Dodávky, únosy detí a zneužívanie detských obetí. Reaguje polícia a psychológovia

Aj napriek tomu, že policajný zbor v hlavnom meste neeviduje žiadny prípad únosu dieťaťa či pokus o násilné odvlečenie dieťaťa, pripomína, že v prípade akéhokoľvek podozrenia na trestnú činnosť je potrebné ich kontaktovať. 

Štandard v otázkach únosov detí oslovil aj Prezídium Policajného zboru, ktoré potvrdilo informáciu, že únosy detí v bielych alebo čiernych dodávkach sú hoaxy a takéto prípady neeviduje. „Opäť platí, že sa žiadne z podozrení nepotvrdilo,“ potvrdzuje pre Štandard Peter Habara z odboru komunikácie.

Zo štatistík, ktoré dal Štandardu k dispozícii, vyplýva, že v roku 2024 polícia evidovala sedem prípadov únosov a opustení dieťaťa. Z toho štyri boli doposiaľ objasnené.

Tento rok je zatiaľ bez hlásení. „Polícia postupuje výhradne v medziach zákona a využíva všetky dostupné prostriedky, aby vypátrala dieťa v čo najkratšom čase. Ak to situácia dovoľuje, využívame aj sociálne siete polície, aby sa informácia o hľadanej osobe dostala medzi širokú verejnosť,“ dodáva.

Deti a mladiství, ktorí sú obeťami únosov, môžu byť neskôr zapojení do nezákonného obchodovania s nimi. Informačné centrum na boj proti obchodovaniu s ľuďmi a prevenciu kriminality vedie vo svojich záznamoch za rok 2024 číslo detských obetí 22.

Podľa inštitúcie osoby mladšie ako 18 rokov sú obeťami prevažne sexuálneho vykorisťovania, ktoré je dlhodobo najčastejšou formou zneužívania detských obetí. 

„Podiel z celkového počtu formálne identifikovaných obetí sexuálneho vykorisťovania sa v roku 2024 zvýšil až na takmer 91 percent,“ píše sa v Situačnej správe pre oblasť boja proti obchodovaniu s ľuďmi v Slovenskej republike za rok 2024.

Deti volajú na Linku detskej istoty

Linka detskej istoty je jedna z možností, kde sa môžu deti a rodičia obrátiť aj v prípadoch nezvestnosti či únosov. „Tak ako v každej krajine, aj na Slovensku sú zaznamenané prípady únosov detí a zneužívania dospievajúcich na účely obchodovania,“ potvrdzuje pre Štandard Táňa Ivanič Rybanská, riaditeľka Linky detskej istoty.

Na Krízovej linke pre nezvestné deti sa s priamymi prípadmi únosu s cieľom obchodovania v Linke detskej istoty nestretávajú často. Deti totiž počas únosu zvyčajne k telefónu nemajú vôbec prístup. „Skôr ide o situácie, ktoré môžu byť rizikové – napríklad úteky z domova, z detských zariadení alebo zahraničných pobytov, pri ktorých hrozí, že sa dieťa či mladý človek dostane do kontaktu s osobami, ktoré by ho mohli zneužiť alebo vtiahnuť do obchodovania,“ dodáva riaditeľka.

V Európe je každoročne nahlásených 250-tisíc nezvestných detí. Na Linke detskej istoty vlani riešili 1 486 kontaktov v súvislosti s nezvestnosťou detí a mladých ľudí. Išlo napríklad o úteky z domova, vyhodenie dieťaťa z domu, jeho stratenie či zatúlanie, rodičovské únosy, maloletých bez sprievodu na území republiky či problémy detí v zahraničí.

„V prípade, že sa nám takéto dieťa ohlási, pracujeme veľmi citlivo, ale zároveň operatívne, aby sme zabezpečili čo najrýchlejšie jeho návrat do bezpečia,“ zasiela pre Štandard vyjadrenie aj Katarína Trlicová, psychologička a odborná garantka Linky detskej istoty.

Dodáva, že ak sa na nich obrátia rodičia alebo príbuzní hľadaného dieťaťa, poskytujú aj im psychologické poradenstvo a všetky dôležité informácie, ako situáciu riešiť a na koho sa obrátiť.

Ako psychologička bližšie špecifikuje, na linku sa najčastejšie obracajú deti a predovšetkým tínedžeri, ktorí uvažujú o úteku z domu z rôznych dôvodov. Často ide podľa ich štatistík o deti, ktoré v rodinnom prostredí zažívajú rôzne formy fyzického aj psychického násilia. „O úteku uvažujú niekedy aj tie, ktoré čelia prísnej výchove, častým zákazom a príkazom, či nadmernému tlaku na výkon,“ dodáva.

Myšlienky na útek sú podľa nej veľmi časté aj u detí, ktoré zažívajú šikanu v škole alebo v inom prostredí, sú vystavené vyhrážkam, manipulácii a nedostávajú podporu od okolia, ktoré nereaguje na ich signály strachu, bezmocnosti či iných zmien v správaní. Útek vtedy vnímajú ako únik z tejto záťaže.

Keď za únosom stoja cudzí ľudia

Rozsah a intenzita odbornej starostlivosti závisí od okolností, ktoré dieťa počas únosu zažilo, ako aj od jeho psychickej a fyzickej odolnosti a celkového prežívania situácie. „Každé dieťa, ktoré prežije takúto záťažovú a neštandardnú situáciu, akou je únos, si vyžaduje ošetrenie pediatrom a súčasne by mu mala byť poskytnutá odborná psychologická starostlivosť,“ hovorí Trlicová.

Vraví, že násilný, traumatizujúci zážitok nesie v sebe rôzne psychické zranenia a neraz aj fyzické poranenia. Neošetrená trauma, stres, strach, hnev či bezmocnosť môžu podľa nej dlhodobo zasahovať do života dieťaťa, ovplyvňovať jeho správanie, vzťahy i schopnosť dôverovať svetu okolo seba. „Preto je veľmi dôležité, aby odbornú pomoc dostali aj rodičia alebo blízki, ktorí sú súčasťou života dieťaťa,“ približuje.

Podľa psychologičky primerané správanie rodiny a ich postoje môžu výrazne prispieť k spracovaniu udalosti a jej začleneniu do osobnej histórie dieťaťa bez toho, aby ho dlhodobo traumatizovala.

„Na Linke detskej istoty zabezpečujeme týmto deťom a tínedžerom kontakt s odborníkom v bezpečnom, dôvernom a anonymnom prostredí, kde zažívajú prijatie, akceptáciu, emočné sprevádzanie a psychosociálne poradenstvo,“ dopĺňa s dôvetkom, že podľa nej môžu odborné poradenstvo, podpora a relevantné informácie pomôcť predísť nebezpečným rozhodnutiam.

Rybanská dáva do pozornosti okrem telefónneho čísla Linky pre deti a mládež (116111) a čísla Krízovej linky pre nezvestné deti (116000), ktoré je určené pre prípady nezvestných a sexuálne vykorisťovaných detí, aj telefónne číslo 0800 500 500, kde prostredníctvom poradne pre dospelých volajúcich v záujme detí poskytujú aj podporu pri riešení a prevencii rodičovských únosov. 

Únos rodičom nemusí byť trestný čin

Medzi únosy detí sa radia aj tie, ktoré sú takpovediac „v rodine“.  To znamená, že jeden z rodičov bez súhlasu alebo bez povolenia toho druhého vezme dieťa napríklad do zahraničia a odmieta ho vrátiť. Ide o neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa mimo krajiny jeho obvyklého pobytu. 

Nie v každej krajine je rodičovský únos dieťaťa považovaný za trestný čin. Obracať sa v tomto prípade na políciu nemusí byť teda efektívne. 

„Polícia v týchto prípadoch nemá právomoc rozhodnúť o návrate dieťaťa. Podľa Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí rozhoduje o otázke nariadenia návratu dieťaťa súd (alebo správny orgán), kam bolo dieťa premiestnené,“ objasňuje pre Štandard Hana Pavlovičová, riaditeľka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže.

„V závislosti od krajiny môže polícia v týchto prípadoch viesť trestné stíhanie pre trestný čin únosu, respektíve rodičovského, prípadne, podľa okolností prípadu za iný trestný čin (napríklad marenie výkonu súdneho rozhodnutia),“ vraví šéfka centra s dôvetkom, že nariadiť návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnené premiestnené jedným rodičom bez súhlasu druhého rodiča, môže len súd.

Polícia podľa nej nemá právomoc dieťa odňať a odovzdať druhému rodičovi. Vysvetľuje, že dotknutý rodič sa teda môže obrátiť na súdy v krajine, kam bolo dieťa premiestnené buď sám, alebo prostredníctvom zvoleného zástupcu, alebo priamo na ich centrum, ktoré je ústredným orgánom Slovenskej republiky pre účely Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí. 

To má v týchto prípadoch teda pôsobnosť výlučne v občianskoprávnej rovine. Prípadné trestné konanie je od civilného konania striktne oddelené a uskutočňuje sa paralelne, nezávisle od činností centra. 

Ako približuje Pavlovičová, z praxe vyplýva, že vedenie trestného konania v krajine obvyklého pobytu voči rodičovi - únoscovi môže byť pri snahe zabezpečiť návrat dieťaťa v niektorých prípadoch kontraproduktívne. „Hrozba trestného stíhania a možného odsúdenia môže byť dôvodom, pre ktorý rodič odmieta dobrovoľne vrátiť dieťa späť do krajiny pôvodu, prípadne môže viesť k tomu, že súd v štáte, kde sa dieťa nachádza, návrat zamietne.“

Ako pri návrate postupovať

Centrum po zaslaní Žiadosti na navrátenie zistí, kde sa dieťa nachádza, v akej sociálnej situácii je a zabezpečí to najpodstatnejšie, a to dobrovoľné vrátenie dieťaťa, aby trpelo čo najmenej. „Centrum eviduje ročne v priemere 40 žiadostí o pomoc pri zabezpečení návratu dieťaťa do krajiny jeho obvyklého pobytu,“ konkretizuje riaditeľka centra.

Dodáva, že táto krivka je posledných päť rokov približne na rovnakej úrovni. Centrum žiadateľom pomáha skompletizovať žiadosť o zabezpečenie návratu takéhoto dieťaťa a v komunikácii so zahraničnými partnermi môže napomáhať pri zabezpečovaní podania návrhu na príslušný súd v zahraničí.

„Nie všetky prípady sa však skončia súdnym konaním – v mnohých situáciách sa podarí dosiahnuť dohodu medzi rodičmi, či už o dobrovoľnom návrate dieťaťa, alebo o jeho zotrvaní v novej krajine,“ konštatuje.

Návratové konanie nie je konaním o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu – nejde teda o rozhodovanie o tom, ktorý rodič je "vhodnejší“. 

Súd nehodnotí výchovné schopnosti rodičov, ich osobné, zárobkové a majetkové pomery, rozsah, v akom sú schopní zabezpečovať starostlivosť o maloleté dieťa či saturovať jeho potreby. Takžiež podľa Pavlovičovej neskúma, v ktorej krajine by mohlo byť dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie.

„Úlohou súdu je posúdiť, či došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržiavaniu dieťaťa z krajiny jeho obvyklého pobytu a či sú splnené podmienky na jeho návrat,“ uzatvára.