Situácia po slintačke a krívačke. Prečo sa názory na potrebu ďalšej kafilérie na Slovensku líšia

Konateľka Veterinárnej asanačnej spoločnosti (VAS) Žilina Alexandra Orčíková, ktorá prevádzkuje žilinskú kafilériu, pre Štandard uviedla, že k nim priviezli stovky ton utratených zvierat. Jednotlivé kusy vážili od 400 do 750 kilogramov.

„Za marec a apríl sme zrecyklovali viac ako 1 300 ton zvierat z nakazených fariem. Do nášho areálu prišlo 65 kamiónov. Jeden nákladiak má na korbe dva kontajnery, v nich bolo 20 až 25 ton utrateného dobytka,“ hovorí Orčíková.

Problém, ktorý sa rieši už roky

Počas priebehu i po skončení nákazy kompetentní upozorňovali na problém, že jedna kafiléria na Slovensku nie je dostačujúca, pričom táto téma sa rieši už roky. Hovoril o tom začiatkom leta aj prezident Peter Pellegrini.

„Jedna kafiléria nie je schopná a nikdy ani nebude schopná poradiť si s takýmto množstvom zlikvidovaných zvierat,“ povedal začiatkom júla prezident.

Počas tlačovej konferencie sa k tejto téme vyjadril aj minister pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Richard Takáč, ktorý sľuboval nápravu, no presné termíny či konkrétne detaily neuviedol.

„Už od minulého roka riešime túto otázku. Samozrejme, môžete ich mať neviem koľko, aj tak by ste nezvládali tieto počty. Hovädzí dobytok je niečo iné ako napríklad hydina,“ povedal Takáč na stretnutí s prezidentom Pellegrinim.

Podľa neho agrorezort rieši možnosť rozširovania jestvujúcej kafilérie v Mojšovej Lúčke, kde by išlo o určitú spoluprácu. Tá by spočívala v prípadnom vstupe štátu do nej a dobudovaní väčších kapacít.

„Riešime aj otázku takzvaných mobilných kafilérií, ktoré viete používať. Sú takéto zariadenia, ktoré prídu na miesto, viete ich rozložiť a materiál spracovať. Niektoré krajiny ich majú,“ spresnil Takáč. Podľa neho by mohlo ísť o kombináciu mobilných kafilérií a prípadné rozšírenie tej jestvujúcej pri Žiline. Túto otázku vraj rezort intenzívne rieši.

„Jedna vec je finančná stránka a na strane druhej to má aj svoju postupnosť. Rozmýšľame o čerpaní finančných prostriedkov na tento účel z nového strategického plánu. Možno aj klasické európske fondy cez MIRRI [ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie, pozn. red.],“ dodal Takáč.

Jedna kafiléria na Slovensku stačí

Alexandra Orčíková, spolumajiteľa žilinskej kafilérie, je však presvedčená, že viac kafilérií je na Slovensku zbytočných a nebudú využité. „Pre slovenský trh jedna kafiléria stačí. Čo by robili tie ostatné počas celého roka?“ pýta sa.

Podľa nej im po rozpade a zániku družstiev chýba surovina. Preto ju aj oni dovážajú počas roka z Rumunska či Poľska, lebo jej nie je dostatok ani pre jednu kafilériu. „Keby sme fungovali len na slovenskú surovinu, nemali by sme počas bežnej situácie ekonomicky efektívnu prevádzku,“ hovorí Orčíková.

Len na lepšiu orientáciu, spoločnosť VAS, ktorá vlastní kafilériu v Mojšovej Lúčke, dosahuje v ostatných rokoch tržby od 10 do 12 miliónov eur a čistý zisk od pol milióna do dvoch miliónov eur.

Výstavba novej kafilérie na zelenej lúke by bola podľa nej zbytočná, neefektívna a nerentabilná investícia. Lebo kafiléria nemôže fungovať ako napríklad hasiči, ktorí majú pohotovosť a čakajú, kedy vyrazia k požiaru či dopravnej nehode.

Celý proces navyše podľa nej nespočíva iba vo vybudovaní linky, problémom je aj získanie kvalifikovaného obslužného personálu. Treba na to napríklad aj čističku odpadových vôd či posúdenie vplyvu na životné prostredie (EIA), takže ide o komplikovaný, náročný a zdĺhavý proces.

„Zamestnanci musia byť odborníci, musia mať so spracovávaním skúsenosti. Potrebujú poznať proces varenia, reagovať, používať stroje, či je to sušička, alebo lis. Takýchto pracovníkov nie je dostatok. Nedá sa len tak vyškoliť personál, ktorý sa využije iba raz za desať rokov, keď vypukne nákaza,“ vysvetľuje Orčíková, ktorá stojí na čele podniku.

Minister Takáč v tejto súvislosti uviedol, že potenciálnym riešením by mohli byť mobilné kafilérie. Ide o mobilnú spaľovňu, ktorá umožňuje prostredníctvom kontajnerového systému spracovať denne zhruba desať ton suroviny. Stojí približne 10 miliónov eur, čo môže byť v konečnom dôsledku nerentabilné. Takisto k tomu treba pridať obslužný personál.

Do úvahy pripadá rozšírenie kafilérie

Riešením by podľa Orčíkovej mohlo byť rozšírenie existujúcej kafilérie, lebo oni majú s týmto druhom likvidácie zvierat dlhoročné skúsenosti a prax. Na tento návrh zatiaľ odpoveď z agrorezortu nedostali.

„Išlo by o rozšírenie kapacity v našom podniku a bolo by to pre takéto prípady k dispozícii. Možno to nastane o päť rokov, možno o dvadsať alebo nikdy. Záleží na dohode, či to bude vo vlastníctve štátu alebo to budeme kofinancovať spolu so štátom aj my,“ hovorí Orčíková.

Šéfka kafirérie prízvukuje, že situácia, keď bolo treba kadávery utratených zvierat zakopávať, nenastala na Slovensku viac ako 50 rokov. Začiatkom 70. rokov sa nákaza rozšírila v oblasti Senca a veterinári museli vtedy utratiť približne tritisíc kusov hovädzieho dobytka, čo je však len zhruba tretina v porovnaní s rokom 2025.

Odpoveď na otázku, či by sa museli počas tohtoročnej nákazy slintačky a krívačky zakopávať zvieratá aj v prípade, že by mali väčšiu kapacitu alebo by bolo na Slovensku viac kafilérii, je podľa Orčíkovej hypotetická. Podľa jej slov sa v podobných prípadoch usmrtené zvieratá zakopávali aj v Británii či vo Francúzsku, kde majú dostatok kafilérií.

Výroba tuku a mäsokostnej múčky

V kafilérii v Mojšovej Lúčke, kde pravidelne likvidujú vážne nákazy ako vtáčia chrípka, mor ošípaných a nedávno aj slintačku a krívačku, majú dve výrobné linky.

Denne tam spracujú priemerne 150 až 200 ton suroviny. Počas slintačky a krívačky to bolo denne často aj o 70 ton viac ako počas bežného obdobia.

VAS zabezpečuje prevoz živočíšneho odpadu, následne ho spracuje a na konci celého výrobného procesu je mäsokostná múčka a tuk, teda komodity, s ktorými podnik ďalej obchoduje.

Reči o tom, že kafiléria je spaľovňa, sú mýtus. Uhynuté telá smerujú po vyložení z áut do drvičky, kde sa rozdrvia na približne päťcentimetrové kúsky, a tak sa vytvorí mäsokostná kaša. Tá putuje do sterilizátorov, kde nastáva pri tlaku a viac ako 130-stupňovej teplote sterilizácia materiálu. Do jedného sterilizátora sa zmestí okolo osem ton materiálu.

Pri sterilizačnom procese dôjde aj k likvidácii prípadných choroboplodných zárodkov, napríklad vírusov, ak by sa tam nachádzali. Po jeho ukončení sa z materiálu odparí voda, vysuší sa v sušiarni, vylisuje sa a ešte donedávna nebezpečný materiál sa už začne podobať na finálne výrobky.

Sušiareň je obrovský stroj, v ktorom sa nachádza rotor vyhrievaný parou a ten suší túto homogénnu hmotu pri teplote 120 až 140 stupňov Celzia. Materiál ide následne do lisov.

Tam sa oddeľuje pevná časť a tuk. Tuk ďalej prechádza filtračným procesom, kým z neho nedostanú čistý tuk, ktorý môžu následne expedovať odberateľovi.

Z vedľajších živočíšnych produktov, ktoré nie sú zdravotne rizikové, sa tuk používa na tukovanie kŕmnych zmesí pre hospodárske zvieratá a múčka je hlavný komponent pre granuly pre mäsožravcov. Z uhynutých zvierat smeruje tuk na výrobu bionafty a múčka je energetické médium, ktoré likvidujú v cementárni v Ladcoch.

Štandard oslovil aj ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka. Rezort na otázky dosiaľ neodpovedal.