Zelenskyj narazil na zrkadlo a svet sa pýta, či je diktátor. No cesta k realizmu je pasé

Trvalo viac ako tri roky vojny, kým sa začali nahlas hovoriť veci, ktoré sa dosiaľ o Ukrajine nesmeli. Napríklad to, ako okolo seba prezident Volodymyr Zelenskyj sústreďuje moc a zbavuje sa svojich politických rivalov, ktorí sa na vojnu pozerali s väčšou dávkou reality než on.

Hviezda generála Valerija Zalužného zhasla veľmi rýchlo po tom, čo mienil stiahnuť vojakov z Avdijivky a strategicky ustúpiť, zatiaľ čo Zelenskyj chcel mesto držať do posledného vojaka. Treba dodať, že Avdijivka skončila aj tak v ruských rukách.

Samozrejme, Ukrajinci nemôžu ustupovať z každej pozície, no ak vrchné velenie nedokáže akceptovať realistický pohľad a kroky svojich najskúsenejších generálov, niekde sa stala chyba.

Pred viac ako rokom a pol bol Zalužnyj populárnejší než samotný prezident. Dnes je veľvyslancom Ukrajiny v Spojenom kráľovstve a takmer o ňom nepočuť, pretože si viackrát dovolil postaviť sa proti nezmyselnosti Zelenského vojenských príkazov. Na čele ozbrojených síl ho nahradil lojálnejší Oleksandr Syrskyj.

Starosta Kyjeva Vitalij Kličko v tom období vyjadril myšlienku, že Ukrajina sa mení na autoritársky štát.

Tendencie Zelenského uzurpovať si právo o všetkom rozhodovať bolo badať aj na menej očividných situáciách. Viaceré jeho rozhodnutia významne poškodili jeho najbližších susedov.

Reč je najmä o rozhodnutí uzavrieť ukrajinské rúry pred ruským plynom, ktorý cez Ukrajinu pred 1. januárom 2025 nezásoboval len Slovensko a Maďarsko, ale sčasti aj Čechov a Rakúšanov.

Samozrejme, ceny v celej Európe sa na istý čas zvýšili pre narušenie trhu. Z dlhodobého hľadiska Slovensko stratilo alternatívnu trasu, ktorá bola pre nás bezkonkurenčne cenovo najvýhodnejšia, ako aj finančne dostupnú komoditu.

Všetko pritom mohlo byť inak, nebyť Zelenského.

Slovenskí plynári boli totiž s vtedajším premiérom Denysom Šmyhaľom dohodnutí, že plyn potečie cez Ukrajinu naďalej a formálne bude od prekročenia hraníc s Ruskom pod slovenskou vlajkou. Na februárovom stretnutí s novinármi potvrdil tieto informácie, ktoré v jeseni 2024 kolovali mediálnymi kuloármi, aj samotný šéf SPP Vojtech Ferencz.

Zároveň povedal, že brzdu zatiahol Zelenskyj.

Pokračovanie tranzitu pritom nebolo len v záujme viacerých spojencov Ukrajiny, ale aj samotného Kyjeva. Ten zaň od Rusov inkasoval každoročne bezmála miliardu eur.

Veď Európania majú peňazí dosť a výpadok štátnej kase vynahradia…

Paradoxom pritom je, že kto sa v minulosti odvážil na tieto tendencie ukrajinského lídra nahlas poukazovať, bol spravidla onálepkovaný ako proruský.

Teraz sa však v podobnom duchu vyjadrujú komentátori najväčších novín, a to nielen západných, ale dokonca aj tých ukrajinských.

Za všetko hovorí titulok editoriálu prestížnych ukrajinských novín Kyiv Independent: "Zelenskyj práve zradil ukrajinskú demokraciu – a všetkých, ktorí za ňu bojujú."

Je to však len kvapka v mori.

Web Politico uviedol, že nepriateľ Ukrajiny nie je len na fronte, ale skrýva sa aj vo vnútri krajiny.

Noviny Telegraph zase napísali, že Zelenskyj už nie je súčasťou riešenia konfliktu, ale problémom, ktorý ho predlžuje.

Economist dokonca pred časom naznačil, že ak by nebolo Trumpa, ktorý sa vo februári so Zelenským pohádal, verejne ho dehonestoval a nazval ho diktátorom, kritika verejnosti na účet praktík ukrajinského lídra by bola ešte omnoho tvrdšia.

Tú v týchto dňoch spustil zákon, ktorý podriadil dva protikorupčné úrady generálnej prokuratúre, a tá sa spovedá priamo kancelárii prezidenta. Kyiv Post to okomentoval slovami, že "Zelenského úrad bude môcť vyšetrovania zastaviť jedným telefonátom".

Práve prezidentovi zákonodarcovia stáli za presadením zákona v parlamente. A Zelenskyj ho 22. júla podpísal.

To však bola len čerešnička na torte. Protesty a kritika sa týkali aj ďalších skutočností, ako bolo zatknutie prominentného bojovníka proti korupcii Vitalija Šabunina.

"Zelenskyj využíva vojnu a robí prvé, no sebavedomé kroky smerom ku skorumpovanému autoritárstvu," komentoval dianie denník Ukrajinska pravda.

Zelenského šťastím však je, že rozoznal, kedy zaradiť spiatočku a spamätať sa. Či mu k tomu pomohli poradcovia, bystrá myseľ, alebo len strach, je ťažké určiť.

Kiežby mu nastavené zrkadlo pomohlo prebrať sa do reality aj pri hodnotení toho, čo je možné dosiahnuť na bojisku. A aká je cena za jeho vojnový maximalizmus.

No stávky sú už dnes natoľko vysoké, že to pre neho bude veľmi náročné. Roky opakoval, že treba bojovať za každú piaď zeme, až kým nebude posledný Rus za ukrajinskými hranicami. Bez ohľadu na cenu, ktorú platí najmä jeho ľud.

Ako nedávno poznamenal britský novinár a spisovateľ Peter Hitchens, ak by sa pokúsil o mierový kompromis, nemalá časť Ukrajincov (najmä tá ozajstná krajná pravica) by to vnímala ako kapituláciu. A on by nemusel prežiť. Nielen politicky, ale aj doslova.