Drony zmenili vojnu. Vojenské technológie ako Červená kráľovná

Rusko-ukrajinská vojna trvá už tri roky a osem mesiacov. Za ten čas obe strany opakovane zmenili taktiku. Najtrvácnejšou nasadenou technológiou sú však bezpilotné zariadenia, ktoré sa pohybujú buď vo vzduchu, alebo po vodnej hladine – drony.

Rusi pôvodne kupovali drony typu Šáhid (mučeník) od Iránu – čo Teherán opakovane popieral –, neskôr však spravili niekoľko úprav a pomenovali ich Geraň (pakost). Ukrajinci spočiatku používali turecké Bayraktary (vlajkonosič), postupne však zvyšovali domácu výrobu – v dôsledku čoho sa po vojne zrejme stanú exportérmi.

Keďže voči týmto dronom najmä sily Kyjeva nasadzujú „prostriedky elektronického boja“, teda rušičky navigačných systémov, ruskí inžinieri zaviedli ďalšiu inováciu. Drony novšej generácie už nie sú ovládané rádiosignálom, ale ovládačom napojeným na optický kábel.

Rusi proti ukrajinským dronom opevňujú tanky a iné vozidlá, pričom len privaria kovové mreže a ďalšie vrstvy na existujúci pancier tanku. Hoci sa takto upravené tanky stali terčom západného posmechu, sami Ukrajinci tvrdia, že skutočne proti dronom fungujú, a neskôr prešli k totožným úpravám.

Vojenské technológie sa tak očividne vyvíjajú vo vzájomnom vzťahu a zároveň bez toho, aby dlhodobo preklopili prevahu na bojisku na jednu alebo druhú stranu.

Evolúcia všetkého

Evolučná biológia rozoznáva dvojice druhov či iných typov organizmov, ktoré sú vo vzájomných vzťahoch, ako napríklad symbiotické (mutualizmus), predátor – korisť či parazit – hostiteľ. Tieto dvojice sa takpovediac predháňajú vo svojom vývoji, pričom pomer ich „síl“ ostáva zachovaný.

Uvedený princíp sa nazýva „hypotéza Červenej kráľovnej“ podľa výroku z diela Alica v krajine zázrakov. V kapitole Záhrada živých kvetín sa hlavná postava spisovateľa Lewisa Carrolla ženie cez kráľovskú záhradu, no po dlhom behu si uvedomí, že ostala pod tým istým stromom, spod ktorého vyrazila.

„V našej krajine sa zvyčajne dostanete niekam inam, ak bežíte veľmi rýchlo a dlho, ako sme to práve robili my,“ povedala Alica Červenej kráľovnej. „Pomalá to krajina! Tu, ako vidíš, musíš bežať, ako len vládzeš, len aby si zostala na rovnakom mieste,“ znela odpoveď.

A zatiaľ čo biológovia poukazujú na zmenu telesného ústrojenstva predátorov a ich koristi ako na dôkaz pre túto hypotézu, vojenskí analytici si takisto prichádzajú na svoje.

Proukrajinské portály otvorene tvrdia, že ukrajinský „dronový arzenál šokoval Rusko“ a zmenil modernú vojnu. Agentúra Bloomberg v článku z júna pripomenula, že ukrajinské bezpilotné zariadenia „stoja len 400 dolárov a dokážu zneškodniť sofistikované ruské zariadenia, ktorých hodnota je tisíckrát vyššia“.

Treba však dodať, že to isté platí aj opačne. Štandard sa v júli venoval ruským rojovým útokom, ktoré „presycujú“ ukrajinskú protivzdušnú obranu, v dôsledku čoho niekoľkonásobne vzrástla miera presnosti zásahov. Titulky novín, ktoré hovoria o „najväčšom ruskom útoku“, sa opakujú takmer so železnou pravidelnosťou.

No zatiaľ čo podstatou ruských útokov je kvantita (dronov) a v poslednom čase aj výkon (rakiet) presahujúci obranné schopnosti amerických systémov Patriot, ukrajinské zásahy sú najmä symbolické – ostreľovanie objektov na Sibíri, zničenie protijadrového radaru Armavir či deštrukcia desiatok bombardérov majú za cieľ predovšetkým narušiť obraz „neporaziteľného Ruska“.

Aj Bloomberg v spomínanom článku priznáva, že obe bojujúce strany si spôsobujú najväčšie škody práve prostredníctvom dronov – približne 60 až 70 percent škôd na ruskej technike spôsobili Ukrajinci práve bezpilotnými lietadlami, ako vysvetlil britský Royal United Services Institute (RUSI).

Technika zmenila priebeh vojny raz

Pripusťme na moment, že prvou bojovou technológiou bol kameň (možno priviazaný o palicu), ktorým Kain zabil svojho brata Ábela. Motivácia bola v zásade rovnaká ako pri vojnách súčasnosti – živočíšna nenávisť, žiarlivosť, túžba po nadvláde. Od týchto biblicko-prehistorických čias sa vyvíjali len technológie.

V predpísomnom období sa predpokladá akási nekonečná vojna všetkých proti všetkým, ktorá podľa niekoľkých genetických štúdií zahubila asi 95 percent mužskej populácie v Európe. To je vraj dôvodom vzájomnej podobnosti európskych národov – máme jednoducho tých istých „praotcov“.

Vylepšovaním technológií sa človek dostal od kameňov k oštepom, neskôr ku kamenným či kosteným hrotom, pred 64-tisíc rokmi sa objavil prvý luk. Nástroje na zabíjanie sa odvtedy zdokonaľovali (a zdokonaľujú) čoraz rýchlejšie.

Angličania mali podľa zachovaných prameňov svoje povestné dlhé luky približne od roku 1180, keď sa spomínajú „longbows“ v prípade waleských lukostrelcov v anglickom vojsku.

Tie sa ukázali ako dominantná technológia storočnej vojny, a to najmä v bitkách pri Kreščaku (Crécy) či Agincourte. V efekte sa s nimi mohli merať len francúzske kuše – opäť nová technológia, ktorá síce znižovala rýchlosť šípu, mala však dlhší dostrel.

Práve v storočnej vojne boli vo veľkej miere používané delá. Nová technológia na základe „nedávno“ objaveného pušného prachu však nezvrátila dlhodobý trend, ktorý vyústil do francúzskeho víťazstva.

Iné obliehacie stroje, ako posuvné veže či katapulty, sú známe už od staroveku. Technologický vývoj však najviac poznačil delá, ktoré sa začali zmenšovať a nakoniec sa stali ručnými palnými zbraňami – puškami a pištoľami.

Rovnako ako delá sa sprvoti nabíjali spredu, neskôr zozadu a nakoniec zboku (zo strany zásobníka). Rovnováhu na bojisku však menil skôr ich počet, hoci opakovacia puška značky Winchester podľa zaužívaného amerického príslovia „dobyla Západ“.

Bola to práve taktika boja, ktorá menila rovnováhu síl. Napoleonské vojská neboli o nič lepšie vyzbrojené oproti Prusom či Rusom, ich manévre a úskoky však boli nakoniec rozhodujúce. Rovnako slúži francúzska cisárska armáda ako prípadová štúdia na skúmanie efektu predlžovania zásobovacích trás.

Medzi najvýznamnejšie konflikty novoveku sa obyčajne radia tridsaťročná vojna, sedemročná (prvý globálny konflikt), severná (proti švédskej dominancii) či krymská vojna (proti ruskej expanzii do Čierneho mora). Manévre veľkých armád postupne nahradila zákopová taktika, ktorá vyvrcholila v prvej svetovej vojne.

Súbežne s týmto vývojom sa menia napríklad náboje do „ručných diel“. Spočiatku totiž boli guľové, neskôr kužeľové a ďalší inžinieri pridávali nové vylepšenia. Výsledkom je náboj s vlastnou nábojnicou na kontrolovaný výbuch a so špirálovým výbrusom na rotáciu projektilu.

Pri spomínaných vojnách nebola ani v jednom prípade rozhodujúcim faktorom nová zbraň. Dokonca ani druhá svetová vojna – ktorá sa vyznačuje zmenou taktiky na blitzkrieg a masívnym použitím tankov – sa neskončila porážkou Nemecka v dôsledku technickej nadradenosti. Ani zázračná zbraň (Wunderwaffe), ktorú v závere vojny sľuboval nacistický vodca Adolf Hitler, by pravdepodobne nezmenila pomer síl na bojiskách.

Práve tu sa však udial jeden rozhodujúci technologický posun, a to v prípade Japonska. Hoci si atómová bomba nevyžiadala toľko mŕtvych ako ohnivá búrka v Tokiu niekoľko mesiacov predtým, šokový faktor zrejme prevážil a cisár Hirohito nakoniec privolil ku kapitulácii.

Ďalšia vojna, tentoraz studená, sa vyznačovala práve zbrojnými pretekmi a navyšovaním počtu jadrových hlavíc. Preteky však vyzerali práve ako Alicin beh s Červenou kráľovnou, pričom v súčasnosti majú veľmoci studenej vojny (USA a Rusko) podobný počet hlavíc (približne tritisíc amerických hlavíc oproti asi 5 500 ruským). Obe veľmoci pritom svoj arzenál znížili asi na jednu desatinu oproti 60. rokom.

Súčasnosť

Vojna v Pásme Gazy sa prakticky od začiatku vyvíjala v prospech Izraela. Hoci palestínske hnutie Hamas v zásade využívalo partizánsku taktiku, Obranné sily Izraela (IDF) nasadili niekoľkonásobne vyšší počet vojakov. Práve pechota bola opäť rozhodujúca, hoci jej efekt bol oslabený spôsobom boja militantov.

IDF totiž v máji tohto roka nasadili do Gazy asi 450-tisíc vojakov vrátane záložníkov. Podľa jednoduchých prepočtov tak do enklávy vrhli všetky ozbrojené sily. Hamas, teda jeho ozbrojené krídlo, mal podľa izraelských i amerických odhadov okolo 40-tisíc bojovníkov.

Americká Rada pre zahraničné vzťahy (CFR) poukázala na pomer síl armád Ruska a Ukrajiny – 1,1 milióna aktívnych vojakov Moskvy oproti 880-tisíc ukrajinským vojakom. Keďže podľa známej vojenskej poučky by útočiaca armáda mala mať aspoň trojnásobnú prevahu, z týchto čísel je jasné, prečo Moskva postupuje tak pomaly.

Počty nasadených či zabitých na oboch stranách sú vojenským tajomstvom a nafúknuté či zámerne znížené čísla v novinových článkoch sú súčasťou propagandy ako jedného z mnohých nástrojov vojny.

Po posledných incidentoch, keď údajne ruské stíhačky či drony vstúpili do vzdušného priestoru NATO, začala Európska únia diskusiu o potrebe akéhosi „dronového múru“. Okrem ďalšieho zvyšovania výdavkov a zadlžovania členských štátov však nič nenasvedčuje tomu, že by mal mať nejaký dlhodobý efekt.