieľom bolo vojnu vysvetliť. Ja osobne naozaj nedokážem ospravedlniť takéto činy, ktoré vedú k smrti nevinných, alebo dokonca k smrti vojakov. Ale myslím si, že je veľmi dôležité vysvetliť a pochopiť to, pretože inak zostáva len veľmi skreslený príbeh, ktorý sa dostal do popredia na Západe – a to, že Putin sa snaží o územnú expanziu a že je v podstate novým Hitlerom.

V knihe tvrdíte, že rozširovanie NATO, najmä potenciálne členstvo Ukrajiny, a ďalšie agresívne kroky najmä zo strany USA, vnímalo Rusko oprávnene ako existenčnú hrozbu. A že to bol hlavný faktor pri rozhodovaní o invázii. Ale mnohí ľudia, s ktorými hovorím tu na Slovensku, tomu neveria. Poukazujú na to, že NATO je čisto obranná aliancia, ktorá nemala v úmysle nikdy napadnúť Rusko. A že preto boli ruskí predstavitelia buď paranoidní, alebo jednoducho využili rozširovanie NATO ako zámienku na inváziu

Áno, to je veľmi častý argument. Dovoľte mi, aby som naň odpovedal dvoma bodmi. Po prvé, pokiaľ ide o zámery NATO: Taktiež si myslím, že NATO v skutočnosti nechcelo zaútočiť na Rusko. Takže v tomto zmysle súhlasím s jedným z predpokladov tohto argumentu. NATO podľa mňa nechystá prvý úder. Z hľadiska môjho chápania jadrových zbraní a toho, ako tieto veci fungujú, je skutočnosť taká, že USA aj Rusko sú v istom zmysle voči prvému úderu odolné, pretože obe strany vedia, že tá druhá si vždy ponechá určitý prvok odvetnej sily – čo znamená, že prvý úder prežije dostatok zbraní na to, aby úplne zdevastovali útočiacu spoločnosť. Takže „zaručené vzájomné zničenie” alebo MAD bude platiť aj naďalej.

Napriek tomu je však dôležité zdôrazniť, že bez ohľadu na zámery NATO, keď ide o bezpečnosť krajiny, lídri zvyčajne nekonajú na základe deklarovaných zámerov. Žiadny obozretný vojenský plánovač by neriskoval bezpečnosť krajiny na základe deklarovaných zámerov potenciálneho nepriateľa. Reagujú na technické kapacity – pozerajú sa na útočné schopnosti a umiestnenie techniky. A to je vlastne celý základ kontroly zbrojenia, ktorá sa vždy realizuje na overiteľnom základe, práve preto, že žiadna z krajín nedôveruje deklarovaným zámerom tej druhej. Preto sa snažíme kontrolovať skutočné technické hrozby, ktoré každá krajina predstavuje. A z ruského hľadiska je to ešte dôležitejšie v kontexte nedávnej histórie, keďže majú dôvod obávať sa, že deklarované zámery USA nemusia byť presné alebo úprimné – napríklad pokiaľ ide o ubezpečenia, ktoré USA poskytli Gorbačovovi v roku 1991, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Opakujem, neverím, že USA alebo NATO chceli zaútočiť na Rusko. Otázka však znie, ako sa ich kroky javia ruským očiam?

Dobre, takže je normálne, že krajina jednoducho neakceptuje deklarované zámery potenciálneho protivníka. Aké kroky však Západ skutočne podnikol, ktoré boli pre Rusko hrozbou?

To je môj druhý bod. Skutočnosť je taká, že zbrane, ktoré chceli USA rozmiestniť, kroky, ktoré už USA podnikli v súvislosti so svojimi protiraketovými systémami, a čo je dôležité, zrušenie kľúčových zmlúv o kontrole zbrojenia v Európe – to boli veci, ktoré vytvorili skutočné hrozby pre Rusko. Napríklad z hľadiska schopnosti USA zaútočiť na veliteľské a riadiace štruktúry bez dostatočného varovania. Poukázali na to mnohí odborníci, napríklad členovia Rady pre zahraničné vzťahy (CFR), vplyvného amerického think tanku, ktorý v žiadnom prípade nie je „holubičou” organizáciou.

Dovoľte mi uviesť konkrétny príklad, ktorý spomínam v knihe a ktorý, myslím, môže pomôcť objasniť túto skutočnosť. V roku 2020 a tiež v roku 2021 NATO dvakrát uskutočnilo v Estónsku raketové cvičenia, pričom použilo rakety s takým doletom, že by mohli zasiahnuť až do Ruska. A deklarovaným cieľom bolo precvičiť ničenie cieľov protivzdušnej obrany vnútri Ruska – systémov protivzdušnej obrany, ktorých úlohou je okrem iného chrániť veliteľské a riadiace centrá. Tieto rakety v skutočnosti nevstúpili na ruské územie, ale napriek tomu boli vypálené z Estónska, priamo na hraniciach Ruska. Prečo to teda NATO robilo? NATO to robilo, pretože sa zaoberalo touto otázkou: Čo by sme urobili, keby Rusko napadlo východnú Európu, konkrétne Estónsko? A mysleli si: dobre, súčasťou našej stratégie musí byť likvidácia cieľov protivzdušnej obrany vnútri Ruska. Z pohľadu Západu boli tieto opatrenia prijaté ako súčasť obrannej stratégie: keď sa vojna rozbehne, musíme byť schopní zlikvidovať veci, ktoré navonok vyzerajú ako obranné – napríklad systémy protivzdušnej obrany – pretože v konečnom dôsledku môžu byť použité ako súčasť útočných hrozieb.

Z ruského pohľadu však vidia, že cudzie mocnosti – najmä krajiny mimo tejto oblasti, ako napríklad USA – používajú zbrane, ktoré môžu dosiahnuť ruské územie, a tieto zbrane skutočne odpaľujú. Takže sa opäť vrátim k otázke, o ktorej sme hovorili predtým: čo by USA urobili, keby sa Rusko spojilo s Kanadou a cvičilo ničenie cieľov protivzdušnej obrany vnútri Spojených štátov z kanadského územia? Rusi by v tomto prípade mohli tvrdiť, že ich akcie sú obranné, a mohli by byť skutočne obranné – v rovnakom zmysle, ako boli obranné cvičenia USA v Estónsku. Ale krajina na prijímajúcej strane ich v žiadnom prípade nebude považovať za obranné. Bude si ich vysvetľovať ako možný plán prvého úderu. A to je dobrý príklad toho, čo sa v štúdiách medzinárodných vzťahov označuje ako „bezpečnostná dilema”: totiž, že akcie, ktoré môže jedna krajina podniknúť z obranných dôvodov, môže druhá krajina vnímať ako útočné, a to na základe ich kapacity na útočné použitie. Zopakujem, čo som už povedal: krajiny nekonajú na základe deklarovaných zámerov potenciálnych protivníkov, ale na základe skutočných vojenských kapacít.

Ak teda USA nemajú v úmysle skutočne zaútočiť na Rusko z týchto pozícií pozdĺž jeho hraníc, aký zmysel má presúvať sily NATO alebo potenciálne jadrové zbrane bližšie k Rusku? Má umiestnenie týchto zbraňových systémov v blízkosti ruských hraníc nejakú strategickú výhodu, nejakú páku, ktorú možno využiť?

Viete, veľa z toho súvisí s rozdielom medzi realitou a jej vnímaním. Realita je taká, že takmer bez ohľadu na to, čo ktorákoľvek krajina urobí, aký druh útoku vykoná, vojenská sila druhej krajiny zostane dostatočne neporušená a silná, aby útočiacu krajinu zničila. A obe krajiny to vedia. Takže to slúži ako odstrašujúci a stabilizačný faktor, rovnako ako počas studenej vojny. Skutočnosť je však taká, že vedenie týchto krajín sa – síce nesprávne, ale predsa len takto uvažuje – skutočne obáva prvého úderu. Obávajú sa, že druhá strana by si mohla myslieť, že ho môže uskutočniť – a že ich to robí zraniteľnými. Takto to vnímajú. Obe krajiny sú veľmi citlivé na možnosť, že prvý úder by ich mohol skutočne ochromiť – akokoľvek je táto možnosť v skutočnosti nepravdepodobná. A to sa stáva najdôležitejším v súvislosti so systémami velenia a riadenia, pretože aj keď máte zabezpečené zbrane hlboko pod zemou alebo ponorky, ku ktorým sa zdanlivo nedá dostať, ak sa vám podarí zničiť štruktúry velenia a riadenia, môžete byť schopní zlikvidovať kontrolu nad týmito zbraňami.

Myslím si, že hrozba takéhoto útoku na veliace a riadiace štruktúry, takzvaná „dekapitácia”, je dostatočne silná na to, aby sa jej obidve krajiny obávali, aj keď štatisticky cítia, že je nepravdepodobné, že by bol útok úspešný. Veľmi jasne sa to prejavilo v prípade antibalistických rakiet (ABM), ktoré USA začali rozmiestňovať v Poľsku a Rumunsku a ktoré boli schopné zasiahnuť ruské rakety. Pretože hlavným odstrašujúcim prostriedkom proti prvému úderu USA je ruský odvetný úder, a na to, aby bol odvetný úder účinný, treba mať istotu, že ho nezničí systém ABM. Takže si myslím, že zbrojná prevaha, ktorú USA už v tom čase mali, v kombinácii s tým, že USA zrušili zmluvu ABM a potom umiestnili rakety ABM v Poľsku a Rumunsku, bola Moskvou vnímaná ako hrozba. A táto hrozba bola dostatočne veľká na to, aby si mysleli, že ich možno prinútiť k iným typom postojov, ktoré by možno nechceli zaujať na medzinárodnej úrovni.

Pretože by to bolo pre Rusov, akoby im Západ držal pištoľ pri hlave?

Áno. A myslím si, že aj niektoré akcie, ktoré USA už podnikli na miestach ako Irak, Líbya a inde, kde bolo úplne jasné, že sa USA snažia o zmenu režimu. Dokonca aj NATO sa zapojilo do niektorých akcií mimo svojej oblasti, napríklad v Líbyi – myslím si, že to tiež posilnilo pocit Ruska, že to, v čom sa Západ v skutočnosti angažuje, je operácia zameraná na zmenu režimu. Zmenu režimu v Rusku, snahu zbaviť sa Putina. Jeho totiž Západ, najmä USA, nenávidel takmer od prvého momentu jeho nástupu, a to z rôznych dôvodov: čiastočne preto, že zmenil Rusko zo stavu z 90. rokov, keď bolo veľmi slabé a v podstate robilo všetko, čo USA chceli. Takže si myslím, že z pohľadu Ruska sa kombinácia niekoľkých vecí – vnímaná veľká nenávisť voči Putinovi, snaha USA o inštaláciu systémov ABM v Európe, skutočnosť, že tieto systémy by mohli umožniť umiestnenie útočných jadrových zbraní v blízkosti Ruska s možnosťou rýchleho úderu s obmedzeným časom varovania – myslím, že všetky tieto veci sa spojili do akéhosi veľmi hrozivého koktejlu. Opakujem, ak by Rusko uskutočnilo niečo podobné v krajinách obklopujúcich USA, USA by nepochybne začali vojnu. O tom niet pochýb.

Práve ste spomenuli potenciálne útočné použitie systémov ABM v Rumunsku a Poľsku. Z technického hľadiska ide o obranné zbrane, ale vo svojej knihe poukazujete na to, že sa dajú ľahko premeniť z obranných na útočné systémy. Môžete o tom niečo povedať?

Áno, tieto konkrétne systémy ABM v skutočnosti predstavujú dve hrozby. O prvej sme už hovorili: schopnosť brániť sa proti odvetnému jadrovému úderu zo strany Ruska, čo zvyšuje vierohodnosť prvého úderu zo strany USA alebo NATO. Okrem toho sa však odpaľovacie zariadenia používané v týchto systémoch dajú ľahko premeniť na odpaľovacie zariadenia útočných rakiet. Ide o konkrétny typ odpaľovacieho zariadenia nazývaného MK 41, niekedy označovaného ako systém „Aegis Assure”.

Pôvodne išlo o systém amerického námorníctva, ktorý dokáže pojať takmer akýkoľvek druh rakety vrátane útočných rakiet, ako je napríklad raketa s plochou dráhou letu Tomahawk, ktorá je schopná niesť jadrovú nálož. Takže pravdepodobne v priebehu približne 24 hodín by sa obranné rakety v rámci odpaľovacích zariadení MK 41 mohli odstrániť a nahradiť napríklad jadrovými útočnými raketami s plochou dráhou letu. A to len niekoľko sto kilometrov od Moskvy. Potom by sa mohol vymeniť aj softvér v samotnom odpaľovacom zariadení. V skutočnosti sú informácie o tom, ako sa softvér mení, tajné, ale pravdepodobne je to tak jednoduché, že stačí, ak niekto príde s kufríkom. Takže áno, tieto odpaľovacie zariadenia v sebe nesú dvojitú hrozbu – môžu umožniť prvý úder a tiež sa v krátkom čase zmeniť na priamu útočnú hrozbu.

Hovorili ste o tom, že ani jedna strana nechce zaútočiť na tú druhú vzhľadom na možnosť jadrového zničenia. Mohlo by sa to však zmeniť? Je možné, že by sa niekedy v budúcnosti politická situácia vo svete stala takou nestabilnou, takou riskantnou, že by jedna alebo druhá strana mohla skutočne uvažovať o prvom údere?

Ako som už spomínal, napriek tomu, že sa obe krajiny obávajú uskutočniť prvý úder, obidve strany sa zároveň boja, že by sa druhá strana mohla skutočne rozhodnúť uskutočniť prvý úder. A za určitých okolností, napríklad v prípade, ktorý ste práve spomenuli – možno konvenčná vojna dopadne zle alebo sa k moci dostane nový vodca, ktorý je vnímaný ako väčšia hrozba – za týchto okolností sa krajina môže ešte viac obávať, že sa protivník skutočne pokúsi o prvý úder. A niektoré z týchto zmien sa môžu udiať veľmi rýchlo – čo je opäť dôvod, prečo je tak dôležité kontrolovať túto technológiu. A nielen to, mimoriadne dôležité je aj udržiavať dobré vzťahy, aby sa takémuto scenáru predišlo. Myslím si, že Chas Freeman sa k tejto téme vyjadril veľmi dobre. Hovorí o americkej politike vyvíjania „maximálneho tlaku” na Rusko, a o tom, ako to samo o sebe bolo veľmi destabilizujúce.

Preto si myslím, že vaša myšlienka je opodstatnená, že za určitých okolností sa môžu vyvinúť situácie, v ktorých sa prvý úder stáva čoraz pravdepodobnejším. A v skutočnosti je v takomto scenári destabilizujúce to, že ak sa jedna krajina naozaj začne obávať, že iná krajina zvažuje prvý úder, môže si povedať: no, je to šialené, ale my ich predbehneme a udrieme prví. Pretože takto bude mať druhá strana aspoň menej zachovaných zbraní, aby mohla úder vrátiť. Dobre, možno prídeme o New York a Chicago a o naše zbrane odpaľované zo zeme, ale aspoň to úplne nezničí našu krajinu. A tak ktorákoľvek strana, ak sa obáva prvého úderu druhej strany, môže byť ochotná podniknúť kroky, ktoré urýchlia jadrovú vojnu, v presvedčení, že aspoň čiastočne zmierni škody, ktoré utrpí.

Ako teda vnímate situáciu, v ktorej sa teraz nachádzame, túto zástupnú vojnu medzi NATO a Ruskom na Ukrajine? Mnohí ľudia varujú pred nebezpečenstvom eskalácie. Mohlo by to viesť k situácii, keď sa jedna alebo druhá strana bude cítiť natoľko zúfalá, že bude uvažovať o použití jadrových zbraní?

Jedna z vecí, ktorá je šialená – a mám na mysli najmä Avril Hainesovú, ktorá je riaditeľkou americkej Národnej spravodajskej služby a takto vypovedala pred Kongresom – ona povedala, že jednou z okolností, za ktorých by Rusko mohlo uvažovať o použití jadrových zbraní, je, ak by vnímalo ohrozenie svojich kľúčových záujmov. Takže povedzme, že by sa NATO priamo zapojilo do vojny a povedzme, že by NATO začalo byť úspešné – čo je presne ten dôvod, prečo by sa NATO zapojilo do vojny, pretože by chcelo vyhrať. Ak by teraz Moskva vnímala existenčnú hrozbu – víťazné sily NATO na svojich hraniciach, ktoré by potenciálne mohli napadnúť a zaútočiť na Moskvu alebo zabrať územie – je možné, že v tom momente by Rusko bolo ochotné použiť taktické jadrové zbrane. Toto je príklad toho, ako by sa konvenčný konflikt mohol zmeniť na jadrový.

Mohli by nastať aj situácie, keď sa niečo stane náhodou, a v skutočnosti už v tejto vojne došlo k viacerým incidentom, tesným stretom nepriateľských lietadiel. Stačilo by, aby sa dve lietadlá zrazili, a napätie by sa enormne zvýšilo. Alebo aby boli zabití vojaci NATO. Videli sme to na Blízkom východe, kde teraz, keď bolo pri útoku zabitých niekoľko amerických vojakov, Biden povedal, že je oveľa pravdepodobnejšie, že pôjdu do vojny. Takže ak by boli na Ukrajine zabití americkí vojaci, mohlo by to v USA vytvoriť obrovský politický tlak na eskaláciu. A táto eskalácia by sa mohla vymknúť spod kontroly – obe strany by mohli stratiť kontrolu nad situáciou.

V knihe spomínate slávnu kubánsku krízu z roku 1962, veľmi napätú situáciu, ktorá vznikla medzi USA a Sovietskym zväzom, keď Sovieti rozmiestnili na Kube jadrové rakety. Situácia sa vyriešila mierovou cestou, hoci historici sa domnievajú, že v tom čase sme boli veľmi blízko skutočnej jadrovej vojne. Ako táto kríza súvisí s tým, čo sa deje dnes?

V kubánskej situácii mali Kennedy a Chruščov už predtým vytvorený značne dôverný vzťah. Nechcem povedať, že si navzájom stopercentne dôverovali, ale každý z nich v tom druhom naozaj uznával určitú ľudskosť a tiež si uvedomoval, že obaja lídri boli vystavení silnému tlaku z vnútra svojich vlád, aby sa situácia vystupňovala. Tieto tlaky si uvedomovali, chápali ich a snažili sa im vyhovieť, čo zahŕňalo aj uznanie toho, že veci sa môžu vymknúť spod kontroly, aj keď si to obaja lídri sami neželali.

Túto situáciu považujem v tomto kontexte za veľmi dôležitú, pretože to, čo teraz vidíme na Západe – určite v USA a aj medzi západoeurópskymi lídrami – je s ňou v ostrom protiklade. Na jednej strane vidíme takmer úplnú neochotu komunikovať. Všetko, čo zahŕňa akýkoľvek pokus o ľudský vzťah s vedením protivníka, sa považuje za nahrávanie putinovskej propagande, za plnenie ruských cieľov.

Takže tu máme situáciu otvoreného nepriateľstva. A nielen nepriateľstva, ale aj vzorca, ktorý spôsobuje, že je kultúrne neprijateľné dokonca aj komunikovať spôsobom, ktorý by potenciálne mohol viesť k deeskalácii. Biden urobil vyhlásenia ako napríklad: „Tento muž nemôže zostať pri moci.” Prakticky to znamená: „Veríme v zmenu režimu tohto muža.” A Anthony Blinken, ktorý je americkým diplomatom číslo jeden, je takmer väčší vojnový štváč ako ministerstvo obrany. V skutočnosti Mark Milley, vtedajší predseda Zboru náčelníkov štábov, najvyšší vojenský predstaviteľ, minulý rok vyzýval na rokovanie o urovnaní sporu a Blinken bol jedným z ľudí, ktorí to zastavili. Som si istý, že prebieha určitá komunikácia, ale tá je naozaj v zákulisí a pravdepodobne sa odohráva na nižšej úrovni. Takže si myslím, že teraz sme v situácii, v ktorej ak by sa veci vyhrotili, bolo by ťažšie ich zastaviť ako počas obdobia Kennedyho vlády. A vtedy sme boli veľmi blízko k jadrovej vojne.

Opísali ste nepriateľstvo na strane USA – a čo na strane Ruska? Vnímate rovnakú mieru nepriateľstva aj medzi ich lídrami?

No, poviem dve veci. Po prvé, kdekoľvek môžete nájsť akýkoľvek názor, ale jedinou osobou, ktorá je v rámci ruskej hierarchie najviditeľnejšia a ktorá sa nepriateľsky vyjadrila na adresu Západu, je Dmitrij Medvedev, ktorý bol pred niekoľkými rokmi ruským prezidentom, ale teraz je podpredsedom Bezpečnostnej rady. Takže tu máte určité prvky nepriateľstva.

Ale keď už o tom hovorím, chcem teraz povedať niečo, čo sa tu na Západe povedať „nesmie”. Povedal by som, že najdôležitejší, najvyšší a najvýznamnejší členovia ruskej vlády sa v skutočnosti správajú, pokiaľ ide o ich rétoriku a ochotu komunikovať, oveľa zodpovednejšie ako západní lídri. Vo všeobecnosti Putin a Lavrov až donedávna vždy označovali západných lídrov za „našich partnerov” a len nedávno ich začali označovať za „našich protivníkov”. A niekedy tieto dve označenia miešajú dohromady, takže máte protizápadnú rétoriku, ale s istým druhom zdržanlivosti. A to je vo veľmi zjavnom kontraste s tým, čo sa deje na najvyšších úrovniach v rámci vlády USA.

V poslednom čase sa na Západe objavili náznaky eskalácie – hovorí sa o nasadení jednotiek NATO na Ukrajine, prípadne o raketových úderoch hlboko v Rusku. Čo si myslíte o týchto náznakoch?

Áno, niektorí západní lídri obhajovali použitie zbraní NATO na úder do hĺbky Ruska, čo USA zatiaľ oficiálne odmietali. Napríklad Jens Stoltenberg, generálny tajomník NATO, povzbudzoval Ukrajinu, aby použila zbrane na úder v rámci Ruska, a v podstate povedal, že by nemali existovať žiadne obmedzenia, pokiaľ ide o spôsob použitia týchto zbraní. A niektoré z týchto zbraní majú pomerne dlhý dosah. Teraz vidíme, že niektoré európske mocnosti sa skutočne podieľali na plánovaní takýchto útokov. Briti boli významne zapojení do útoku na Krymský most. Nemeckí generáli hovorili o tom, že ich rakety Taurus by sa mohli použiť nielen na útok na Krymský most, ale aj na sklady zbraní v Rusku vrátane leteckých základní, kde sú uskladnené jadrové zbrane.

Predstava, že by západné mocnosti podporovali alebo umožňovali použitie svojich zbraní na údery na ruskom území, je pre Západ veľmi, veľmi riskantná. A keď Emmanuel Macron nedávno začal hovoriť o francúzskych jednotkách na Ukrajine a výslovne vyhlásil, že by sme nemali mať žiadne červené línie vo vzťahu k Rusku, Putin reagoval slovami, že ak Francúzsko nemá červené línie vo vzťahu k Rusku, Rusko nebude mať červené línie vo vzťahu k Francúzsku. Viete si predstaviť, čo to znamená. Francúzsko sa zapojí do útoku na ruské územie, Rusko odpovie obmedzeným úderom na francúzske sily na Ukrajine. Francúzsko odvetí: „Práve ste zabili tisíc našich mužov. Toto vám neprejde, ideme to vystupňovať”. Na to zareaguje Rusko. Ani jedna strana neustúpi a môže to prerásť cez jadrovú hranicu až do jadrovej vojny. Preto si myslím, že práve teraz sme vo veľmi nebezpečnej situácii. Prinajmenšom si myslím, že by sme mali povedať, že riziko je dostatočne vysoké, aby sme mali ešte väčší dôvod usilovať sa o čo najrýchlejšie riešenie prostredníctvom rokovaní.