K tomu môže šéf Bieleho domu navyše pridať svoje „zásahy“ vo vzťahu k EÚ z prvého zhruba polroka vládnutia:
– prinútil drvivú väčšinu krajín Únie zvýšiť výdavky na obranu na päť percent HDP
– zamedzil tomu, aby Európska únia uvalila digitálnu daň na americké technologické giganty. V návrhu rozpočtu EÚ na roky 2028 až 2034 o nej nie je ani zmienka, hoci Brusel plánuje výrazne zvýšiť okruh a inkaso daní, ktoré vyberá, viac ako 40 miliárd eur ročne.
– prinútil EÚ akceptovať pri vývoze do USA trikrát vyššie clo, než aké mala doteraz – 4,8 percenta – bez toho, aby za to EÚ niečo získala
– zaistil, že za tieto údajne výhodné colné podmienky (podľa odhadov len eurozónu pripravia ročne o vyše 55 miliárd eur) Európska únia Spojeným štátom ešte zaplatí.

Konkrétne nákupmi energetických surovín z USA za takmer 650 miliárd eur [do konca Trumpovho volebného obdobia, čo je zhruba dvesto miliárd eur ročne, pozn. red.]. To ide výrazne, zhruba desaťnásobne [odhad FT predstavuje 21,7 miliardy eur, pozn. red.], nad rámec objemu minuloročných dodávok z Ruska do EÚ – nebude to teda môcť byť len tak, že Únia jednoducho kompenzuje odpojenie od zvyšných ruských dodávok tými americkými.

Ďalej ide o investície v USA za vyše päťsto miliárd eur [mali by však pochádzať výlučne od súkromných firiem, na ktoré Brusel nemá dosah, pozn. red.]. A po tretie to majú byť objemnejšie nákupy zbraní v USA, zrejme nad rámec toho, ako plynie zo záväzku krajín NATO zvýšiť výdavky na obranu na spomínaných päť percent HDP.

Samozrejme, kritici ciel odvetia, že tento nástroj má inflačný vplyv a že sa Trumpovi oných 15 percent na dovoz zo Spojených štátov vráti ako bumerang v podobe vyššej inflácie, ktorej bude spotrebiteľ v USA čeliť. Americký prezident a jeho okolie – a čo je najpodstatnejšie, jeho voliči – sú však zjavne presvedčení, že inflačný dosah bude zanedbateľný.

Že je pre euroúnijných vývozcov do USA americký trh taký dôležitý, že si zvýšené clá „schovajú“ do vlastných marží a nebudú ich prenášať na spotrebiteľov. A ak ich tam aj nezahrnú, potom napríklad výrobu rovno presunú do USA.

Ak navyše títo kritici majú byť konzistentní, museli by odsudzovať napríklad aj uhlíkové clo, ktoré EÚ zavádza. Ak sú jedny clá inflačné, potom zrejme aj tie druhé. Clo ako clo.

Navyše EÚ uvaľuje clá napríklad na čínske elektromobily, čo je mimochodom tŕňom v oku Pekingu, takže aj preto minulý týždeň stroskotali rokovania medzi EÚ a Čínou o možnom novom obchodnom zblížení. Po krachu rokovaní s Pekingom sa EÚ ocitla v ešte zložitejšej situácii, keď bola „na nože“ s Čínou, ako aj s USA, čo Trumpovi uľahčilo vyrokovanie spomínanej dohody, ktorá je z jeho hľadiska bezpochyby víťazstvom.

Ďalším víťazom toho celého sú britské firmy. A v tomto ohľade sa prejavuje ďalšia určitá prehra EÚ. Britskí vývozcovia totiž po novom čelia v USA len desaťpercentnému clu, pretože Spojené kráľovstvo – hoci je oveľa menší trhom ako EÚ – si vyrokovalo výhodnejšie podmienky ako Brusel.

Britskí exportéri tak budú mať na americkom trhu konkurenčnú výhodu nad firmami z EÚ, teda z podstatnej časti pevninskej Európy aj Írska, pre ktoré bude platiť clo najčastejšie o päť percentuálnych bodov vyššie. Sláviť teda môžu aj stúpenci brexitu, pretože nebyť vystúpenia Británie z EÚ, aj na britské firmy by sa vzťahovalo 15-percentné clo. Táto skutočnosť dnes môže povzbudiť britský akciový trh.

Európska únia tak bude po novom v USA čeliť o viac ako 10 percentuálnych bodov vyššiemu priemernému efektívnemu clu ako pred Trumpovým nástupom do Bieleho domu tento rok v januári (4,8 percenta).

Brusel sa navyše, ako už vieme, zaväzuje minúť za americký zemný plyn a ropu, za americké zbrane a za investície v USA v prepočte dohromady až 1,2 bilióna eur. Nákupy energetických surovín v objeme okolo dvesto miliárd eur ročne (spolu za 650 miliárd eur) sa musia realizovať ešte počas Trumpovho funkčného obdobia, teda v priebehu zhruba 3,5 roka. Tento záväzok dnes môže povzbudiť najmä akcie amerických zbrojárov a tamojších energetických firiem.

Dohoda je aj víťazstvom autopriemyslu EÚ. Ten teraz čelí v USA clu 27,5 percenta, po novom to bude 15 percent. To je dobrá správa pre Česko [a zo slovenských automobiliek najmä pre bratislavský Volkswagen, pozn. red.], ktorého autopriemysel je od vývozu do USA citeľne závislý, hoci najmä nepriamo. Aj akcie automobiliek EÚ teda môžu stúpať.

Text pôvodne publikovali na webe lukaskovanda.cz.