Situácia sa zmenila v posledných rokoch 19. storočia, keď mali USA ako ekonomicky najsilnejší štát sveta aj vojensky na to, aby si vo svojom širšom susedstve urobili poriadok. V roku 1898 porazili v krátkej vojne Španielsko a pripravili ho nielen o strategické ostrovy v Karibiku – Kubu a Portoriko –, ale aj o tichomorské Filipíny a ostrov Guam. Na to, aby si poistili námorné cesty, ešte anektovali do tej doby nezávislé Havajské ostrovy.

Americké chápanie „demokracie“ na svojom zadnom dvore

Ako to vo Washingtone mysleli s demokraciou, zistili ich miestni spojenci pomerne rýchlo. Kým bojovali proti Španielom, z Washingtonu ich podporovali a uisťovali, že uznajú ich nezávislosť. Len čo sa však Madrid vzdal, Američania prebrali rolu koloniálnej veľmoci. Na Portoriku dodnes, na Kube sa po krátkej okupácii uspokojili s vojenskou základňou na Guantáname, aby následne ponechali Kube vlastnú vládu. Tá však fungovala v podmienkach protektorátu zaručujúceho záujmy amerických vlastníkov trstinových a tabakových plantáží.

V prvých rokoch minulého storočia sa nevedeli dohodnúť s Kolumbiou na podmienkach prenájmu Panamskej šije, kde potrebovali prekopať prieplav skracujúci spojenie medzi New Yorkom a San Franciscom. Na mieste zorganizovali povstaleckú skupinu, ktorá pod ochranou amerických delových lodí vyhlásila samostatnú Panamskú republiku. Nová vláda novej republiky obratom Washingtonu odovzdala požadované územie a uzatvorila protektorátnu zmluvu.

V tom istom období zároveň ústami prezidenta Theodora Roosevelta rozšírili Monroeovu doktrínu o právo „policajného“ zásahu v prípade neporiadkov kdekoľvek na západnej pologuli. Samozrejme, nejde o neporiadky samy osebe, ale o situácie, keď sa niekto dotkne amerických záujmov. A k tejto politike „veľkej palice“ siahajú často: v Mexiku, Guatemale, Nikarague, Dominikánskej republike či na Haiti.

Krajiny Latinskej Ameriky nie sú len pasívne bábky

Ostreľovanie z delových lodí, námorné blokády či výsadky námornej pechoty sú však len vrcholom ľadovca amerického mocenského pôsobenia. Silová politika podporuje záujmy amerických firiem, na mieste jej pomáhajú popri miestnych agentoch aj protestantskí misionári a doma mediálne kampane, ktoré intervencie obhajujú pred Kongresom a verejnou mienkou dôvodmi morálnymi, civilizačnými či demokratizačnými.

Pred prvou svetovou vojnou však Yankeeovia, ako Severoameričanov na juhu prezývajú, stačili len na ovládnutie Karibiku a Strednej Ameriky. V Južnej Amerike zostali až do druhej svetovej vojny rozhodujúcou silou Briti, s ktorými sa tam Yankeeovia preťahujú a delia o vplyv.

V Argentíne sa vedeli dohodnúť, inde ich spory viedli k zástupným vojnám o územia s ťažbou ropy či ropovody: medzi Bolíviou podporovanou USA a Paraguajom podnecovaným Britmi či medzi Kolumbiou s USA a Peru s Britániou a Japonskom. V 30. rokoch navyše v Čile či Argentíne posilnilo na úkor anglosaských veľmocí Nemecko.

Latinskoamerické krajiny však neboli len pasívnymi bábkami v rukách Washingtonu a jeho konkurentov. S ekonomickým rozvojom rástlo aj ich sebavedomie a nechuť trpieť americké či iné zasahovanie.

Najvýraznejšie sa týmto spôsobom medzi vojnami vymedzilo Mexiko, ktoré toho od USA zakúsilo viac ako ktokoľvek iný. Bolo zároveň prvou krajinou regiónu, ktorá uznala Sovietsky zväz. Avšak každý z potenciálnych rebelov si musí dobre zvážiť, akú odolnosť má voči prípadným ekonomickým sankciám Washingtonu a voči vplyvu yankeeovských záujmových skupín na domácej scéne.

Americký boj s „komunistami“: všetko naopak

Po druhej svetovej vojne a s nástupom studenej vojny sa latinskoamerická situácia geopoliticky zjednodušila. USA sa stali globálnou ekonomickou aj vojenskou superveľmocou, ktorá na západnej pologuli netolerovala žiadny odpor či konkurenciu. Nezniesla však ani pokusy o nezávislú suverénnu politiku, ktorá sa nutne stretávala so záujmami miestnych i amerických veľkovlastníkov a tie boli bez ohľadu na skutočnosť onálepkované ako komunistické. Novozaložená CIA sa rýchlo učila organizovať prevraty proti každému, kto by šiel proti americkým záujmom.

Prvý to dostal pocítiť Jacobo Arbenz v Guatemale. V roku 1954 bol za prispenia CIA zvrhnutý, keď sa jeho sociálnodemokratický program zrazil so záujmami amerických plantážnikov v United Fruits. Američanmi nastolený generál potom priviedol krajinu k občianskej vojne, ktorá trvala až do polovice 90. rokov. To Washingtonu neprekážalo, o záujmy United Fruits bolo postarané a boj proti povstalcom robil každú guatemalskú vládu závislou od USA. Nasledovali ďalší.

Američania v rámci boja proti komunizmu podporovali oligarchov a generálov, ktorých režimy sa dopúšťali najhorších zločinov proti tým, ktorí sa usilovali o zvrchovanosť a sociálnu spravodlivosť. Ak by Washington myslel vážne svoju ideológiu slobody a demokracie, musel by vo väčšine krajín, v ktorých zasahoval, stáť na opačnej strane. Táto politika sa neobmedzovala na malé stredoamerické republiky, ale zasiahla aj juhoamerických obrov Brazíliu a Argentínu.

USA vohnali národných vodcov do náručia Moskvy

Skutočných komunistov a agentov Moskvy bolo v Latinskej Amerike pomenej. Americká politika však často vohnala miestnych národne uvažujúcich vodcov do náručia Moskvy. Bolo to tak v prípade Fidela Castra na Kube, ako aj Daniela Ortegu v Nikarague. Ani jeden z nich nebol komunistom, ale keď sa ich Američania pokúšali zlikvidovať, využili sovietske ponuky. Moskva tým získala geopolitické pozície uprostred amerického zadného dvora a miestni lídri získali možnosť uskutočniť pod sovietskou ochranou časť svojho programu.

O tom, že ani jeden nebol len moskovskou bábkou, svedčí aj to, že Castrov režim prečkal zrútenie impéria a dokázal sa reformovať, zatiaľ čo Ortega sa v roku 2006 demokratickou cestou vrátil na čelo štátu. Najmä strata Kuby bola pre Američanov bolestná, a to z dôvodov ekonomických, strategických i prestížnych. Okrem malej Nikaraguy však už inde nič podobné nedopustili. Až do konca studenej vojny vládli regiónu železnou rukou.

Po studenej vojne Washington svoje zovretie Latinskej Ameriky uvoľnil. Nie preto, že by stratil o región záujem, ale bol si taký istý svojím víťazstvom a globálnym postavením, že necítil potrebu výraznejšie zasahovať. Voči Latinskej Amerike podnikol jediný strategický krok uzavretím dohody o voľnom obchode s Kanadou a Mexikom. Washington si dohodou ekonomicky pripútal krajinu, ktorá voči nemu mala tendenciu vymedzovať sa.

Nástup multipolárnej reality, čínština a azbuka

USA však nečelili žiadnemu globálnemu rivalovi, pred ktorým by museli chrániť svoje záujmy, navyše mali dojem, že svet majú pod kontrolou. Ak sa na čelo latinskoamerických štátov dostávali nezávisle uvažujúci lídri ako Morales v Bolívii, Lula v Brazílii, Chávez vo Venezuele či Correa v Ekvádore, realita globalizovaného kapitalizmu, ktorého pravidlá sa píšu v New Yorku, im aj tak ukázala, že žiadnu alternatívu nemajú. Washington venuje vojenské a spravodajské zdroje radšej islamskému radikalizmu, Iraku a Afganistanu.

Pokiaľ sa v onej dobe hovorilo o americkej základni na Guantáname, nijako to nesúviselo s Karibikom, kde základňa leží, ale s blízkovýchodnými islamistami, ktorých tam CIA mučila. Neskorým plodom tejto politiky bola Obamova normalizácia diplomatických vzťahov s Kubou. Pritom nešlo o zmierenie, ale o ponuku návratu do ekonomickej reality ovládanej USA. V tom čase však už z ilúzie sveta pod kontrolou veľa nezostalo.

V druhej dekáde nášho storočia sa definitívne presadila multipolárna realita, v ktorej USA čelia čínskej ekonomickej superveľmoci a vojenskej rivalite obnoveného Ruska. Ponechajme teraz bokom, že Washington robí posledných 20 rokov s až prekvapivou koherenciou všetko pre to, aby sa títo dvaja rivali proti nemu spojili. Podstatné je, že USA zisťujú, že na latinskoamerickom dvore sa čoraz častejšie objavujú nápisy v čínskych znakoch. A svojou hlúpou politikou si vyložene koledujú o nápisy v azbuke.

Trump si odkladá rukavičky

Trumpova politika predstavuje návrat k Rooseveltovej „veľkej palici“. Odpúšťa si reči o slobode a demokracii a latinskoamerické krajiny brutálne konfrontuje s americkými záujmami. Hoci sa prejavuje agresívne, nesmeruje ani tak k expanzii, ako skôr k zaisteniu sféry vplyvu na pozadí nástupu nových veľmocí. Asi ako keď Rusko začalo svoju vojenskú operáciu na Ukrajine.

V prvom období našľapoval Trump opatrne. Snažil sa tlačiť do kúta Mexiko z dôvodu migrácie, ale s prezidentom Obradorom sa nakoniec slušne dohodol, vypočul vplyvnú skupinu proticastrovskej loby, ale len do tej miery, že sa s Kubou vrátil k predchádzajúcej politike bez diplomatických vzťahov a so sankciami. Rovnako sa pokúšal zbaviť nepohodlného venezuelského prezidenta Madura.

V druhom období si odkladá rukavičky. Do Latinskej Ameriky posiela jedno lietadlo za druhým deportujúce nelegálnych migrantov, odpor vlád eliminuje hrozbou trestných ciel. Panamskej vláde pohrozí vojenskou intervenciou, pokiaľ nevypudí čínske firmy z oblasti kanála, potápa venezuelské a kolumbijské lode, ktoré podozrieva z prepravy drog do USA, tlak proti Madurovi už nie je iba diplomatický a propagandistický – pri venezuelskom pobreží sa na amerických lodiach zhromažďuje reálna intervenčná sila.

Nerealistická politika a vzostup „latinos“ v USA

Snaha Washingtonu o zabezpečenie sféry vplyvu je pochopiteľná, ale skôr než o realistický základ sa opiera o Trumpovo velikášstvo a lobistický tlak z Floridy, ktorá je základňou emigrantov z Kuby či Venezuely a z ktorej pochádza minister zahraničia Rubio. Je nerealistická svojou metódou, pretože bezostyšnou hrozbou sily si USA proti sebe stavajú ďalšie krajiny regiónu a otvárajú priestor pre svojich rivalov. Rusko vyslalo k venezuelským brehom dve vojenské lode: keď môžu Američania podporovať Zelenského, prečo by Rusi nepodporili Madura?

Zrejme je nerealistická aj svojimi cieľmi, hoci nie je úplne zrejmé, čo všetko chce Washington dosiahnuť. Nemôže však očakávať, že by v Latinskej Amerike ešte niekedy nadobudol také výlučné postavenie ako počas studenej vojny, takú prevahu už mať nebude.

V multipolárnom svete sa tam bude musieť ako kedysi deliť o vplyv s ostatnými. V prvej polovici 20. storočia išlo o Britániu, Japonsko a Nemecko, v budúcnosti pôjde o Čínu, Indiu, Rusko a ďalšie. Navyše štáty ako Brazília a Argentína už dnes hrajú vlastnú globálnu úlohu, akú pred sto rokmi nemali. Samy budú vyvíjať vplyv na USA.

A potom je tu ešte niečo, čo presahuje geopolitické stratégie: latinizácia samotných Spojených štátov. Nielen územia kedysi odňaté španielskemu impériu a Mexiku dnes demograficky zaberajú španielsky hovoriaci migranti a ich potomkovia. V USA už dávno nevládne biela protestantská elita, rastie vplyv „latinos“, medzi ktorých patrí syn kubánskych emigrantov Rubio. Zatiaľ čo posledných dvesto rokov sa hralo o vplyv USA nad Latinskou Amerikou, v nasledujúcich môže ísť o vplyv Latinskej Ameriky nielen nad Spojenými štátmi, ale aj vnútri nich.