Piatkové ráno prinieslo dve podstatné správy. Obe majú korene v telefonáte Donalda Trumpa s Vladimirom Putinom.
Americký prezident sa s ruským náprotivkom dohodol na ďalšom osobnom stretnutí. Hoci to prvé na Aljaške mnoho nevyriešilo, malo význam. Ukázalo, že Rusko zastavenie bojov rezolútne neodmieta, hoci si zatiaľ kladie pre Kyjev neprijateľné požiadavky – napríklad vzdať sa dokonca aj tých území v štyroch svojich oblastiach, ktoré Ukrajina stále plne kontroluje. Ich odstúpenie by pritom znamenalo aj stratu rozsiahlej línie opevnení a nebezpečne by obnažilo zvyšok Ukrajiny.
Tieto ruské požiadavky príliš nezodpovedajú ani realite na bojisku, kde síce armáda zaberá kilometer za kilometrom, no relatívne pomalým tempom.
Napriek tomu, že si zatiaľ Rusko kladie neakceptovateľné podmienky, v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch po samite na Aljaške sme boli svedkami, že vyvíjanie tlaku nepomáha vyriešiť situáciu.
Trump sa od leta vyjadroval na adresu Kremľa čoraz tvrdšie a bol čoraz ochotnejší vyzbrojovať Ukrajinu aj zbraňami, ktoré dokážu zasahovať ciele hlboko v Rusku. Nehovoriac o poskytovaní spravodajských informácií a podielu na koordinácii ukrajinských úderov.
Namiesto upokojenia situácie však Rusko masívne útočí dronmi a raketami, pričom ruské stroje (či už zámerne, alebo nie) dokonca vnikli do vzdušného priestoru NATO.
O amerických tomahawkoch s dlhým doletom (až do 2 500 kilometrov), ktoré by mohli skončiť v rukách Ukrajincov, sa zase Kremeľ vyjadril, že sú iba eskalačným krokom, ktorý nemá šancu zmeniť pomer síl na bojisku.
Vzhľadom na to, že tieto rakety môžu niesť aj jadrové hlavice, no ich zásoby (niekoľko tisíc kusov), ako aj ročné výrobné kapacity (okolo 90 kusov) sú príliš nízke na pravidelné používanie Ukrajincami, tieto tvrdenia Moskvy nie sú ďaleko od pravdy.
Posledné mesiace tak iba potvrdzujú, že cesta k mieru nevedie cez eskalačné kroky, ale triezvy dialóg. A ten bude pokračovať už čoskoro v Budapešti. Orbánova zahraničná politika, ktorú razil už od začiatku vojny, slávi symbolický aj faktický úspech.
S tým súvisí aj ďalší svetlý moment. Trump sa po telefonáte vyjadroval omnoho zdržanlivejšie k poskytnutiu tomahawkov Ukrajine.
Možno len hádať, že sa na vec pozrel z ruskej optiky a uznal, že Ukrajinci nimi môžu zvyšovať napätie a tlak na zapojenie Západu do vojny bez toho, aby im to reálne pomohlo na bojisku. Putin mu vraj v telefonáte povedal, že by tým spôsobil „značné poškodenie vzťahov“ medzi obomi krajinami, nehovoriac o „vyhliadkach na mierové urovnanie“.
Zatiaľ čo ešte začiatkom týždňa Trump tvrdil, že je blízko tomu, aby dal tomahawkom zelenú, krátko pred piatkovým stretnutím s ukrajinským prezidentom to odmietol garantovať. Dodal, že ich potrebujú aj Spojené štáty.
Navyše podotkol, že nie je ani ideálny čas na uvalenie sankcií voči štátom, ktoré nakupujú ruské energonosiče.
Samozrejme, od samitu v Budapešti, ktorý by sa mohol konať už o dva týždne, netreba čakať zázraky. Kremeľ má jednoducho silnejšiu rokovaciu pozíciu ako Ukrajina.
Napriek tomu, že ju celý Západ vyzbrojuje a na Rusko sú uvalené stovky rôznych sankčných opatrení, agresor vo vojne postupuje. Hoci tamojší vojenský priemysel v istých oblastiach technologicky zaostáva za Západom, na vedenie tejto vojny je stavaný omnoho lepšie. Ruská ekonomika má zároveň ďaleko od zrútenia a ťaží z efektu, ktorý vyvolalo masívne zbrojenie. Niečo podobné zažíva napríklad aj rýchlo rastúce Poľsko.
Na druhej strane, multiplikačný ekonomický efekt v Rusku pomaly vyprcháva a po horúcich rokoch prichádza schladenie. Pokračovanie vojny a veľké výdavky už nebudú mať taký pozitívny efekt, skôr budú pribúdať problémy, ktoré bude treba hasiť.
Ak by bol na stole rozumný kompromis, šanca, že ho Rusko prijme, nie je malá.
Bez snahy komunikovať so znepriatelenou krajinou by to však nebolo možné. Aj samotný telefonát Trumpa s Putinom podčiarkuje, aká je diplomacia a snaha o pochopenie správania súpera kľúčová. Bez nich by totiž v piatok nemohli prísť ani tie ostatné pozitívne momenty.