Cintula ako produkt podpory politického násilia  

Bielikov Jánošík z roku 1962 sa končí krásnou scénou pod horami. Ako vrcholí tragédia romantického hrdinu, ten sa povznesie nad práve vyslovený brutálny rozsudok a na popravisku sa obracia na zbedačený ľud: „Hore hlavy, bedač, nám patrí život, raz aj šibenice rozkvitnú!“ Ľud pri pohľade na jeho rozsudok a popravu horko zaplakal.

Z Cintulovej dvojhodinovej záverečnej reči pred Špecializovaným trestným súdom, v ktorej sa pateticky sebaštylizoval do roly obete, bolo zrejmé, že sa na súde považoval za čosi podobné ako Jánošík pod šibenicou – za hrdinu, bojovníka za slabých a utláčaných voči tyranovi.

„Nech je moja obhajoba manifestom človeka, nech je výkrikom všetkých tých, ktorí sa nedovolali spravodlivosti. Za všetkých ponižovaných. Za všetkých, ktorí ešte cítia, že arogancia moci, korupcia a lož nemajú miesto v krajine, kde majú vyrastať naše deti,“ vravel pred súdom Cintula.

Radikalizácia ako produkt hysterických kampaní

Z jeho slov, účelovo zverejnených krátko po atentáte, sme sa pritom dozvedeli, že jeho radikalizácia bola produktom hysterických mediálnych politických kampaní, ktoré z premiéra urobili démona, ktorého treba odstrániť. Inak vraj nastane Zlo na zemi.  

Niežeby politické a mediálne liberálne prostredie priamo podporovalo násilie. Robia to inak. Vyhecovanou, dezinformačnou a nenávistnou rétorikou zradikalizujú masy – a medzi nimi sa už nájde niekto, kto vraždu vykoná.

Nie, nie je to tak, že by každý mozog vymytý agresívnymi mediálnymi kampaňami bral do rúk zbraň a vytiahol do boja. Obrovská väčšina to neurobí. Lenže na premiéra nestrieľali státisíce ľudí. Stačí, ak sa v tej mase zradikalizuje jeden. Ten spravidla stačí. Aj pri Ficovi, aj pri Charliem Kirkovi v Amerike.

Cintula svoj čin vykonal napriek následkom, ktoré ho čakajú. Zjavne veril, že v očiach mnohých sa stane Jánošíkom a bojovníkom proti zlu.

A má pravdu. Mnohí jeho čin oslavujú. Keď premiér bojoval v nemocnici o život, tajne dúfali, že by to nemusel prežiť.

Vražda Kirka nesie podobné znaky ako u nás atentát na premiéra

Hysterická rétorika vytvára atmosféru, v ktorej narušení ľudia páchajú násilné činy. Pochabé výzvy na likvidáciu demokracie, strašenie tým, že Slovensko uniká z Európy, vyvolávanie dojmu, že žijeme v tyranii – to všetko prirodzene vedie k tomu, že sa nejaký „hrdina“ rozhodne „zachraňovať demokraciu“ s kvérom v ruke.  

Atmosféra, ktorá priniesla atentát na premiéra, sa podobala tej, ktorá v Amerike viedla k vražde konzervatívneho aktivistu Charlieho Kirka.

Spoluvinníkom podobných zločinov je aj bagatelizovanie či dokonca ospravedlňovanie zločinu, prípadne snaha o odvedenie zodpovednosti. Podobne ako sa u nás pri Cintulovi mediálne prostredie snažilo vyrobiť z atentátnika podporovateľa kotlebovcov a Slovenských brancov (pre jeho dávnu účasť na ich akcii), pričom úplne bagatelizovalo jeho zjavnú podporu aktuálnych mediálnych protivládnych kampaní, aj v USA sa médiá snažili odkloniť pozornosť od dúhovej radikalizácie atentátnika a vykresliť ho ako „bigotného konzervatívca“.

Označiť niekoho za tyrana a fašistu je ako namaľovať terč na jeho tvár, do ktorého skôr či neskôr vystrelí niekto pochabejší z masy takto zradikalizovaných.

Bohužiaľ, naše radikálne prostredie je v tomto nepoučiteľné aj po atentáte na premiéra. Na Slovensku sa krátko po Kirkovej vražde v kabarete Denníka N s názvom Ako zachrániť demokraciu bez slova súcitu pohoršovali nad tým, že Kirk bol vlastne len taký extrémista. Nehorázny valec sprostých hoaxov následne spustil Milan Šimečka, podľa ktorého bol Kirk kresťanský nacionalista, a teda „moderný fašista“.

Kirk bol vraj mizogýn, podľa ktorého by ženy nemali byť v politike, lebo majú menší mozog. Bol rasista, ktorý bol proti zrušeniu diskriminačných zákonov voči černochom. Klamstvá, ktoré si Šimečka bol schopný v takejto chvíli o zavraždenom mladom otcovi rodiny navymýšľať, museli znieť desivo aj na odolnejšie povahy.

Nanešťastie, tento druh nebezpečného extrémizmu, ohrozujúceho demokraciu, bude už len narastať.

Trajektória vývinu postojov podobných extrémistov sa prudko zhoršuje. Ak ju nezastavil ani atentát na premiéra – podľa objektívnych meradiel zatiaľ najvážnejší útok na demokraciu u nás – nemusí sa zastaviť pred ničím.