Pri čurillovcoch zrazu paragraf 363 neprekáža

Generálny prokurátor Maroš Žilinka zrušil vznesené obvinenia trom policajtom bývalej Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) Branislavovi Dunčkovi, Róbertovi Magulovi a Romanovi Stašovi, ktorí patria do takzvanej skupiny čurillovcov.

Urobil tak na základe využitia paragrafu 363 Trestného poriadku na návrh ich obhajcu Petra Kubinu z dôvodu, že bol porušený zákon v neprospech obvinených policajtov.

Tajomné ticho okolo kritiky využitia paragrafu 363

Médiami, ktoré v minulosti tvrdo kritizovali využívanie mimoriadneho opravného prostriedku bez relevantných argumentov, prebehla táto správa s taktným zamlčaním skutočnosti, že čurillovci využili práve „nástroj zneužívania moci generálneho prokurátora“. Tento naratív totiž niektoré médiá a politici dlhodobo razia práve v súvislosti s paragrafom 363 Trestného poriadku.

Portál Aktuality.sk vo svojom článku o zrušených obvineniach túto skutočnosť nespomenul ani raz. Rovnako denník Sme vo svojom texte neuviedol, že obvinenie policajtov bolo zrušené na základe mimoriadneho opravného prostriedku.

V minulosti to bol práve denník Sme a Nadácia Zastavme korupciu, ktoré kritizovali Žilinku za využívanie tohto paragrafu. Rovnako Denník N naznačoval účelové a nezákonné poskytovanie pomoci prostredníctvom daného inštitútu vybraným osobám zo strany generálneho prokurátora.

Člen predsedníctva Progresívneho Slovenska Branislav Vančo otvorene hovoril o zneužívaní paragrafu 363 zo strany generálneho prokurátora a podobnú rétoriku použili aj v tom čase premiér Eduard Heger či poslanec Juraj Šeliga.

Spoločným menovateľom týchto kritikov bolo to, že absolútne nerozumeli využívaniu mimoriadneho opravného prostriedku v trestnom konaní, nemali potuchy o skutkovom stave v konkrétnych veciach a svoje dojmy a pocity vydávali za fakty. Démonizovanie paragrafu 363 dospelo do bodu, že o využití tohto inštitútu rozhodoval aj Ústavný súd SR a skonštatoval jeho riadne ukotvenie v právnom poriadku.

V tomto smere je preto mimoriadne zaujímavé, že tie isté osoby dnes nehovoria o zneužívaní moci či práva, keď čurillovci pri uplatňovaní svojich práv využili mimoriadny opravný prostriedok na napravenie nezákonnosti vo vlastných trestných stíhaniach.

Nikto z mediálnej či politickej scény, niekdajších zanietených kritikov paragrafu 363, dnes nehovorí o tom, že by obvinení policajti mali ísť pred súd a nechať sudcu rozhodovať. Nikto už nehovorí ani o tom, že Žilinka autoritatívne uplatnil svoju moc a obišiel tak súdy a spravodlivé konanie.

Zázračná zmena postoja nastala v momente, keď sa využívanie plného rozsahu práv v trestnom konaní dotklo „tých správnych ľudí“. Nikto zrazu nevie vysvetliť, prečo v minulosti Žilinka údajne zneužíval svoje postavenie, a dnes je jeho rozhodnutie pri čurillovcoch prejavom zákonnosti.

Obvinenie súviselo s nátlakom na Patrika Vidašiča

Obvinení policajti majú, samozrejme, plné právo využiť všetky zákonné možnosti obhajoby tak ako ktokoľvek iný. Ak sú na to dané dôvody, generálny prokurátor musí naprávať nezákonnosti spôsobené nižšími stupňami štátnych orgánov.

Branislav Dunčko, Roman Staš a Róbert Magula boli v tejto veci obvinení z trestných činov vydierania a marenia spravodlivosti vo forme spolupáchateľstva.

Skutky, ktoré im boli kladené za vinu, sa týkali nátlaku na v tom čase obvineného Patrika Vidašiča, aby vypovedal na prokurátorov, policajtov a sudcov, inak mu pribudnú ďalšie obvinenia. Vidašič bol podľa obvinenia vysokopostaveným členom skupiny takzvaných takáčovcov, no existenciu tejto skupiny súdy zatiaľ nepotvrdili.

Vyšetrovatelia sa údajne Vidašičovi vyhrážali aj tým, že otvoria prípad vrážd, z ktorých bol Vidašič právoplatne oslobodený, ale ak začne spolupracovať, môže dostať až „nulu po dohode s prokurátorom“. Aby prinútili Vidašiča spolupracovať, podľa obvinenia vraj vytvorili fiktívne obvinenie, v ktorom Vidašič vydieral Klímu.

Dunčko a Staš podľa obvinenia tlačili na v tom čase obvineného Tomáša Klímu, ktorému v prípade nespolupracovania hrozil vysoký trest (a naopak), aby výmenou za zníženie trestu usvedčoval Vidašiča z vydierania. Policajti údajne od Klímu požadovali výpoveď, že Vidašič sa mu vyhrážal, aby nespolupracoval s políciou.

Klíma tak neskôr aj skutočne vypovedal, čím sa mal vytvoriť podklad na nové obvinenie na Vidašiča. Voči Patrikovi Vidašičovi je v tejto veci v súčasnosti vedené konanie na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 1T/11/2021.

Podľa vyšetrovateľa PZ tak Dunčko a Staš nútili Klímu, aby obvinil Vidašiča zo spáchania skutku, ktorý sa nikdy nestal. Klíma neskôr v tejto veci vypovedal proti Dunčkovi a Stašovi a jeho výpoveď je nosným dôkazom obvinenia čurillovcov z vydierania.

Generálny prokurátor konštatoval viaceré pochybenia

Obvinení vyšetrovatelia sa bránili, že celé obvinenie je postavené iba na tvrdení Vidašiča bez ďalších dôkazov, pričom Vidašič si na tento nátlak spomenul až po piatich rokoch. Poukazujú aj na výpoveď Klímu, ktorý si na tieto veci už nepamätal, prípadne nevypovedal o nátlaku zo strany policajtov, a zo znaleckého posudku vyplýva ľahká manipulovateľnosť zo strany iných.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka vo svojom rozhodnutí o zrušení vznesených obvinení skonštatoval viaceré nezákonnosti.

Žilinka poukázal na to, že pre skutok údajného vydierania Klímu nebol Vidašič nikdy obvinený. Keďže neprebiehalo trestné konanie, obvinení policajti nemohli mariť spravodlivosť, keďže to by bolo možné iba pri existujúcom trestnom stíhaní.

Generálny prokurátor poukázal na vnútorný rozpor v tom, že na jednej strane sa obvinení policajti údajne vyhrážali Klímovi vysokým trestom a na druhej strane mu núkali znížený trest výmenou za spoluprácu.

Klíma podľa odôvodnenia však nevypovedal o žiadnej hrozbe zo strany policajtov, a preto Maroš Žilinka v celom spise nenašiel dôkazy o tom, že by na Klímu niekto vplýval, aby určitým spôsobom vypovedal.

Vo veci trestného činu vydierania generálny prokurátor poukázal na skutočnosť, že obvinení čurillovci boli stíhaní iba na základe jedinej výpovede Tomáša Klímu.

Vyšetrovateľ, ktorý obvinil čurillovcov, síce hovoril o ďalších výpovediach svedkov podporujúcich výpoveď Klímu, no Žilinka nenašiel žiadne takéto výpovede. Poukazuje na výpovede svedkov, ako je advokát Martin Ribár, ktorí vypovedali opak, ako aj na skutočnosť, že nebolo nijako preukázané, že by Dunčko a Staš vydieraním navádzali Klímu na krivé obvinenie.

Generálny prokurátor konštatuje, že zo všetkých dôkazov nie je ani zrejmé, na základe čoho bolo začaté trestné stíhanie vo veci vydierania, keďže k tomuto skutku existuje iba výpoveď Tomáša Klímu. Ten však nie je dôveryhodným svedkom, pretože podľa Žilinku mohla byť jeho výpoveď motivovaná snahou dostať sa z väzby, ktorú zle znášal.

Výpoveď Vidašiča ako osamotený dôkaz zaujatého svedka

Podobným spôsobom hodnotí Maroš Žilinka aj výpoveď Patrika Vidašiča, ktorý bol motivovaný vypovedať proti vyšetrovateľom bývalej NAKA pod ťarchou vlastných trestných stíhaní, na ktorých sa oni podieľali.

Generálny prokurátor odkazuje na judikatúru o dôveryhodnosti výpovede svedka a nepovažuje Vidašiča za dôveryhodného, pretože mu v danom čase hrozil vysoký trest odňatia slobody. Dôkaznú situáciu zhodnotil generálny prokurátor v tomto skutku ako slabú a postavenú na jedinej svedeckej výpovedi Vidašiča, pričom tú označil, že má „charakter osamoteného dôkazu vykonaného zaujatým svedkom“.

Maroš Žilinka preto zrušil obvinenie trom policajtom a nariadil vyšetrovateľovi PZ, aby vo veci znovu vyhodnotil dôkazy a rozhodol zákonným spôsobom.

V tejto veci je z pohľadu spisového materiálu prezentovaného v rozhodnutí generálneho prokurátora pomerne jasná situácia. Svedkovia, na ktorých stálo obvinenie, sú nedôveryhodní, pretože boli sami obvinení a navyše sú ich výpovede buď nekonzistentné, alebo sa rozchádzajú s výpoveďami iných svedkov.

Aj z pohľadu judikatúry súdov na takomto chabo vyskladanom základe nemožno stíhať osobu, ktorá je navyše usvedčovaná iba jediným svedectvom niekoho, koho sama v úlohe policajta v minulosti stíhala.
Pri obvinených čurillovcoch je však potrebné upozorniť skôr na to, čo nie je hodnotené alebo spomenuté v celej kauze.

Na nahrávkach čurillovci priznávajú nezákonné praktiky

V prípade Patrika Vidašiča a jeho „otočky“ bol totiž za tento skutok stíhaný jeden z čurillovcov Pavol Ďurka. Ďurka podľa obvinenia účelovo vymyslel skutok na Vidašiča, aby ho mohol „otočiť“ pred bránami väznice po prepustení z väzby.

Aj Ďurka bol neskôr zbavený obvinenia na základe paragrafu 363 Trestného poriadku zo strany Maroša Žilinku. V tomto prípade však generálny prokurátor úplne ignoroval nahrávky policajných odposluchov z kancelárií čurillovcov, ktoré usvedčujú Ďurku z toho, že si celé stíhanie Vidašiča účelovo vymyslel a „vyrobil skutok“, aby ho držal vo väzbe. Následne na nahrávke rozoberá, aké ďalšie trestné stíhanie by obstálo.

Róbert Magula v nahrávke neverí tomu, že Vidašič bude opätovne vzatý do väzby, pretože je to „čistá účelovka“, teda vykonštruované obvinenie, a navyše 12 rokov staré.

Všetky tieto skutočnosti o účelovom vyrobení skutku a zadržaní Vidašiča, ku ktorým sa na nahrávkach Ďurka priamo priznáva, ako aj k nezákonnosti celého jeho konania, nie sú nijakým spôsobom spomenuté v rozhodnutí generálneho prokurátora o nezákonnosti vzneseného obvinenia voči Ďurkovi.

Žilinka v rozhodnutí odkazuje na tieto nahrávky v tom zmysle, že „Ďurka sa obával pôsobenia Vidašiča na slobode, lebo patrí k zločineckej skupine“, no úplne ignoruje pasáže, v ktorých sa čurillovci priznávajú k nezákonnému stíhaniu.

Na uvedené rozhodnutie Maroša Žilinku kriticky poukázal aj novinár Adam Valček, ktorý podrobne mapuje celú problematiku.

Mali by byť zohľadnené všetky skutočnosti

V zmysle týchto skutočností potom vyvstáva otázka, či hodnotenie dôkazov zo strany generálnej prokuratúry prebiehalo rovnako aj v tomto prípade. Spomenuté nahrávky boli pritom vyhotovené na základe súdneho príkazu, hoci v súčasnosti súdy posudzujú ich prípustnosť v trestnom konaní. Do právoplatného rozhodnutia sa však prezumuje zákonnosť vyhotovených nahrávok.

Verejnosť, samozrejme, nemá prístup ku všetkým nahrávkam v tomto smere, no pri takom zvláštnom hodnotení dôkazov zo strany generálnej prokuratúry sa musí pýtať, či skutočne dochádza k objektívnemu zhodnoteniu skutkového stavu.

Právoplatné rozhodnutia štátnych orgánov je potrebné rešpektovať, no aj tie podliehajú kritike, ktorá je založená na vecných argumentoch, nie na dojmológii postavenej na súboji dobra a zla.

V prípade Vidašiča boli zachytení čurillovci s celkom jasným úmyslom konať nezákonne len preto, aby ho udržali vo väzbe, lebo je „mafián“. Ak raz konali nezákonne, nemožno sa čudovať pochybnostiam, či podobné praktiky nezvolili aj v prípade nátlaku na to, aby Vidašič usvedčoval sudcov, prokurátorov či policajtov.

Verejnosť nevidela v tomto prípade vysvetlenie, prečo sú alebo nie sú tieto nahrávky relevantné v trestných stíhaniach policajtov. Jednoducho sa táto skutočnosť obišla pri odôvodnení rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku.

To na dôveryhodnosti a zákonnosti konania týchto policajtov nijako nepridáva. Napriek tomu sa „kritická obec a bojovníci na správnej strane dejín“ odmietajú vyjadrovať o možných relevantných pochybnostiach. Pri „bojovníkoch na správnej strane“ to zrejme netreba.