Spojené kráľovstvo: Kde sociálny štát stojí viac, než vyberá

Hoci Spojené kráľovstvo nie je členským štátom EÚ, môže slúžiť ako najvýraznejší príklad. Výdavky na sociálne zabezpečenie tam vlani prekročili celkovú sumu, ktorú štát vybral na dani z príjmu.

Všetko ostatné – obrana, infraštruktúra, cesty, policajné zložky a podobne – sa muselo financovať buď z iných daní, alebo z pôžičiek, pričom dlh Spojeného kráľovstva teraz dosahuje úroveň, ktorá vyvoláva otvorené pochybnosti na medzinárodných trhoch s dlhopismi.

Aj v iných častiach Európy však možno pozorovať to isté. Vo Fínsku sa každé štvrté euro vygenerované v ekonomike vynakladá na sociálnu ochranu a dôchodky. Vo Francúzsku je to 23 percent. V súčasnosti dokonca aj v Nemecku, ktoré sa dlhodobo považuje za fiškálne efektívne a prísne, pohltia výdavky na sociálne zabezpečenie takmer 20 percent všetkých príjmov vytvorených v ekonomike.

Z týchto čísel sú, samozrejme, najväčším konzumentom peňazí dôchodky. A demografický vývoj v Európe jasne ukazuje, že dôchodkové záväzky budú v nadchádzajúcich desaťročiach neustále rásť, zatiaľ čo počet ľudí v produktívnom veku bude klesať. Stručne povedané, čísla nesedia.

Neľahké rozhodnutia

Vo všeobecnosti existuje len niekoľko spôsobov, ako tento problém vyriešiť: vlády môžu zvyšovať dane, znižovať výdavky, alebo vkladať nádeje do zvrátenia demografického trendu, napríklad prostredníctvom prisťahovalectva.

Francúzsko vyskúšalo druhú možnosť. Prezident Macron sa však na vlastnej koži presvedčil, ako tvrdo si ľudia bránia svoje dôchodkové nároky, keď presadil zvýšenie veku odchodu do dôchodku z pozoruhodne nízkych 62 na 64 rokov – zmenu, ktorá by aj tak znamenala, že Francúzi budú mať jednu z kratších pracovných kariér v Európe. Výsledkom bol veľký rozruch, mesiace protestov a napokon aj neskoršie spomalenie zvyšovania dôchodkového veku.

Problém spočíva v tom, že množstvo ľudí naprieč celou Európou nevníma štátny dôchodok ako dávku poskytovanú vládou, ale skôr ako niečo podobné osobnému dôchodkovému účtu, na ktorý počas celého pracovného života prostredníctvom daní prispievali. Ide o názor, ktorý politici sami dlhodobo podporovali a ktorý, paradoxne, teraz výrazne sťažuje akýkoľvek pokus o dôchodkovú reformu.

V praxi sa politici ukázali ako takmer neschopní presvedčiť svojich voličov, že sociálne nároky, na ktoré si zvykli, si už v súčasnej podobe nemôžu dovoliť.

Okrem toho sa vždy nájdu populistické hlasy, ktoré tvrdia, že dôvodom, prečo sa od bežných ľudí požadujú škrty, je korupcia, a nie prostá matematika.

Avšak odhliadnuc od príčin, neschopnosť reformovať dôchodkové systémy je dnes pravdepodobne jedným z podstatných dôvodov posunu európskych politikov k imigrácii ako k preferovanému riešeniu.

Imigrácia ako úniková cesta

Na prvý pohľad a v teoretickej rovine to funguje bezchybne: priviesť stovky tisíc nových pracovníkov, nechať ich platiť dane a zrazu všetky demografické problémy zmiznú.

Aj tam, kde si politici uvedomujú, že migrácia bude nepopulárna, existuje chladný výpočet, podľa ktorého to budú ľudia vnímať lepšie, ako keby im ktosi oznámil, že im ktosi siahol na dôchodky.

Znášať politickú bolesť populizmu v oblasti prisťahovalectva je bezpečnejšia možnosť ako znášať následky škrtov v oblasti dôchodkov a sociálneho zabezpečenia.

Problém však, žiaľ, nie je politický. Spočíva skôr v tom, že ekonomické zdôvodnenie riešenia rozpočtových problémov Európy prostredníctvom migrácie je vo svojej podstate pochybné.

Migranti totiž nie sú ekonomické jednotky, ale ľudia. A tí prichádzajú so základnými potrebami, ako sú bývanie, vzdelanie a zdravotná starostlivosť, ktoré Európa čoraz menej dokáže zabezpečiť. Jedným z paradoxov starnúceho obyvateľstva je totiž to, že napríklad zdravotné služby sú čoraz viac zaťažené a vyžadujú vyššie výdavky. Migrant prijatý ako zdravotná sestra alebo lekár s cieľom uspokojiť rastúce zdravotné potreby starnúceho obyvateľstva môže síce zmierniť nedostatok pracovnej sily, ale fiškálny problém zostane: štát síce získal ďalšieho daňovníka, ale zároveň ho musí vyplácať.

Po druhé, migrácia nie je univerzálnym ekonomickým liekom, aký si politici predstavovali.

Môže ním byť, ak ide o vzdelaných a kvalifikovaných pracovníkov prichádzajúcich pracovať do výkonných odvetví. Niektoré formy migrácie menej kvalifikovaných pracovníkov však prinášajú malý fiškálny prínos a veľké sociálne výdavky. Dánske ministerstvo financií napríklad zistilo, že západní migranti sú čistými prispievateľmi, zatiaľ čo nezápadní migranti a ich potomkovia ako celok predstavujú pre verejné financie značné čisté náklady.

Problémy Európy v oblasti sociálnych výdavkov sa nakoniec vyriešia len prostredníctvom nekompromisného uplatňovania matematických princípov. Aj na úkor imidžu a popularity. Pretože ak vlády tieto princípy nezavedú samy, potom to vezmú do rúk trhy.