K novele ústavy: národná identita je staršia ako členstvo štátu v Únii

Na úvod len chcem pripomenúť, že k novele Ústavy Slovenskej republiky som sa na stránkach Štandardu vyjadril už dvakrát.

Zdá sa, že najcitlivejším miestom súčasného návrhu novely ústavy je formalizovanie národnej identity kultúrno-etických otázok a jej prepojenie so zvrchovanosťou Slovenskej republiky.

Národná identita sa javí ako niečo, čo má potenciál ohroziť demokratický a právny charakter Slovenskej republiky, najmä z hľadiska jej medzinárodno-právneho a európsko-právneho zakotvenia.

Primárne právo EÚ

Začnem preto od primárneho práva Európskej únie. Podľa článku 4 odseku 2 Zmluvy o Európskej únii táto rešpektuje národnú identitu členských štátov. Ak zmluva hovorí výslovne o rešpektovaní národnej identity, hovorí tým, inak povedané, že národná identita existuje ako prirodzená súčasť členského štátu Európskej únie a samotná Únia túto národnú identitu a jej existenciu v národnom živote členského štátu rešpektuje.

Spomínaný článok zmluvy nie je možné chápať tak, že Európska únia blahosklonne povoľuje alebo umožňuje existenciu nejakej národnej identity. Vzdanie sa národnej identity totiž nie je podmienka členstva v EÚ. Preto ju ani Únia „nepovoľuje“, len jej existenciu takpovediac berie na vedomie.

To, že súčasťou rešpektu k národnej identite by malo byť aj to, že by Európska únia nemala členským štátom nanucovať svoju predstavu o obsahu ich národnej identity, ponechávam v tomto článku bokom.

Či už je národná identita v členskom štáte výslovne formálne vyjadrená alebo je iba implicitne prítomná v jeho základnom politickom alebo ústavnom systéme, je národná identita súčasťou štátu spojeného s národom či viacerými národmi.

Tu sa koleso nevymýšľa

Možno bude znieť zbytočne, ak poviem, že do Európskej únie vstupuje štát, ktorý už existuje. Inak povedané, národná identita je staršia ako členstvo štátu v EÚ. Národná identita je spojená so životom a vývojom národa či národov v štáte, pričom existuje nezávisle od toho, či tento štát je v Európskej únii alebo nie.

Národná identita sa vyvíja a formuje v čase a ak súčasťou vývoja štátu je aj jeho vstup do Európskej únie, môže aj táto skutočnosť podnietiť ďalší rozvoj už pred tým existujúcej národnej identity. Tým, že národná identita existuje pred vstupom štátu do Európskej únie, a to aj keď nie je formálne vyjadrená, nemôže sa podľa mňa dostať do rozporu so záväzkami, ktoré na seba štát preberie vstupom do Európskej únie. Tieto záväzky totiž vznikajú v prostredí tvorenom okrem iného aj národnou identitou.

Ak by aj malo dôjsť k formálnemu vyjadreniu národnej identity v Ústave Slovenskej republiky v roku 2025, neznamená to, že táto tým momentom vznikne a doteraz by sme o žiadnej národnej identite hovoriť nemohli. Respektíve, že by sme vo veciach navrhovaných do článku 7 odseku 6 ústavy prekonávali v moderných dejinách Slovenska a slovenského národa taký vývoj, ktorý by nás mal dnes zneistiť v tom, ako chápať národnú identitu v základných kultúrno-etických otázkach. Tu sa koleso nevymýšľa.

Aj keď je predmetom kritiky slovo „najmä“ pri vymedzení národnej identity, jeho použitie v ústave nie je nemožné a slúži na to, aby formálne vyjadrenie národnej identity nebolo uzavreté. Jej formálne vyjadrenie v ústave nemusí pokrývať národnú identitu ako takú. Z navrhovaného znenia článku 7 odseku 6 ústavy vyplýva, že jeho cieľom nie je úplné pokrytie národnej identity, a ani to nie je nevyhnutne potrebné od ústavodarcu vyžadovať.

Prenos nebol úplný

Hodnotenie národnej identity z hľadiska jej kompatibility so záväzkami vyplývajúcimi z práva Európskej únie neobstojí, pretože toto nie je referenčné k národnej identite existujúcej nezávisle od členstva štátu v Európskej únii.

Domnievam sa, že je to práve národná identita, ktorá predstavuje referenčný základ pre posudzovanie záväzkov Slovenskej republiky, pričom v rozsahu národnej identity nedošlo k prenosu výkonu časti práv Slovenskej republiky na Európsku úniu.

Táto výhrada nepôsobí retroaktívne, pretože národná identita existovala aj v roku 2004, keď sme vstupovali do spoločenstva, či pred ním, aj keď nebola nikde výslovne vyjadrená. Ako vyplýva aj z článku 4 odseku 2 Zmluvy o Európskej únii, národná identita existuje v základných politických a ústavných systémoch členských štátov, pričom je nepochybné, že takýto systém mala aj Slovenská republika pred 1. májom 2004.

Členstvo Slovenskej republiky v Európskej únii je od novely ústavy z roku 2001 rámcované v článku 7 odsek 2 tým, že Slovenská republika prenáša na Európsku úniu iba výkon a iba časti svojich práv. Tento prenos nebol úplný. Neexistuje žiadny autoritatívny zoznam tej časti práv Slovenskej republiky, ktorá bola prenesená na Európsku úniu, či z opaku tej, ktorá zostala Slovenskej republike zachovaná.

Uchopenie národnej identity ako prirodzenej súčasti politického a ústavného systému Slovenskej republiky je preto významnou vôdzkou pre definovanie rozsahu prenesenia výkonu časti práv Slovenskej republiky na Európsku úniu.

Nejde tu o spochybňovanie záväzkov vyplývajúcich z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii. Práve naopak, ide tu o ochranu tohto členstva tým, že sa článok 7 odsek 2 prvá veta ústavy vďaka národnej identite obsahovo napĺňa.

Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.