Žilinkova 363-ka čurillovcom a záhada zákonnosti ich konania

Kritici mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, v drvivej väčšine bez právneho vzdelania alebo schopnosti pochopiť účel daného ustanovenia, dlhé roky hovorili o zneužívaní právomoci zo strany generálneho prokurátora Maroša Žilinku. Vraj rozhodoval svojvoľne na úkor súdov a zastavoval konania, o ktorých mali rozhodovať súdy.

Tí istí ľudia dnes hovoria o zákonnosti a správnosti rozhodnutia, keď Maroš Žilinka zrušil pre porušenie zákona obvinenie vyšetrovateľa Pavla Ďurku vo veci verejne známej ako „otočka“ Patrika Vidašiča. Zrazu už nie je potrebné, aby o celej veci rozhodli nezávislé a nestranné súdy, ani nikto nehovorí o zneužívaní práva či samotnom búraní právneho štátu.

Pokiaľ je predmetom rozhodnutia „správny človek“ namiesto klasických „mafiánov a zlodejov“, tak je vlastne uplatňovanie zákonných noriem v poriadku.

Pri obvinení Ďurku bol porušený zákon

Generálny prokurátor Maroš Žilinka uplatnil § 363 Trestného poriadku v prospech vyšetrovateľa Pavla Ďurku, ktorý patrí do skupiny takzvaných čurillovcov. Žilinka zrušil rozhodnutia o vznesení obvinenia voči Ďurkovi zo strany Úradu inšpekčnej služby (ÚIS), ako aj zo strany Krajskej prokuratúry v Trnave, z dôvodu, že bol v prípade obvineného Ďurku porušený zákon.

Žilinka prikázal vyšetrovateľovi Úradu inšpekčnej služby, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Pavol Ďurka bol vyšetrovateľom ÚIS obvinený pre zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa, pretože sa údajne podľa obvinenia dozvedel, že v dôsledku nesprávneho procesného postupu prokurátora Michala Šúreka bude prepustený v tom čase väzobne stíhaný Patrik Vidašič.

Prokurátor Michal Šúrek bol podľa zákona povinný podať na neho obžalobu najneskôr do 29. júna, ale neurobil tak a podal ju až o týždeň neskôr – 6. júla 2021.

Ďurka chcel zabrániť pobytu Vidašiča na slobode tým, že voči nemu vzniesol ďalšie obvinenie pre takzvané „vypálenie herne“ a pred bránami väznice bol Vidašič znovu zadržaný. Tento skutok sa týkal údajného podpálenia herne v Petržalke, pričom toto stíhanie bolo desať rokov prerušené.

O tomto skutku mal pritom samotný Ďurka vedomosť už viac ako rok, no Vidašiča doposiaľ nestíhal.

Vyšetrovateľ ÚIS teda obvinil Ďurku z toho, že účelovo nestíhal Vidašiča a skutok sa rozhodol riešiť až v momente, keď sa dozvedel o jeho prepustení na slobodu, aby ho mohol opätovne stíhať väzobne.

Čurillovci na nahrávkach priznávajú nezákonné konanie

Novinár Adam Valček zverejnil v tejto veci policajné odposluchy, na ktorých je zachytený Ďurka, ako otvorene hovorí o účelovom trestnom stíhaní Vidašiča. Ďurka sa na nahrávkach vyjadril, že otvoril „čarovnú knihu“ a vyberá skutky, pri ktorých by bol dôvod na obvinenie Vidašiča, a teda aj na nový návrh na väzbu.

Na nahrávkach Ďurka priamo hovorí, že „treba vyrobiť skutok“, aby mohli Vidašiča zobrať. Policajný vyšetrovateľ teda vlastnými ústami navrhuje, aby sa účelovo z ničoho vytvoril trestný čin, len aby mohla byť iná osoba nezákonne držaná vo väzbe.

Následne rozoberá, na základe akého skutku by ďalšie trestné stíhanie obstálo a akých svedkov by k nemu mali zohnať, pričom kladie dôraz na to, aby to bolo klasifikované ako zločinecká skupina.

Ďurka na nahrávkach opakovane hovorí, že dohľadáva spisy, aby mal Vidašiča za čo obviniť a zobrať. Následne hovorí o skutku z roku 2012, na ktorom by mohli postaviť obvinenie, a dohaduje zadržanie priamo pred väznicou. Róbert Magula v nahrávke neverí tomu, že Vidašič bude opätovne vzatý do väzby, pretože je to „čistá účelovka“, teda vykonštruované obvinenie, a navyše 12 rokov staré.

Ďurka vedel, že Vidašič mal byť prepustený dávno

Dané nahrávky obsahujú aj pasáž, v ktorej Ďurka hovorí o akejsi dohode, ktorá mala byť uzavretá so sudcami Jánom Giertlim a Jánom Hrubalom o ďalšom postupe a predĺžení väzby, a potom tá vec pripadne sudcovi, ktorému bude pridelený spis. Dané vyjadrenie opäť naznačuje neprípustné prepojenie na sudcov Špecializovaného trestného súdu, s ktorými je dopredu korigovaný postup v trestných veciach.

Následne Ďurka hovorí o tom, že Vidašiča prepustí Najvyšší súd SR alebo Ústavný súd SR, pričom sa tak skutočne stalo na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Už v tomto momente je zrejmé, že si Ďurka uvedomuje nezákonnosť celého procesu a že vyššia súdna inštancia tento postup zmetie zo stola. Ďurka pritom dodáva, že Vidašič mal byť prepustený dávno.

Všetky tieto skutočnosti o účelovom vyrobení skutku a zadržaní Vidašiča, ku ktorým sa na nahrávkach Ďurka priamo priznáva, ako aj k nezákonnosti celého jeho konania, nie sú nijakým spôsobom spomenuté v rozhodnutí generálneho prokurátora o nezákonnosti vzneseného obvinenia voči Ďurkovi.

Zvláštne argumenty o reťazení väzby

Generálny prokurátor vo svojom rozhodnutí spomína aj mimoriadne zvláštne argumenty obhajcu Petra Kubinu, ktorý zastupuje Ďurku, že „žiadny paušálny a všeobecne záväzný zákaz reťazenia väzieb nevyplýva ani zo zákona, ani z judikatúry najvyšších súdnych autorít“ a že „prípadne neprípustné reťazenie väzby nie je problém policajta, ale kontroly zo strany dozorového prokurátora a súdov“.

Takýto výklad je rozhodne v rozpore s ustálenou judikatúrou súdov. Zrejme prvým rozsudkom v prípade reťazenia väzby na Slovensku bolo rozhodnutie ESĽP vo veci Yegorov proti Slovenskej republike.

V ňom súd konštatoval neprípustnosť takejto praktiky s tým, že väzba obvineného bola svojvoľná. Súd vyslovil záver, že ak by bolo reťazenie väzby prípustné, obvinený by mohol stráviť aj celý zvyšok života vo väzbe bez toho, že by bolo vydané rozhodnutie súdu o jeho vine, a takýto postup nelegitimizuje žiaden verejný záujem.

Tento záver následne potvrdil aj Ústavný súd SR a aj Špecializovaný trestný súd v rozhodnutí pod sp. zn. 11/Tp/4/2022. V ňom uvádza, že aplikačná prax chápe reťazenie väzieb ako také konanie, kedy je obvinený (obžalovaný) po uplynutí maximálnej lehoty trvania väzby v jednej veci (účelovo) vzatý do väzby v inej (ďalšej) trestnej veci, kde plynie nová (samostatná) lehota väzby od začiatku.

Argumenty advokáta Petra Kubinu v tejto veci sa teda rozchádzajú s právoplatnými rozhodnutiami súdov ohľadom neprípustnosti reťazenia väzby.

Generálny prokurátor vo svojom rozhodnutí spomína množstvo rozhodnutí súdov, ktoré túto praktiku zakazujú, no pripomína rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 3 Tost 35/2017, podľa ktorého je reťazenie väzby prípustné, no je potrebné skúmať samoúčelnosť vedených trestných stíhaní, ako aj to, ako bola odkrývaná daná trestná činnosť.

Maroš Žilinka ďalej konštatuje, že slovenský právny poriadok neobsahuje zákaz reťazenia väzby, a jej primeranosť musí posudzovať súd, pričom odkazuje na rozhodnutia súdov, ktoré nekonštatovali nezákonnosť zo strany OČTK voči Vidašičovi.

Vidašič napadol „otočku“ na Najvyššom súde SR a následne podal sťažnosť na Ústavný súd SR. Ústavný súd v rozhodnutí pod spisovou značkou IV. ÚS 50/2022 skonštatoval, že nešlo o zlomyseľné konanie ani o úmyselné reťazenie väzby, hoci obvinenie bolo vznesené po dlhom čase od zistenia skutku.

V čase rozhodovania Ústavný súd nemal k dispozícii odposluchy kancelárií vyšetrovateľov NAKA, ktoré neskôr odhalili závažné skutočnosti.

Žilinka nevidel úmysel Ďurku spôsobiť škodu

Generálny prokurátor s odkazom na tieto rozhodnutia súdov vyhodnotil, že nebolo preukázané, že by Pavol Ďurka konal v úmysle spôsobiť inému škodu alebo získať neopodstatnený prospech. Skutok vykonal v rámci svojich služobných povinností a cieľom bolo zabezpečiť trestné stíhanie osôb podozrivých z organizovanej zločinnosti – teda Vidašiča.

Samotné časové zaradenie vznesenia obvinenia nepreukazuje účelový alebo škodlivý motív, aj napriek tomu, že Ďurka konal až rok po tom, ako sa o skutku dozvedel, a zrejme iba náhodou v momente, keď mal byť Vidašič prepustený.

Takéto záhadné načasovanie Ďurku a jeho „hľadania v čarovnej knihe“ generálny prokurátor vo svojom rozhodnutí nijako nezohľadnil, rovnako ako iné závažné priznania samotného Ďurku z policajných odposluchov.

Podľa Žilinku nie je preukázaný účelový alebo škodlivý motív zo strany Ďurku, hoci na nahrávkach hovoria čurillovci o potrebe „vyrobiť skutok“ s tým, že Róbert Magula ani neverí, „že to prejde cez súdy“.

Generálny prokurátor naopak rozhodol, že skutok, pre ktorý bol obvinený Pavol Ďurka, bol riadne zdokumentovaný, vyšetrený a dostatočne opretý o svedecké výpovede, vrátane tých, ktoré sa uskutočnili pred vznesením obvinenia Vidašiča. Tým narážal na zabezpečené dôkazy, ktoré čakali od roku 2011 na to, kedy sa nimi začne polícia zaoberať. Zaoberať sa nimi začala presne v momente prepustenia Vidašiča.

Zaujímavý je aj argument generálneho prokurátora o tom, že ak by Ďurka nevzniesol obvinenie Vidašičovi, vlastne by sa dopustil nezákonného konania v tom zmysle, že nekonal o skutku, o ktorom sa dozvedel. Aj pri tomto však je opomenutý fakt, že podstatné sú časové súvislosti a motívy, za akých bolo obvinenie Vidašičovi vznesené.

Pracovne vyťažený policajt ako odôvodnenie časových súvislostí

Maroš Žilinka pri časových súvislostiach dokonca argumentuje, že neskôr vznesené obvinenie zo strany policajta – aj o rok – je prípustné, ak je policajt „pracovne vyťažený“ a nemalo by to byť považované za trestný čin. Ďurka totiž pri obvinení vypovedal, že v tom čase riešili veľa skutkov a mali na to málo ľudí. Nemohli teda všetky skutky rovnako starostlivo preverovať.

Podľa daného rozhodnutia je v poriadku, ak policajt pre „pracovnú vyťaženosť“ odkladá obvinenia a návrhy na väzobné stíhanie až do momentu, keď sa to takticky hodí. Pokiaľ sa nepreukáže škodlivý úmysel – ako napríklad priznaním na policajných odposluchoch – vlastne sa nič nedeje.

Skutočnosť, že takéto časové praktiky sú v rozpore so základnými zásadami trestného konania, podľa ktorých má policajt konať bezodkladne, ak sa dozvie o trestnej činnosti, zrejme nikomu neprekáža. Žilinka argumentuje, že Ďurka sa zaoberal náročnejšími vecami.

V tomto smere generálny prokurátor vyčíta vyšetrovateľovi ÚIS, ako aj dozorovému prokurátorovi pri obvinenom Ďurkovi, že nevzali do úvahy rozsah a náročnosť práce, ktorú Ďurka vykonával. Vo veci „otočky“ sa vraj konalo, ale pomaly.

Generálny prokurátor spomenul iba malú časť z nahrávky

Záverom Žilinka vo svojom rozhodnutí poukazuje aj na nahrávky, v ktorých Ďurka spolu s inými hovorí o „vyrobenom skutku“ a účelovosti otočky.

Ako už bolo vyššie spomenuté, ani jedna z týchto skutočností nie je v rozhodnutí generálneho prokurátora zmienená. Napriek tomu Žilinka odkazuje na tieto nahrávky v tom zmysle, že „Ďurka sa obával pôsobenia Vidašiča na slobode, lebo patrí k zločineckej skupine“.

A keďže Vidašič údajne patril k zločineckej skupine, bolo podľa Žilinku v poriadku, že Ďurka chcel dosiahnuť jeho väzobné stíhanie – bez ohľadu na to, či bolo podložené právnym základom.

Generálny prokurátor vysvetľuje čisté úmysly Pavla Ďurku v tomto smere, teda nemohol sa dopustiť úmyslu konať nezákonne, pretože vlastne chcel predchádzať trestnej činnosti zatvorením nebezpečného jedinca.

Samotné slová Róberta Magulu o tom, že „neverí, že toto obvinenie a väzba Vidašiča z čarovnej knihy prejde cez súdy“, iba aby napravil nezákonný postup prokurátora Šúreka, zrejme nehrajú až takú zásadnú rolu ako potreba stíhať nebezpečných mafiánov – aj za cenu dotváraných skutkov.

Veď je to mafián, tak mu to patrí.

Hoci sa týmto pojmom dnes označuje doslova ktokoľvek, podstatné je, aby sa títo ľudia dostali zo spoločnosti – aj za cenu bezbrehého prekračovania zákona, o ktorom so smiechom a vulgarizmami hovoria samotní aktéri z policajných radov.

Skutočne jedinečne odôvodnené rozhodnutie generálneho prokurátora, ktorý nevidel priznania Ďurku o nezákonnom vytváraní skutku, ale videl jeho dobrý úmysel chrániť spoločnosť, treba rešpektovať pre jeho právoplatnosť.

Rovnako treba rešpektovať úvahy Žilinku o tom, že časové súvislosti „otočky“ sú len náhodou a výsledkom pracovnej zaneprázdnenosti policajta, ktorý môže prakticky kedykoľvek – aj roky – po zistení o páchaní trestnej činnosti začať jej vyšetrovanie.

"Náš človek" a § 363

Jedinečné je v tomto prípade aj to, ako inak „kritická novinárska obec“ sa zrazu pozerá iným smerom. Paragraf 363 Trestného poriadku je v poriadku, keď je to „náš človek“. V poriadku to nie je, ak ho využije osoba, ktorú subjektívne označíme za zloducha. V tom prípade ide o búranie demokracie a mafiánsky štát.

Ani samotné priznania Ďurku o hrubých nezákonnostiach na nahrávkach zrejme nie sú problém, ak stojí na „správnej strane dejín“.

Samotní „tvorcovia lepšieho sveta“ si však neuvedomujú, že pri takomto výklade práva sa pokojne môže stať, že raz sa ocitnú na nesprávnej strane oni, a to na základe subjektívneho rozhodnutia iných. A jediná prekážka pred ich perzekúciou v podobne zákonných postupov štátu bude minulosťou.