Na hrane medzi umením a propagandou, ktorá vrhá ľudí do depresie

„Hudba je jazyk, ktorý si ľudstvo vymyslelo, aby mohlo komunikovať s Bohom.“ Týmito slovami katalánsky hudobník Jordi Savall zdôrazňuje jednu zásadnú pravdu o umení: cesta k transcendencii sa naplní iba vtedy, keď dielo prekoná schopnosti svojho tvorcu. Túžba umelca presiahnuť vlastné hranice je poháňaná vrodenou ľudskou túžbou po veľkosti.

Ako raz poznamenal pápež Benedikt XVI., človek nie je stvorený pre pohodlie, ale pre veľkoleposť. Túto myšlienku nedávno vyjadril aj pápež Lev XIV.: „Neustále chceme 'viac', ktoré nám žiadna stvorená skutočnosť nemôže poskytnúť. Zažívame taký intenzívny a spaľujúci smäd, že ho žiadny pozemský nápoj nedokáže uhasiť. Neklamme vlastné srdcia snahou utíšiť tento smäd zbytočnými náhradami!“

Umenie odjakživa sprevádzala transcendencia, ktorá v sebe ukrýva ľudskú túžbu dosiahnuť niečo božské. Toto pátranie po božskom dotyku zároveň odpovedá na otázku, čo znamená byť človekom. Antropologické a teologické otázky sú totiž úzko prepojené. Umenie, ako napríklad Epos o Gilgamešovi, sa pokúša vybudovať most.

V samotnom jadre umenia nejde o poskytovanie priamych odpovedí, ale o odhaľovanie právd, ktoré sú človeku už akosi známe. Renesančné a barokové umenie sa na rozdiel od väčšiny populárnych moderných teórií neusilovalo zahmlievať tajomstvá, ale skôr odhaľovať (kresťanskú) pravdu.

Povzbudenie k premýšľaniu

Umenie nabáda ľudí k zamysleniu práve preto, lebo nepriamo odhaľuje odpovede na ich otázky. Jeho posolstvo musí vnímavý pozorovateľ sám rozlúštiť a objaviť. Preto je stále relevantný obľúbený aforizmus 20. storočia, že umenie má dráždiť a provokovať. Čím väčší chaos vyvolá, tým silnejšie núti ľudí klásť otázky.

Hoci božský princíp stratil svoju vedúcu úlohu, antropologická otázka ostáva bytostne prepojená s metafyzickými rozmermi. Kedysi vplyvný materializmus a nihilizmus len zriedka zanechali diela, ktoré by dokázali poskytnúť trvalú orientáciu či inšpiráciu pre ďalšie generácie.

Umenie, ktoré neinšpiruje k premýšľaniu, sa nazýva jednoducho propaganda. Neoslovuje poslucháčov, čitateľov či divákov, ale len konzumentov. Bráni im vstúpiť do samotného aktu interpretácie. Propaganda ponúka hotové odpovede namiesto toho, aby podporovala objavovanie.

Pravé umenie presahuje svojho tvorcu práve preto, že umožňuje viacero interpretácií. Odpoveď, ktorú niekto hľadal pred sto rokmi, môže teraz viesť k celkom novému objavu. Propaganda je oproti tomu jednotvárna, monotónna a zbavená subjektívnej interpretácie. Jej význam je taký očividný, až nivočí nezávislé myslenie.

Umenie verzus propaganda

Ozajstný konflikt sa teda nikdy neodohrával medzi takzvaným sofistikovaným a triviálnym umením, ale medzi skutočným umením a propagandou. S rozpadom estetických noriem na začiatku moderny sa ľudia zabudli zhodnúť, či má byť umenie naozaj dobré, pravdivé alebo krásne. Napriek tomu existuje množstvo príkladov v maľbe, hudbe či literatúre, ktoré možno nie sú úplne vznešené, ale dajú sa právom považovať za umenie, a to vďaka ich vplyvu, inšpiratívnosti či skrytému metafyzickému posolstvu, hoci by išlo len o poctu originálu.

Súčasné kultúrne inštitúcie však produkujú prevažne propagandu. V tomto prípade nejde iba o politický nástroj na šírenie woke alebo pravicových ideológií. Ide skôr o neustále opakovanie známych motívov, ktoré považujú odlišné myslenie za neželané.

Dojem, že dnešné filmy šíria krajne ľavicovú propagandu, má na svedomí skôr ich forma než samotný obsah. Filmové projekty sa totiž okamžite zrútia, len čo divák odhalí ich plytké idey. Latinskoamerická Snehulienka či černošský d’Artagnan sú len povrchné záležitosti.

Kultúrny úpadok modernej doby

Hlavný problém spočíva v tom, že moderné umenie sa spolieha na opakovanie istých schém. Namiesto tvorby nových diel recykluje staré, aby odovzdalo posolstvo, ktoré bolo relevantné možno pred tridsiatimi rokmi, dnes však rýchlo vyprchá. Pomaly zaniká, pretože sa spolieha len na samotný efekt či plytké nadšenie a vyhýba sa problematike, ktorá je skutočne dôležitá pre spoločnosť. Nedokáže vytvoriť inšpirujúce postavy, s ktorými by sa vedeli stotožniť vnímaví pozorovatelia, a nie propagandisti. Nevytvára ani príbehy, ktoré by aspoň nachvíľu dokázali odbremeniť ľudí od ich starostí a úzkostí. Namiesto toho ich uvrhne do depresie.

Umelá inteligencia je preto užitočný aj nebezpečný nástroj. Produkuje kópie namiesto toho, aby tvorila niečo originálne. Vyzdvihuje klišé namiesto toho, aby ho spochybňovala. Používa existujúce vzorce a neprináša riešenia. Jej odpovede sa preto v podobe neustáleho opakovania rovnajú čistej propagande.

Zhrnutie

Umelá inteligencia zostáva dôležitým nástrojom. Dokáže zdokonaľovať, opravovať a dokonca aj vytvárať návrhy. Napriek tomu však nevie veriť, milovať ani dúfať. Nedokáže vymyslieť nové spôsoby, ako sa rozprávať s Bohom. To je najzásadnejší tvorivý rozdiel, ktorý oddeľuje živé od neživého. Kto to nechápe, nerozumie ani rozdielu medzi programovacími jazykmi a hudbou.