Môžeme žiť v jednej krajine, a pritom v úplne odlišných svetoch. Z Bratislavy do niektorej z hladových dolín to nemusí byť viac ako sto kilometrov. V skutočnosti je tá vzdialenosť – rovnako ako vo filme Hore je nebo, v doline som ja – nekonečná.
Áno, je tam krásne. Slovenská príroda je skutočne nádherná. Lenže inak v tej dedine už akosi nič nie je. Kedysi tu bola fabrika, kde pracovali všetci. To sa však zmenilo. Široko-ďaleko minimum pracovných príležitostí.
Platí tu klasické: „a čo mladé zutekalo a čo staré nevládalo“. Kto mohol, naozaj odišiel. Zostali iba starší ľudia. No a ešte je tu pätnásťročný Enrique, ktorého mama do svojho nového sveta nezobrala – zostal v tej doline s babkou.
Kým v mestách sa sťažujeme na hektický život, v ktorom nič nestíhame a nemáme čas prežiť prítomnú chvíľu, tu vidíme opačný extrém – na to, aby sme si uvedomili, v čom žijeme, máme nekonečné množstvo času. Nič sa tu nedeje, každý každého pozná. Keď sú peniaze, pije sa, keď nie sú, viac sa frfle.
