Pre väčšinu Európanov už hladomor nepredstavuje konkrétnu hrozbu. Posledným veľkým hladomorom v západnej Európe bol Veľký írsky hladomor, ktorý sa začal v roku 1845 plesňou zemiakovou. Vyžiadal si približne jeden milión obetí a viedol k emigrácii miliónov Írov.

V súčasnej západnej Európe je však prastarý strach z nedostatku potravín už minulosťou. Je to jeden z veľkých úspechov modernej civilizácie, ktorý však priniesol neočakávaný dôsledok: keď je dostatok potravín zaručený, strácajú časť symbolickej a morálnej hodnoty, ktorú im kedysi dodávala možnosť ich straty.

Naši starí rodičia nepotrebovali osvetovú kampaň financovanú EÚ, aby vedeli, že kúsok chleba sa nemá vyhadzovať. Vedeli, ako premeniť mäso, ktoré už nebolo v najlepšej kvalite, na chutný koláč alebo ako využiť zvyšky zeleniny v polievke.

Po celej Európe vznikli z tejto nutnosti celé kulinárske tradície: zo starého chleba vznikla francúzska delikatesa „pain perdu“ (francúzsky toast), ako aj výdatné knedle a ich mnohé variácie, ktoré nájdeme po celej strednej Európe. Umenie využívať zvyšky tak tvorilo súčasť skutočnej domácej ekonomiky, v ktorej sa takmer nič, čo sa kúpilo alebo vyprodukovalo, nepovažovalo za nepoužiteľné.

Túto kultúru nahradila kultúra dostupnosti.

Milióny ton po niekoľkých minútach

Výsledok je zrejmý z čísel. V roku 2023 vyprodukovala Európska únia približne 58,2 milióna ton potravinového odpadu, čo predstavuje 130 kilogramov na obyvateľa. Viac ako polovica (53 percent) pochádzala z domácností, čo je viac ako z potravinárskeho priemyslu, zo stravovacích služieb, z maloobchodu a primárnej výroby.

Potravinový odpad tak nie je len náhodným javom, ku ktorému dochádza na konci potravinového reťazca: stal sa charakteristickou črtou celého systému.

Francúzsko ponúka porovnateľný príklad. Podľa údajov Francúzskej agentúry pre životné prostredie a energetiku (ADEME) sa každý rok vyhodí niekoľko miliónov ton potravín, pričom značná časť z toho pochádza z domácností.

Nemecko na tom nie je oveľa lepšie. Obsah smetných košov odhaľuje zarážajúci paradox: potraviny sú bezpečnejšie, dostupnejšie a hojnejšie ako kedykoľvek predtým, napriek tomu sú spotrebitelia oveľa ochotnejší ich vyhadzovať.

Šokujúce príklady prináša aj gastrosektor. V reťazci McDonald’s napríklad platia pre hotové výrobky po ich príprave extrémne krátke lehoty skladovania. Hamburger sa uchováva dvanásť minút a hranolčeky sedem minút. Potom sa stiahnu z predaja. Výrobok, ktorý je úplne požívateľný, sa tak v rámci priemyselného systému môže stať odpadom už po niekoľkých minútach.

V súčasnosti je k dispozícii veľké množstvo potravín, ktoré sú však obklopené čoraz sofistikovanejším systémom kontrol: normami v oblasti zdravia a bezpečnosti, postupmi sledovateľnosti, teplotnými požiadavkami, pravidlami skladovania a predovšetkým označeniami. Dátum vytlačený na obale sa môže ľahko stať konečným verdiktom: ak už uplynul, potravina sa považuje za nevhodnú na konzumáciu. Nie všetky dátumy však znamenajú to isté.

„Dátum spotreby“ sa týka bezpečnosti rýchlo sa kaziacich potravín, zatiaľ čo „dátum minimálnej trvanlivosti“ sa vzťahuje predovšetkým na ich kvalitu. V praxi však mnohí spotrebitelia považujú oba údaje za varovanie, že potravina sa stala nebezpečnou. Paradox je zarážajúci: čím dôkladnejšie sú potraviny monitorované a regulované, tým menej dôvery majú spotrebitelia v to, že to dokážu posúdiť sami.

Keď sa darovanie stalo komplikovaným

V tejto súvislosti vyvstávajú aj otázky s darovaním potravín.

V tradičnej spoločnosti si prebytok potravín prirodzene našiel svojich príjemcov. Susedia, sluhovia, chudobní, príbuzní, domáce či hospodárske zvieratá sa mohli stať postupnými príjemcami toho, čo už osoba, ktorá to vyprodukovala alebo kúpila, nepotrebovala. Fungovala ekonomika prebytku. Vo vidieckych aj v mestských oblastiach mali zvyšky potravín svoju hodnotu.

Ani tie najprestížnejšie inštitúcie neboli vyňaté z tejto logiky. Vo Versailles dohliadal Bouche du Roi na rozsiahly aparát zodpovedný za stravovanie kráľovskej domácnosti a osôb spojených s dvorom. Zvyšky sa rozdávali pri bránach paláca. Hojná spotreba za čias Ancien régime [režim vo Francúzsku pred revolúciou, pozn. red.] bola teda súčasťou oveľa zložitejšej ekonomiky sluhov, závislých osôb, dodávateľov a prerozdeľovania.

Dnes sa darovanie potravín stalo oveľa zložitejším procesom. Aby sa predišlo otravám z jedla a zabezpečila sa vystopovateľnosť, musia neziskové organizácie dodržiavať pravidlá týkajúce sa skladovania, prepravy a distribúcie, zatiaľ čo podniky musia v dostatočnom predstihu manažovať svoje nepredané zásoby tak, aby ich bolo možné ešte distribuovať.

Našťastie sa legislatíva vyvíja. Po viacerých mediálne sledovaných škandáloch, v ktorých boli supermarkety obvinené z polievania nepredaného tovaru dezinfekčným bielidlom, aby ho znehodnotili, vytvorila postupne francúzska legislatíva rámec na darovanie nepredaných potravín. V ňom zakázala úmyselné znehodnocovanie ešte jedlých potravín tak, aby boli nevhodné na konzumáciu.

Tieto pravidlá majú svoje opodstatnenie, odrážajú však aj špecifiká doby, v ktorej sú teraz potrebné špecifické právne a logistické opatrenia na dosiahnutie toho, čo predchádzajúce spoločnosti robili z veľkej časti spontánne: udržať prebytky potravín v obehu.

To isté platilo aj v školách. Dlho sa zvyškami zo školských jedální mohli kŕmiť ošípané, ktoré boli v istom zmysle posledným článkom domáceho potravinového reťazca. Dnes sa táto prax zo škôl takmer úplne vytratila pre zdravotné normy a predpisy o krmivách pre zvieratá, ktoré zaviedla Európska únia.

To, čo týmto spôsobom mizne, nie je len súbor starých zvykov, ale aj forma vedomostí.

Objavovanie hodnoty jedla

Matka kedysi vedela, ako dlho sa dá polievka uchovávať, vedela posúdiť, či je mäso ešte dobré, premenila nedeľné zvyšky na pondelkové jedlo a nikdy nevyhodila celý bochník chleba len preto, že bol tvrdý. Takáto žena disponovala skutočnou ekonomickou zručnosťou.

Vedela, ako veci uchovať, ako ich premeniť a konzervovať. A predovšetkým vedela, že peniaze vynaložené na niečo nestratili hodnotu v okamihu, keď sa daná vec dostala do domácnosti: stále sa z nej muselo vyťažiť čo najviac.

Táto domáca hospodárnosť mala aj morálny rozmer. Učila umiernenosti, vďačnosti a určitému druhu úcty. Keď sa dieťaťu povedalo: „Neplytvaj chlebom,“ nešlo len o to, aby dojedlo tanier. Išlo o to, aby sa mu vštiepila myšlienka, že jedlo sa neobjaví len tak.

Súčasný dostatok spôsobil, že tento druh výchovy už nie je taký potrebný. Keď je chladnička plná a supermarket je vzdialený päť minút od domova, zvyšky sa zdajú ľahko nahraditeľné. Keď chlieb stojí len pár eur a čerstvá bageta je k dispozícii kedykoľvek, tá včerajšia bageta prestáva byť zdrojom a stáva sa odpadom.

Malo by však byť možné zachovať výhody hojnosti bez toho, aby sme prijali jej najnezodpovednejšiu formu. Veci sa v skutočnosti začínajú meniť. Osvetové kampane postupne vysvetľujú rozdiel medzi rôznymi dátumami uvedenými na obaloch. Supermarkety rozširujú svoje sekcie s produktmi, ktorých dátum spotreby sa blíži a ponúkajú ich za znížené ceny. Aplikácie umožňujú predaj nepredaných potravín z reštaurácií a obchodov za nízke ceny a doggy bag, teda zabalené nedojedené jedlo z reštaurácie – dlho považované za americkú kuriozitu –, si získala širšiu akceptáciu a vo Francúzsku sa dokonca stala povinnou.

Tento vývoj, ktorý je sám osebe pozitívny, sa nesmie zredukovať na ďalší marketingový trend. K potravinám sa musíme opäť začať stavať inak: naučiť sa rozoznávať, čo sa dá skladovať, variť zo zvyškov, kupovať len to, čo sa skutočne spotrebuje, a jednoducho si uvedomiť, že potraviny majú hodnotu, ktorá nezmizne len preto, že už nie sú úplne čerstvé alebo reprezentatívne.

Hojnosť nás oslobodila od strachu z nedostatku, nemala by nás však zbaviť povinnosti zabrániť plytvaniu. Konečným štádiom prosperity by nebolo mať toľko jedla, že ho môžeme vyhadzovať, ale zachovať si dostatok zdravého rozumu, aby sme tak nerobili.