Slovensko dávam za príklad svetu. Olivia Maurelová o surogácii, rodičoch aj svojej konverzii

Áno. Vôbec spolu nehovoríme. Už tri roky.

Bola to pre vás veľká obeta.

Bola to obeta, ale zároveň aj nie. Vždy som vedela, že toto je moje povolanie. Naozaj to tak vnímam – ako svoje povolanie. Ak pri tom mám zomrieť, tak zomriem. Tak to jednoducho je. Nebojím sa.

Problém bol v tom, že rodičia si mysleli, že bojujem proti nim. Lenže ja som proti nim nikdy nebojovala. Bojujem proti systému. Proti vládam, ktoré dovolia, aby sa toto dialo. Nebojujem proti svojim rodičom. Neobviňujem ich, nikdy som voči nim necítila nenávisť. Vždy som ich milovala.

Moje deti sa však so svojimi starými rodičmi stále stretávajú. Nechcela som ich odstrihnúť, pretože by to nebolo spravodlivé. Môj problém s rodičmi nie je problémom mojich detí s ich starými rodičmi. Môj otec je biologickým starým otcom mojich detí, pretože pri mojom počatí boli použité jeho spermie. Je teda aj súčasťou ich príbehu.

Celý čas hovorím, že chcem poznať svoj pôvod, svoj príbeh a mať k nemu prístup. Mne to bolo odobraté. Nebolo by preto spravodlivé, keby som to isté odobrala svojim deťom. Sú to dobrí starí rodičia. Veľmi dobrí. Môj manžel k nim deti vozí a komunikuje s nimi. Ja s nimi však nehovorím.

Rok po zverejnení prvého videa ste sa stretli s pápežom Františkom a stali ste sa jednou z tvárí medzinárodného hnutia proti náhradnému materstvu, ktoré sa spája s Casablanskou deklaráciou. Napísali ste aj knihu Kde si, mama?, v ktorej opisujete hľadanie svojich koreňov. Keď ste vlani prišli na Slovensko, práve vyšiel slovenský preklad. Čo sa za ten rok zmenilo? Aké boli reakcie čitateľov?

Najkrajšie reakcie prichádzajú od ľudí, ktorí pôvodne chceli využiť náhradné materstvo, ale po prečítaní mojej knihy sa rozhodli, že sa objednávajúcimi rodičmi nestanú.

Dostávam množstvo nádherných správ. Veľa z nich však pochádza od ľudí, ktorí už predtým boli na našej strane a s náhradným materstvom nesúhlasili. Najsilnejšie sú preto pre mňa správy od ľudí, ktorí úplne zmenili názor. Predtým náhradné materstvo podporovali a po prečítaní knihy ho odmietli.

V Južnej Amerike som stretla jednu ženu. Po konferencii v Argentíne za mnou prišla a povedala: „Ďakujem. Bola som na čakacej listine v Kalifornii, chcela som sa zapojiť do surogácie. Ale pre váš príbeh, vaše svedectvo a vašu knihu som zmenila názor. Už to neurobím.“

Takéto príbehy sú pre mňa nádherné. Vidíte na nich, že aj jedna kniha môže zmeniť spôsob, akým človek premýšľa.

Prečo sa podľa vás ľudia, ktorí veľmi túžia po dieťati, rozhodnú pre náhradné materstvo napriek jeho problematickým stránkam?

Títo ľudia naozaj veľmi túžia po dieťati. Niekedy až tak veľmi, že zabudnú na všetko ostatné. Nehovorím, že to robia so zlým úmyslom. Nehovoria si: chcem si kúpiť dieťa alebo chcem využiť ženu. Takto nad tým nepremýšľajú.

Sú však natoľko sústredení na túžbu mať dieťa, navyše dieťa s vlastnými génmi, že ostatné veci prestávajú vidieť.

A často je tam obrovský tlak na ženu. Ak je problém na jej strane a ona nemôže dieťa vynosiť, môže cítiť vinu, že nedokáže porodiť dieťa svojmu manželovi.

Poznám taký prípad veľmi zblízka. Žena nemohla mať deti pre problém s maternicou. Náhradné materstvo pôvodne vôbec nebolo jej rozhodnutím, ale manžel na ňu veľmi tlačil. Nakoniec súhlasila.

Dnes to ľutuje a nevie, ako má svojmu sedemročnému synovi povedať pravdu o jeho narodení. Snažím sa jej s tým pomôcť. Je to veľmi ťažké.

V knihe píšete aj o traume z opustenia. Ako sa prejavovala vo vašom živote?

Kde mám začať? Bolo to prítomné od začiatku. Už ako dieťa som vyvádzala, keď odo mňa rodičia odišli. Kričala som, kopala som. Stačilo, aby boli meter odo mňa, a dokázala som veľmi plakať, pretože som sa bála, že ma opustia.

Neskôr sa to prenieslo do mojich vzťahov. Mala som priateľov a tak veľmi som sa bála, že ma opustia, až som ich dusila. Neustále som ich tlačila na hranicu, až ma napokon naozaj opustili.

Bola som príliš naviazaná, žiarlivá, majetnícka, všetko som chcela kontrolovať. Bola som hrozná. Snažila som sa druhých kontrolovať, aby ma nemohli opustiť, lenže práve moje správanie ich nakoniec prinútilo odísť. Potom prichádzali depresie. Bolo to naozaj zlé.

Čo vám pomohlo?

Môj manžel.

Spočiatku som ho dusila tiež. Myslím, že pri ňom som bola ešte desaťkrát horšia než pri všetkých predchádzajúcich ľuďoch. Bola som žiarlivá, majetnícka, hrozná. On ma však stretol a povedal si: „Dobre, vezmem si ťa.“ A ja som mu hovorila: „Nie, nevezmeš.“

On odpovedal: „Áno, vezmem.“ A ja: „Nie, ešte uvidíš.“

Trvalo to asi desať mesiacov. Neustále som skúšala, kam až môžem zájsť, a on sa nepohol. Akoby mi hovoril: „Pokojne pokračuj, aj tak si ťa vezmem.“

Potom sme raz boli spolu na večeri. Veľmi presne si ten moment pamätám. Pozrela som sa naňho a zrazu mi došlo: „On ma neopustí.“

Prvýkrát v živote som si mohla povedať: Olivia, si v bezpečí.

Od toho okamihu som sa zmenila. Prestala som žiarliť a byť majetnícka. Mohla som mu dať slobodu. Môže si žiť svoj život. A sme spolu už štrnásť rokov.

Spomínate aj to, čo nazývate „lososím inštinktom“. Myslíte tým podvedomú potrebu hľadať svoje korene. Prečo sú pre vás také dôležité?

Korene sú dôležité, pretože sú naším príbehom, našou históriou. Pomáhajú nám orientovať sa vo svete. Potrebujeme ich, aby sme vedeli, kto sme, kým sme vo svojom vnútri.

Dnes často počúvame: nepozerajte sa dozadu, nezaoberajte sa koreňmi. Podľa mňa však musíme pozerať dozadu. Bez toho sa nemôžeme pozerať dopredu.

A práve to považujem za jeden z problémov dnešnej spoločnosti. Chceme vymazať dejiny. Žijem vo Francúzsku. Francúzsko má historicky veľmi silné katolícke korene, ale dnes ich odsekávame. Nemáme hodnoty, nemáme korene a ľudia sú stratení.

Je to ako so stromom. Strom potrebuje korene, aby mohol rásť. Pre mňa je to úplne logické. Patrí to k podstate človeka. Potrebujeme svoje korene, hodnoty a dejiny, aby sme mohli rásť. Bez nich to nedokážeme.

Musíme sa pozerať aj späť. Ak sa neobzrieme späť, stratíme sa.

V knihe prirovnávate náhradné materstvo k prostitúcii. Nie je to príliš tvrdé prirovnanie?

Nie. Náhradné materstvo je podľa mňa prostitúciou maternice. Medzi prostitúciou a náhradným materstvom vidím obrovské podobnosti.

Ženy sa dostávajú do situácií, s ktorými by za iných okolností nesúhlasili. Myslím si, že keby ženy, ktoré sa stávajú náhradnými matkami alebo prostitútkami, mali dostatok peňazí na normálny život a na zabezpečenie svojich detí, neprenajímali by svoje telá.

Preto toto prirovnanie používam. Vidím veľmi podobný vývoj v prostitúcii aj v náhradnom materstve. Pri prostitúcii sa začalo používať označenie „sexuálna práca“. Pri náhradnom materstve sa podobným spôsobom mení slovník.

Nedávno sme boli v Latinskej Amerike – v Kolumbii, Mexiku, Čile a Argentíne. Najmä v Kolumbii a Mexiku sme sa stretli s informáciami o prepojení týchto prostredí. Ženy sa podľa toho, čo sme tam počuli, presúvajú medzi prostitúciou a náhradným materstvom. Je to ten istý kruh. Je to desivé.

Zaoberáte sa aj otázkou, či môže existovať „etické“ alebo „altruistické“ náhradné materstvo. Čo odpovedáte jeho zástancom?

Podľa mňa altruistické náhradné materstvo neexistuje.

Problém je, že sa stále sústreďujeme na náhradnú matku. Ja hovorím: pozrime sa na dieťa. V každom jednom prípade náhradného materstva je dieťa po narodení oddelené od ženy, ktorá ho vynosila. Nezáleží na tom, či ho nazveme altruistickým, komerčným alebo akokoľvek inak. Slovo „altruistické“ podľa mňa len spôsobuje, že to vyzerá krajšie.

Ja v tom stále vidím etický problém, pretože zasahujeme do pôvodu dieťaťa a pri narodení ho oddeľujeme od ženy, ktorá ho vynosila.

Navyše keď sa pozriete na krajiny, ktoré umožňujú takzvané altruistické náhradné materstvo, aj tam sa uhrádza množstvo výdavkov – strava, oblečenie, cestovanie, telefón a ďalšie veci. Môže ísť o významné sumy.

Ľudia radi používajú príklad sestry, ktorá vynosí dieťa svojmu bratovi alebo sestre. Také prípady však predstavujú úplný zlomok reality.

Uruguaj napríklad zaviedol model náhradného materstva v rámci rodiny. Nechcem teraz uvádzať presné čísla, tie si môžete overiť, ale pointou je, že takéto prípady zrátate na prstoch jednej ruky.

Podobné je to v Spojenom kráľovstve. Hovorí sa tam o altruistickom náhradnom materstve, ale zároveň sa uhrádza množstvo výdavkov. A keďže počet žien ochotných vynosiť dieťa nestačí dopytu, britské agentúry a kliniky sa presúvajú napríklad do Mexika. Ľudia potom cestujú za náhradným materstvom do zahraničia.

Preto odmietate aj reguláciu? Nebol by kompromis predsa len lepší než úplne neregulované náhradné materstvo?

Nie. Nie je tu priestor na kompromis.

A znova poviem to isté: musíme zmeniť perspektívu. Namiesto objednávajúcich rodičov a náhradnej matky sa pozrime na dieťa.

Podľa môjho presvedčenia zostáva problém pri každom náhradnom materstve rovnaký. Dieťaťu spôsobujeme ujmu bez ohľadu na to, či pred slovo náhradné materstvo pridáme „regulované“ alebo „altruistické“.

Mení sa aj jazyk. Už sa nepovie „náhradná matka, ale „gestačná nositeľka“. Zo slovníka sa odstráni matka. Pre mňa je to PR a marketing. Menia sa slová, aby celá vec vyzerala prijateľnejšie.

A pritom ide o obrovský a rýchlo rastúci trh. Vidím však jednu výraznú zmenu: verejná mienka sa za posledné roky posunula. Ešte pred tromi rokmi, keď sa známa osobnosť vrátila domov s dieťaťom narodeným prostredníctvom náhradnej matky, reakcia bola prevažne: „To je úžasné, gratulujeme!“

Dnes už vidíte množstvo kritických reakcií. Najmä v Spojených štátoch sa atmosféra podľa mňa výrazne mení.

Keď hovoríte s rôznymi politickými či spoločenskými skupinami, meníte spôsob argumentácie?

Závisí od toho, koho mám pred sebou.

Pri ľavici viac používam feministický a ekonomický jazyk. Feministický argument je tam veľmi dôležitý. Pri konzervatívcoch je to jednoduchšie. Keď začnete hovoriť o ľudskej dôstojnosti, veľmi rýchlo pochopia, o čom hovoríte.

V zásade však hovorím všetkým to isté. Mení sa skôr jazyk, ktorým daný problém vysvetľujem.

Posuňme sa o krok ďalej. Akú úlohu vo vašom zápase zohráva viera?

Toto bude taký môj coming out.

Bola som veľká ateistka. Dokonca svoju knihu začínam tým, že som ateistka a feministka. Veľa rokov som bola presvedčená ateistka a feministka. Dnes už ateistka nie som.

Bola som síce pokrstená a ako dieťa som absolvovala prvé sväté prijímanie, ale nič to pre mňa neznamenalo. Moji rodičia vieru nepraktizovali. Bola som veľmi proti náboženstvu. Nenávidela som ho. Nerozumela som mu. Myslela som si, že náboženstvá iba spôsobujú vojny. Bola som typickým predstaviteľom tej novej ateistickej vlny z prvého desaťročia tohto storočia.

A potom ku mne pred ôsmimi mesiacmi „prehovoril“ Boh.

Samozrejme, človek má vždy na výber. Stalo sa to v decembri 2025, takže je to naozaj veľmi čerstvé. Je za tým príbeh. Je drsný, ale napokon veľmi krásny.

S manželom sme 20. júna prijali prvé sväté prijímanie a uzavreli sme aj sviatostné manželstvo v Katolíckej cirkvi. Predtým sme boli desať rokov zosobášení iba civilne.

A veľmi dôležité je pre mňa aj spoločenstvo. Je ako rodina. Je to nádherné.

Ja osobne vidím v kresťanstve zdroj svojej identity – snažím sa vnímať seba samého ako Božieho syna. Pomohla viera aj vám pri hľadaní vlastnej identity? Veľakrát ste totiž hovorili, že ste ju hľadali.

Nie. Pri samotnom hľadaní identity mi kresťanstvo nepomohlo, pretože vtedy som ešte veriaca nebola.

Svoju identitu som začala nachádzať po teste DNA. Bola to biologická identita. Veľmi dôležitý bol aj príbeh z matkinej strany. Moja náhradná matka mi poskytla rodinnú históriu, rodokmeň, fotografie.

Je teraz biologická identita pre vás dôležitejšia než duchovná?

Myslím si, že sú to dve rozdielne veci.

Veľmi som potrebovala poznať svoju biologickú realitu. Odpovedala mi na obrovské množstvo otázok a uzdravila veľkú časť môjho vnútra.

Ale aj keď som našla biologické odpovede, stále vo mne zostávalo prázdne miesto. Stále som mala v srdci malú dieru. Navyše už nemám rodičov, s ktorými by som mala vzťah, takže to bolo ťažké.

Až keď som prišla k viere, pocítila som, že som naplnená úplne. Vtedy som sa skutočne uzdravila. Vtedy som si mohla povedať: teraz je to v Božích rukách.

Keď ste boli na Slovensku pred rokom, hovorili ste, že svet stojí v rozhodujúcom bode – krajiny sa rozhodujú, či náhradné materstvo legalizujú alebo zakážu. Čo sa za rok zmenilo? Ste dnes optimistickejšia?

Som veľmi, veľmi optimistická.

V prvom rade sa podľa mňa výrazne zmenila verejná diskusia. Vidíte to aj na sociálnych sieťach. Oveľa viac ľudí dnes vystupuje proti náhradnému materstvu.

Veľmi dôležitý bol aj vývoj na pôde OSN v júni tohto roka. Taliansko, Svätá stolica, Čile, Paraguaj a viaceré africké krajiny povedali, že potrebujeme spoločné stanovisko. V podstate tým povedali: náhradné materstvo je problém a musíme sa ním zaoberať na úrovni OSN.

Teraz sa snažíme získať ďalšie krajiny. Chceli by sme, samozrejme, aj Slovensko.

Je to prvý krok. Nemôžete preskočiť z ničoho rovno k medzinárodnej zmluve. Takto diplomacia nefunguje. Musíme robiť malé kroky.

Najprv potrebujeme, aby štáty povedali: zastavme sa, neprijímajme ďalšie zákony smerujúce k legalizácii a pozrime sa, čo sa vo svete vlastne deje. Neskôr môže prísť spoločná deklarácia hovoriaca o potrebe medzinárodnej zmluvy a potom sa môžeme posunúť ďalej.

Slovensko medzičasom zakotvilo zákaz náhradného materstva do ústavy. Aký význam má podľa vás slovenské rozhodnutie v medzinárodnom kontexte?

Dnes sa na Slovensko pozerá celý svet. Kamkoľvek prídem, hovorím o vašej krajine a o tom, čo ste urobili.

Ľudia reagujú: „Naozaj? Slovensko to urobilo?“ A ja im hovorím: „Áno. Slovensko to dokázalo, takže to môžete urobiť aj vy.“

Stali ste sa príkladom.

Nezáleží na tom, že ste malá krajina. Na medzinárodnej úrovni máte jeden hlas rovnako ako ostatné štáty. Veľkosť krajiny nie je rozhodujúca.

Nedávno som sa vrátila z Čile. Keď sa tam diskutovalo o legalizácii náhradného materstva, môj kolega pri rokovaniach používal aj slovenský príklad: Slovensko ho práve zakázalo v ústave, pretože vidí problém. A ľudia zrazu spozorneli. Podobne to bolo v Ekvádore.

Keď som bola v Latinskej Amerike, o Slovensku som hovorila neustále.

Pamätám si aj deň, keď ste o zmene hlasovali. Bola som vtedy v Nemecku a prišla mi správa, že návrh prešiel. Rozplakala som sa. Bola som na vás veľmi hrdá, pretože je to obrovský krok.

Zároveň si však myslím, že to nestačí. Je to prvý krok. Treba ísť ďalej.

Za veľmi dôležitý považujem taliansky model, ktorý rieši aj prípady, keď občania odídu za náhradným materstvom do zahraničia. Ak chcete podľa môjho názoru skutočne chrániť ženy a deti pred týmto trhom, musíte riešiť aj cezhraničné prípady. Nestačí zakázať náhradné materstvo doma, ak občania môžu odísť do chudobnejšej krajiny a využiť ho tam.

V septembri ste sa stali výkonnou riaditeľkou Association for the Casablanca Declaration. Čo pre vás táto nová úloha znamená? Už nielen rozprávate svoj príbeh, ale vediete medzinárodnú organizáciu. Čo chcete dosiahnuť?

Ďalším cieľom je medzinárodná zmluva.

Pre mňa je táto funkcia prirodzeným vývojom. Určitý čas som rozprávala svoj príbeh a svedčila o svojej skúsenosti. Ku koncu som už bola trochu unavená z toho, že stále opakujem ten istý príbeh.

Chcem robiť viac diplomacie. Chcem pracovať v OSN, rokovať, lobovať, stretávať sa s politikmi. Svoj osobný príbeh chcem teraz pretaviť do konkrétnych krokov.

Ako hovorkyňa som chodila do rôznych krajín a rozprávala svoj príbeh. Ale nerobila som konkrétne rozhodnutia, nebola som priamo pri diplomatickej práci. Teraz tú možnosť mám.

Budem preto menej cestovať, za čo som rada, pretože som už unavená. Chcem sa viac sústrediť aj na výskum.

V rámci Casablanskej deklarácie máme diplomaciu, komunikáciu a výskum. A práve výskumu o náhradnom materstve je podľa mňa stále málo. Nemáme dostatok výskumov o ľuďoch narodených prostredníctvom náhradného materstva ani o ženách, ktoré deti vynosili.

Dúfam, že v najbližších rokoch budeme schopní publikovať serióznu prácu o deťoch narodených týmto spôsobom a skúmať, aké dôsledky to pre ne má.

Medzinárodná zmluva a výskum – to sú dva veľké kroky, ktoré chceme urobiť.

Len niekoľko dní pred vašou návštevou Slovenska vyzvalo 160 organizácií Výbor OSN pre práva dieťaťa, aby sa náhradným materstvom zaoberal aj v súvislosti s predajom detí. Čo od tejto iniciatívy očakávate?

Podobnú skúsenosť sme mali s osobitnou spravodajkyňou OSN pre násilie páchané na ženách a dievčatách Reem Alsalemovou.

Prišla na našu prvú konferenciu v Ríme v roku 2024. Vtedy povedala približne: nie som za, nie som proti, chcem počúvať, pretože túto problematiku nepoznám.

Boli sme spolu na obed, porozprávala som jej svoj príbeh a veľmi pozorne počúvala. Potom začala na téme náhradného materstva pracovať.

Správa, ktorú neskôr vydala, podľa mňa veľa zmenila. Keď dnes rokujeme s politikmi v rôznych krajinách, môžeme im tento dokument ukázať. Má pečať OSN a pre politikov má preto veľkú váhu.

Niečo podobné by sme chceli dosiahnuť aj pri problematike predaja detí. My náhradné materstvo vnímame aj cez túto optiku. Chceli by sme preto ďalšiu odbornú správu OSN, ktorá by mohla stáť vedľa správy Reem Alsalemovej a bola by ďalším silným dokumentom na rokovania s politikmi.

Tentoraz prichádzate na Slovensko pri príležitosti Národného pochodu za život v Bratislave. Aké posolstvo prinášate Slovákom 20. septembra?

Bude to krátke posolstvo.

Som veľmi hrdá na to, že Slovensko prijalo ústavný zákaz náhradného materstva. Myslím si, že ste sa vydali správnym smerom, ak chcete chrániť ženy a deti.

Ale treba ísť ďalej.

Moje posolstvo teda znie: urobili ste krok, teraz treba cestu dokončiť. Ústavný zákaz je výborný, ale podľa môjho názoru musí byť spojený aj s účinným trestným právom.

Taliansko je pre mňa v tomto smere príkladom. Nemá zákaz náhradného materstva priamo v ústave, ale prijalo trestnoprávne riešenie. Vy ste urobili prvý krok na ústavnej úrovni. Teraz ho treba pretaviť do konkrétnych zákonov.

A čo by ste povedali páru, ktorý zúfalo túži po dieťati, sám ho mať nemôže a nádeje vkladá práve do náhradného materstva?

Rozumiem tomu, že túžba po dieťati môže byť nesmierne silná. Nehovorím, že ľudia, ktorí sa rozhodujú pre náhradné materstvo, sú zlí ľudia alebo že chcú vedome niekomu ublížiť. Veľmi často sú to ľudia, ktorí trpia a ktorí po dieťati túžia tak veľmi, že už nevidia všetky ostatné stránky svojho rozhodnutia.

Práve preto však stále hovorím, že musíme zmeniť otázku.

Nemôžeme sa pozerať iba na to, čo si želajú dospelí. Musíme sa opýtať aj na dieťa. Na jeho pôvod, jeho príbeh, jeho vzťah k žene, ktorá ho deväť mesiacov nosila, a na to, čo preňho bude toto rozhodnutie znamenať.

Neexistuje právo dospelého človeka na dieťa.

Dieťa nie je niečo, čo nám patrí preto, že po ňom veľmi túžime. A práve hlas dieťaťa je podľa mňa tým, čo v celej debate o náhradnom materstve stále počujeme najmenej.

Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.