Stráca sa to, čo je nepredvídateľné, nefunkčné, novým spôsobom nebezpečné. Bolesť už nikto nevyjadruje nahlas, je totiž kontrolovaná. A práve v tom spočíva zvrátenosť: kultúra bez citov sa považuje za úspešnú.

Chôdza lesom ako pozostatok tragédie

A predsa v tomto uhladenom svete predstavuje jedna postava zásadnú hrozbu: lesný chodec (Waldgänger). Archetyp Ernsta Jüngera z roku 1951 naberá druhý dych. Kedysi iba politická metafora, dnes narušiteľ technokratického poriadku. Nostalgiu hodil za hlavu. Má svoje poslanie: byť posledným subjektom, ktorý sa odmietne podriadiť. Stále v ňom však víri neistota. Cíti, že zmysel ľudskej existencie je iný než to, čo podsúvajú svety vytvorené umelou inteligenciou. Má jasno v tom, že život je zápas o pravdu a povstanie proti lži. Jeho slová nie sú odkazom, ale výzvou.

Neverí, že efektivita je najvyššou formou pravdy. V trhlinách sveta vidí záblesky reality. Jeho štýl sa vymyká vzorcom. Svojimi slovami riskuje nepochopenie. Nesnaží sa zaujať masy a nejde mu ani o šírenie pravdy. A práve preto je nebezpečný. Odhaľuje nezrovnalosti rastúcej high-tech kultúry. A rúti sa zoči-voči jej politickým ambíciám - od woke hnutia cez Dark Enlightenment až po longtermizmus.

Kde sa láme poriadok

To, čo sa nám predáva ako pokrok, je v skutočnosti ústup od skúsenosti. Kultúra je filtrovaná, upravovaná, uhladená. Bolesť, ústredný motor každej estetiky, je "vypnutá". Tragédia, úlomok, trhlina - všetko, čo sa vzpiera systému, je vylúčené. Zostáva publikum bez citov, ktoré toto všetko považuje za víťazstvo. 

Nietzsche kedysi varoval pred „posledným človekom“, ktorý nepozná hĺbku, pretože si nedovoľuje báť sa. Dnes už tento posledný človek nie je unavený, ale algoritmizovaný. Jeho osobnosť predstavuje počítačové rozhranie. Jeho názor je výsledkom programovania. Jeho cit je sterilný a umelý, čo sa zhoduje s predpoveďami o pôrodnosti v západnom svete.

Skutočný škandál nespočíva v technológii, ale v jej publiku. To, že jednoducho akceptuje systém, ktorý sa odnaučil cítiť, a nahradil ho predpísaným formátom. Kultúrny štát 2.0 dosiahol svoj cieľ: masová apatia. Každému je naservírovaná na mieru šitá dávka pátosu - nemusí šliapať úplne do rytmu, stačí, že nevybočí z úlohy, ktorú im priradil „systém“.

Toto však nie je progres. Je to kultúrna kapitulácia. Lesný chodec, naopak, ukazuje, že umenie žije len vtedy, keď vyrušuje. A že sloboda vždy znamená bolesť. Je to jediné miesto, kde je Kultúrny štát 2.0 zraniteľný. Smrteľne zraniteľný.

Zhrnutie

Kultúrny stroj funguje hladko a efektívne. Kultúrny štát 2.0 naplnil dávny sen technokratickej kultúrnej politiky - umenie bez rizika, dizajn bez nesúladu. Žiadna subjektivita, ktorá by sa odchýlila od krivky. Jazyk má zámer. Texty majú cieľ. No publikum z toho nič necíti a to sa považuje za výhru. Kde sa stratí možnosť cítiť bolesť, zvíťazia technológie. Je to umlčanie každej životnej skúsenosti. Lesný chodec Ernsta Jüngera ostáva posledným zdrojom otrasu. Je rušivý a dysfunkčný v tom najlepšom zmysle. A preto je nevyhnutný, ak má človek zostať človekom.