Pri plyne Fico nesmie Merzovi ustúpiť, rukojemníkmi sme tu my

Po nemeckom kancelárovi Friedrichovi Merzovi sa nám pred hlasovaním o nových sankciách voči Rusku vyhráža už aj Litva. Ide o záverečné stupňovanie nátlaku pred konečným rozuzlením pri téme, v ktorej Slovensko zostáva posledným rebelom.

Fico sa tvári, že otázka sankcií sama osebe nie je pre nás vážna, čo je zrejme narážka na nepriznaný fakt, že sa dajú ľahko obchádzať. Štandard opakovane upozorňuje na to, že firmy z EÚ veľkú časť svojho vývozu presmerovali cez takzvaný reexport do okolitých ruských krajín, odkiaľ sa tovary následne dostávajú do Ruska.

Platí to aj pre Slovensko. Napríklad do Kirgizska sme oproti roku 2021 zvýšili vývoz 37-násobne. V menšej miere to platí pre Tadžikistan, Arménsko, Azerbajdžan či Uzbekistan. Reexport dvom z týchto krajín kompenzuje takmer celú stratu v obchodnej bilancii s Ruskom (obchod to však nesporne komplikuje). Platí to aj pre krajiny západnej Európy.

Zrejme to nebude tým, že by priemerný Kirgiz či Tadžik odrazu náramne viac spotreboval, Brusel sa však tvári, že to tak je, alebo sa aspoň tvári, že tieto dáta preň nejestvujú. Nie sú ani súčasťou mediálnej reality, čo mu pomáha žiť vo vlastnej paralelnej realite bez toho, aby musel svojim európskym občanom vysvetľovať základný zmysel.

Rusi si z obchádzania sankcií urobili nový biznis a Európanom zostala tradičná úloha: byť na smiech smerom von do sveta a zároveň sa hrať na hrdinov smerom dovnútra, kde veselo úraduje propaganda. Európski občania tak netušia o paralelnej realite, v ktorej žijú, a naďalej sa hrajú s cínovými vojačikmi na bojovníkov proti Moskve. Veď predsa propaganda úraduje všade inde, len nie na Západe. Tak tomu veria.

Osemnásty balík sankcií voči Rusku je už dnes viac folklórom, ktorým európski lídri udržujú ilúziu odhodlania, než skutočným nátlakovým prostriedkom na Rusko. Medzitým sme už aj zabudli, prečo sa tie sankcie vlastne zavádzali. Ich skutočné poslanie sa už dnes radšej ani nepripomína. Mali predsa zlomiť ruskú bojaschopnosť a ukončiť vojnové ťaženie na Ukrajine, prípadne Moskvu položiť hospodársky a ekonomicky. Nič z toho sa nenaplnilo. Naopak, sankcie poškodzujú európske ekonomiky, a to bez toho, aby naplnili svoj cieľ. 

Obchodovanie s ústupkami

Neprekvapí, že slovenský premiér chce náš hlas vymeniť za ústupky pri európskom pláne úplného odstrihnutia od ruského plynu.

Po nemeckom kancelárovi a vyhrážkach z Litvy tento nátlak korunoval svojským spôsobom aj český premiér Petr Fiala, ktorý nám pripomenul niekdajšiu sovietsku okupáciu ako jeden z dôvodov súčasných sankcií. Asi chcel podčiarknuť, ako vážne máme podobné výroky brať. To sa mu podarilo, aj keď skôr opačne, než zamýšľal.

Slovenský postoj je podľa západných partnerov údajne neprijateľný. Vraj sme si vzali Úniu za rukojemníka pre naše „sebecké záujmy“ (litovskí predstavitelia).

Skutočnosť je taká, že ak by sme v téme odrezania sa od ruských nerastných surovín nezískali garancie, stali by sme sa rukojemníkmi pochabých nálad európskych lídrov, ktorí sa aktuálne hrajú na bojovníkov proti Rusku. O čo menej nimi dokážu byť, o to viac musia vytvárať aspoň zdanie. Ak by sankcie neprešli, zosypala by sa už aj táto Potemkinova dedina.

V tomto prípade nie sme žiadni vydierači, keďže Slovensko utrpí z dôvodu zákazu ruského plynu viac ako ostatní. Má teda aj väčšie nároky rokovať o garanciách, že nás dané rozhodnutie nadmerne nepoškodí.

Sme vnútrozemská krajina, ktorá nemá rovnaké možnosti nahradiť ruský plyn, dovážaný suchozemskými rúrami, ako štáty, ktoré majú na pobreží terminály. Ako koncová krajina by sme boli odkázaní na to, že nám nejaký sused cez seba pustí „zvyšky“, pokiaľ mu dáke zostanú. A to bude do budúcnosti ešte náročnejšie a drahšie. Hovoriť v prípade Slovenska o energetickej nezávislosti a pritom úplne zablokovať ruské energonosiče nejde.

Fico sa pritom ako žiadny "blokátor" nikdy nesprával, hoci sa tak pred vlastnými voličmi rád tvári. Nerobí to ani vtedy, ak by to bolo správne. Pri každej dôležitej téme ustúpil, západnú stratégiu nikdy nezablokoval a neurobí to ani tentoraz. Slovensko je primalý spolužiak, aby dokázal sám priviesť k rozumu zvyšok partie, ktorá sa váľa sfetovaná kdesi pod stolom.  

Dočasne zablokovať spoločné rozhodnutie Bruselu, aby si daná blokujúca krajina vyrokovala pre seba lepšie podmienky v zásadnej otázke, je bežná metóda a Slovensko rozhodne nie je izolované v rámci jej používania. Ak by takýto nástroj neexistoval, do Európskej únie by žiadny samovrah nevstúpil. Tlak na jednotné rozhodnutia v témach, ktoré niektoré krajiny výrazne poškodzujú, je receptom na rozpad Únie, nie na pestovanie jednoty.

Ako veľmi sa Fico ohne?

Pri téme úplného odstrihnutia Európy od ruských energonosičov do roku 2027 žiada premiér „minimálne záruky“. V tomto by sme mali skôr sledovať, či sa premiér opäť až priveľmi neohne. V tejto téme totiž nesmie príliš uhnúť.

Táto otázka je pre nás o to vážnejšia, že práve na pondelok, teda deň pred plánovaným hlasovaním v Bruseli, avizoval akýsi zásadný postoj k Rusku Donald Trump. Očakáva sa, že sa vyjadrí aj k možným sekundárnym clám voči krajinám, ktoré dovážajú nerastné suroviny z Ruska, čo by sa náramne dotklo práve Slovenska. Slovensko tak bude čeliť hneď dvom sebeckým hráčom, ktorí neberú ohľad na iné ako vlastné záujmy.  

Obvinenia z blokovania európskej snahy a slovenskej izolácie tak ani tentoraz nie sú namieste. Ich pokrytectvo podčiarkuje to, akým spôsobom celá Európa veselo obchádza zákaz ruských energonosičov (a keďže sú skrátka výhodnejšie, bude to robiť cez pragmatické súkromné spoločnosti aj naďalej).

Podobne aj sankčný režim je deravý ako kôš s vodou. Ak Európa nie je schopná tieto diery zaplátať, naliať osemnásty raz vodu do prúteného košíka nemá zmysel.

Slovensko nie je izolovaným prvkom ani v snahe spochybniť význam zablokovania ruských energonosičov do Európy, o čom svedčí fakt, ako výrazne sa v celej Európa obchádza.  

Kto dodá plyn na Ukrajinu?

Aj vďaka európskej dezorientácii s plynom sa môže Putin zahrávať s Ukrajinou ako mačka s myšou, čo nám dotyční názorne predviedli poslednú zimu. Ak chceme pochopiť mieru sebectva a protiukrajinského radikalizmu západných krajín, treba si tie okolnosti pripomínať.

USA a Západ dotlačili Ukrajinu, aby sa úplne odrezala od životne dôležitého ruského plynu. Rusi následne bombardovali túto časť energetickej infraštruktúry, ktorú dovtedy nechávali na pokoji.  

Ukrajinský prezident odstavil aj plynový tranzit cez Ukrajinu na Slovensko, čím zničil dohody, ktoré krátko predtým uzavrel jeho premiér Denys Šmyhaľ s naším šéfom exekutívy (ten mu s hlbokým úklonom pobozkal črievicu, keď ruskú vojnu označil za nevyprovokovanú). Následne požiadal Slovensko, aby sme mu ten ruský plyn, ktorý sme museli dovážať okľukou (a drahšie) cez južnú vetvu, vrátili späť. Ťažko skúšaný ukrajinský ľud by bez toho neprežil zimu.

Západ tak Ukrajinu de facto dotlačil okľukou nakupovať ten istý ruský plyn, ale za náramne vyššie ceny. V budúcnosti by už takáto možnosť existovať nemala a Ukrajinci by sa radšej mali obetovať a zmrznúť, než by prijali ruský plyn (ktorý Západ bude aj naďalej veselo nakupovať cez tretie krajiny). Eurolídri to v súlade so svojou logikou budú aj naďalej nazývať „pomoc Ukrajine“.

Predstavme si, že by sme sa od ruského plynu odrezali už dnes. Keďže táto „geniálna“ taktika, ktorú si Brusel so Zelenským uštrikovali, naplno odhalila ukrajinskú zraniteľnosť v danej téme, môžeme predpokladať, že Putin na ňu nezabúda myslieť.

Túto zimu na tom môže byť Ukrajina ešte horšie. A tomu sa dnes v Európe hovorí prezieravosť.