Emmanuel Macron stále viac pripomína Miloša Jakeša. Ten sa ako generálny tajomník KSČ v júli 1989 ocitol pred straníckou základňou v Červenom Hrádku. Jeho prejav mal posilniť jeho autoritu, ale skončil ako trápna ukážka odtrhnutia moci od reality. Práve vtedy Jakeš predniesol pamätnú vetu, že si pripadá „ako kôl v plote“.
Macron, podobne ako Jakeš, odmieta pripustiť neodvratnosť zmeny. Jeho vnímanie reality je tak vzdialené bežnému Francúzovi, že akýkoľvek jeho čin len prehlbuje priekopu medzi ním a verejnosťou. Každé politické rozhodnutie krízu skôr vyostruje, než aby ju zmierňovalo.
Smutný francúzsky rekord odstupujúcej vlády
Rekord v najkratšom trvaní francúzskeho vládneho kabinetu doteraz držal Georges Bidault, ktorého vláda v júni 1953 vydržala iba deň, pretože nezískala dôveru parlamentu. Táto vláda bola symbolom krízy systému Štvrtej republiky a predznamenala prechod na súčasnú Piatu republiku.
Rýchly pád vlády Sébastiena Lecornua je ďalším dôkazom, že Francúzsko uviazlo v inštitucionálnej pasci.
Lecornuov rekord bude len ťažko prekonaný. Jeho vláda vydržala iba 14 hodín bez toho, aby došlo k hlasovaniu o dôvere. Dôvodom rozpadu bola predovšetkým osoba Bruna Le Maira. Tento bývalý minister financií, ktorý pôsobil vo vláde vyše sedem rokov, nesie značnú zodpovednosť za súčasný obrovský štátny deficit.
Za jeho pôsobenia štátny dlh vzrástol o viac ako jeden bilión eur. Očakávať, že práve on vyrieši súčasnú krízu, je viac ako naivné. Jedinou dobrou správou je, že ho premiér Lecornu nenominoval na post ministra financií, ale obrany. Brunovi Le Mairovi to však nemusí prekážať. Podľa francúzskych zákonov má nárok na trojmesačné odstupné, čo pre neho bude pravdepodobne najlepšie platená „nedeľná brigáda“ v živote. Odstupujúci premiér Lecornu dostane 48-tisíc eur, čo tiež nie je málo.
V čase, keď Francúzsko čakajú tvrdé rozpočtové škrty – či už dobrovoľné, alebo vynútené –, takéto „kráľovské“ platy politikov len prehlbujú ich odtrhnutie od reality bežných ľudí, vrátane vyšších vrstiev.
Hra o čas
Macronova stratégia pripomína hru o čas. Lecornu skladal vládu neobvykle dlhých 26 dní, čo viedlo k úvahám ústavných právnikov, či takýto stav môže trvať donekonečna a či je možné vysloviť nedôveru iba premiérovi, alebo je na to potrebná aj vláda. Bolo zrejmé, že Lecornu nemohol v parlamente získať dôveru, pretože sa opieral o rovnakých poslancov ako jeho predchodcovia Barnier či Bayrou. Výsledok nemohol byť iný – parlamentná matematika je neúprosná.
Macron sa však nevzdáva. Namiesto toho, aby vystúpil v televízii a jasne národu vysvetlil, čo plánuje a akú politickú zodpovednosť chce niesť, volí mlčanie. Do médií iba „náhodne“ prenikol zvláštny odkaz: zábery, ako osamelo a zamyslene kráča pozdĺž Seiny.
Démission de Sébastien Lecornu: Emmanuel Macron aperçu sur les quais parisiens pic.twitter.com/6ETECX96Co
— BFMTV (@BFMTV) October 6, 2025
Ťažko povedať, čo týmto divadelným gestom Macron sledoval, ale pôsobí ako osamotený muž, ktorý bojuje proti všetkým. Aj napriek svojej izolácii však neprestáva telefonovať, čo naznačuje, že sa nevzdáva.
Lecornuova rozlúčka
Macron sa síce v médiách neobjavil, ale vyslal svojho obľúbeného premiéra v demisii Sébastiena Lecornua. Ten počas svojho vystúpenia niekoľkokrát zdôraznil, že už o ničom nerozhoduje, pretože odstúpil. Zároveň však naznačil, že vo francúzskom parlamente existuje väčšina poslancov, ktorí nechcú rozpustiť parlament.
Má pravdu – mnoho francúzskych poslancov si nie je istých, či by v predčasných voľbách obhájili svoje mandáty. Problém je, že títo poslanci, ktorí si chcú zachovať svoje „kráľovské“ výsady, pochádzajú z rôznych strán naprieč politickým spektrom. Tieto strany sa z historických dôvodov neznášajú.
Spoločná spolupráca je tak prakticky nemožná. Všetci to vedia. Napriek tomu sa Macron znova pokúša vymenovať nového premiéra. Jeho meno by sme mali poznať do dvoch dní. Špekuluje sa, že tentoraz pôjde o politika z ľavicového spektra. Ani ľavica však nemá v parlamente väčšinu, takže aj táto vláda bude iba ďalšou hrou o čas, nie trvalým riešením.
Macronova snaha o predĺženie konzumácie moci
Macronova snaha odďaľovať nevyhnutné vyvoláva množstvo špekulácií. Prečo sa tak usilovne snaží za každú cenu predĺžiť svoje zotrvanie pri moci?
Týmto tempom do konca svojho mandátu v roku 2027 nevydrží. Konšpiračné teórie posilnil sám odstupujúci premiér Lecornu, ktorý na otázku, či by mal Macron odstúpiť, odpovedal záporne a tajomne dodal: „Ako bývalý minister ozbrojených síl vás môžem uistiť, že teraz nie je čas meniť prezidenta.“
Tým len prihral na smeč konšpirátorom, ktorí špekulujú o tom, že Macronovo riešenie krízy spočíva v aktivácii článku 16 francúzskej ústavy, ktorý prezidentovi umožňuje prevziať mimoriadne právomoci.
Aby k tomu mohlo dôjsť, potreboval by Macron silnú zámienku, napríklad vojnu.
Dúfajme, že k takejto situácii nedôjde a že Macron po ďalšom neúspešnom pokuse o zostavenie vlády pochopí, že jediným skutočným riešením je jeho demisia.
