Trestné stíhanie čurillovcov pri technickom spise je dôvodné

Úrad inšpekčnej služby obvinil vyšetrovateľov Jána Čurillu, Pavla Ďurku, bývalého šéfa NAKA Ľubomíra Daňka a prokurátora Michala Šúreka zo zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa formou spolupáchateľstva.

Podľa obvinenia mali policajti vytvoriť fiktívne trestné stíhanie, na základe ktorého založili známy „technický spis č. 80“, využívaný na cvičné výsluchy spolupracujúcich obvinených (kajúcnikov).

Fiktívne trestné stíhanie, ktoré inicioval Pavol Ďurka, sa malo týkať neexistujúcej zločineckej skupiny, ktorej činnosť bola opísaná iba abstraktne – bez konkrétnych skutkov, osôb alebo dôkazov – a zároveň sa stalo základom pre vytvorenie technického spisu.

Fiktívne trestné stíhanie a fiktívny spis

Do tohto spisu potom vypočúvali svedkov ako Bernard Slobodník, Marián Kučerka, Michal Suchoba, František Imrecze, Boris Beňa a Ľudovít Makó, a to bez účasti obhajcov a v rozpore so zákonom. Medzi vypočúvajúcimi prokurátormi boli prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry Ondrej Repa, Peter Kysel a Ladislav Masár.

Michal Šúrek, ako dozorový prokurátor v tejto veci, mal o nezákonnom postupe vedieť a namiesto jeho nápravy ho údajne kryl, a údajne vedome sťažoval postavenie obvinených Norberta Bödöra, Tibora Gašpara a Jozefa Brhela.

Týmto spôsobom mali policajti následne selektovať iba tie „správne výpovede“, ktoré sa im hodili do trestného stíhania, čím obhajoba nemala prístup k celej genéze výsluchov, ale iba k ich poslednej, upravenej verzii – takej, s akou boli spokojní čurillovci.

Keď boli kajúcnici „naučení“, čo majú o kom vypovedať, sa na základe ich výpovedí začínali samostatné trestné stíhania. Tie už obsahovali iba vopred pripravené a usvedčujúce výpovede. Falošné trestné stíhanie zločineckej skupiny chcel Ďurka následne prerušiť, a tým by celá vec zapadla prachom. Nikto by sa o ňom nedozvedel, a teda aj technický spis č. 80 s celým jeho obsahom by ostal v zabudnutí.

Voči vznesenému obvineniu podali obvinení Ďurka, Čurilla, Daňko a Šúrek návrh na jeho zrušenie, o ktorom rozhodovala Generálna prokuratúra.

Advokát obvinených policajtov Peter Kubina verejnosti predostrel zoznam až siedmich zrušených obvinení čurillovcov zo strany prokuratúry, čo rozhodne svedčí o neprofesionálnom prístupe orgánov činných v trestnom konaní pri vedení stíhaní voči vyšetrovateľom.

Za pozornosť stojí aj fakt, že čurillovci vyhrali súdny spor na ochranu osobnosti voči ministrovi vnútra Matúšovi Šutajovi Eštokovi, keďže si nedokázal preberať elektronickú poštu. Rozsudok pre zmeškanie ani nenapadol opravným prostriedkom, a tak musí policajtom vyplatiť 90-tisíc eur, trovy konania a úroky z omeškania. Tento laxný prístup k povinnostiam ministra vnútra iba podčiarkuje podobný prístup jeho podriadených k vznášaniu obvinení bez dostatočných základov.

Trestné stíhanie čurillovcov v prípade technického spisu je zákonné

No v prípade vedenia technického spisu však Generálna prokuratúra obvinenie nezrušila, ale naopak potvrdila dôvodnosť trestného stíhania. Prokuratúra nezistila žiadne „porušenie zákona“, ako tvrdia obvinení, a dospela k záveru, že „zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú trestné stíhanie“.

Uvedené znamená, že v tomto štádiu trestného konania prokuratúra – na rozdiel od predchádzajúcich prípadov – potvrdila zákonný postup inšpekcie pri vedení stíhania, ako aj to, že všetky doposiaľ zhromaždené dôkazy proti obvineným potvrdzujú záver, že čurillovci konali nezákonne.

K rozhodnutiu sa vyjadril aj generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý s dôvetkom „nie je to nič nové“ označil tvrdenia novinárky Denníka N Moniky Tódovej o jeho zapojení do kauzy za „zavádzajúce a hrubo manipulatívne“.

Tódová totiž uviedla, že Žilinka bol zapojený do nevyhovenia návrhu na zrušenie obvinení a „rozhodol v prospech vplyvných ľudí“. Žilinka pripomenul, že on v danej veci nekonal (vec riešila zástupkyňa riaditeľa trestného odboru GP SR) a nedal žiadny príkaz na konanie.

Mediálna obhajoba pracuje s fikciou

Vzhľadom na zamietavé rozhodnutie prokuratúry sa už tradične rozbehla mediálna obhajoba čurillovcov, ktorá má verejnosti vysvetliť, že ide o nezákonný postup voči „slušným a poctivým policajtom“, ktorí vraj nerobili nič neštandardné ani nezákonné.

Na tom by nebolo nič nezvyčajné, keby sa obvinení a ich aktivisti nesnažili verejnosť presviedčať o svojej nevine argumentmi postavenými na pocitoch a zjavnými právnymi nezmyslami.

Novinár Marek Vagovič, ktorý pravidelne prezentuje verejnosti obhajobu čurillovcov, opakovane tvrdí, že „kajúcnici sa vypočúvali na nečisto“ a že „operatívne sa s nimi niekto rozprával“. Tým priamo poprel obhajobné tvrdenia obvinených policajtov, ktorí sa snažia tejto formulácii vyhýbať, keďže ide o hrubo nezákonný postup.

Právo nepozná žiadne „vypočúvanie na nečisto“, keďže každý výsluch má svoje konkrétne pravidlá, od ktorých sa policajt nesmie odchýliť. Napriek tomu Vagovič tvrdí, že „toto je vec názoru a čurillovci by za to nemali byť stíhaní“, čím úplne ignoruje základné princípy trestného konania.

Vzhľadom na neznalosť právnej problematiky zo strany novinára sú tieto tvrdenia pochopiteľné, no nemajú oporu v právnej realite. Bez opory – či už v právnej, alebo v objektívnej rovine – sú aj jeho tvrdenia, že Žilinka v iných konaniach vyhovel návrhom čurillovcov, „lebo sa chce zachrániť“.

Vagovič len na základe svojich pocitov tvrdí, že „Žilinka vie, že konal nezákonne, a preto si týmito rozhodnutiami kupuje beztrestnosť“. Nijako však nevysvetlil, aké konanie a prečo malo byť nezákonné, ani ako by si Žilinka mohol „kupovať beztrestnosť“. Rovnako nevysvetlil, ako by do tejto fiktívnej konštrukcie zapadlo aktuálne rozhodnutie Generálnej prokuratúry v neprospech čurillovcov.

Ján Čurilla a jeho taktické postupy

O niečo zmysluplnejšie reagoval na zamietavé rozhodnutie Ján Čurilla, ktorý označil vznesené obvinenie „za nedôvodné a v rozpore so zákonom“. Toto tvrdenie je skutočne paradoxné, keďže práve on a jeho kolegovia viedli abstraktné trestné konanie, pre ktoré sú teraz obvinení.

Zamietavé rozhodnutie prokuratúry označil za „zvláštne“ a tvrdil, že „v jeho odôvodnení sú klamstvá“. V kontexte technického spisu zároveň uviedol, že „nevie, čo znamená vypočúvať svedka na nečisto“, keďže Trestný poriadok podobné praktiky nepozná.

Čurilla tvrdí, že obhajobné práva obvinených (neskôr kajúcnikov) vo veľkých kauzách boli dodržané, pretože títo boli vypočutí za prítomnosti obhajcov, a až následne bol založený technický spis, v ktorom vypovedali k ďalšej trestnej činnosti, o ktorej mali vedomosť.

Tým chce naznačiť, že výpovede kajúcnikov nemohli byť ovplyvnené. Zároveň tvrdí, že išlo o taktický postup, keď výsluchy k ďalším skutkom prebiehali bez účasti obhajcov, pretože tí nemali právo sa s nimi oboznámiť.

Možno dať bokom, že Čurilla vynechal, že obvinenie im kladie za vinu to, že pri týchto výsluchoch mali policajti určovať, čo má a čo nemá výsluch obsahovať. Rovnako aj to, že selektívne vyberali časti výpovedí tak, aby mohli účelovo obviniť iné osoby, ktoré sa im na to hodili, a pripravovali kajúcnikov na výpovede v iných trestných stíhaniach, aby nerobili chyby.

Nezákonnosť bola prítomná od samého začiatku

Obvinený policajt však úplne vynecháva podstatnú skutočnosť – že technický spis bol založený na fiktívnom trestnom stíhaní, a preto boli všetky následné úkony nezákonné. Ak by totiž policajti mali poznatky o reálnom protiprávnom konaní, nemuseli by zakladať technický spis, ale viedli by konkrétne trestné stíhania.

To sa však nestalo. Podľa obvinenia si policajti v rozpore so zákonom vytvorili spis len preto, aby mohli z utajených výpovedí kajúcnikov vyberať a upravovať to, čo sa im hodilo.

Správny a zákonný postup by bol, že ak kajúcnik vypovedá v jednej veci aj o inej trestnej činnosti (za prítomnosti obhajcu), začne sa viesť paralelné trestné stíhanie s konkrétnymi poznatkami z tejto výpovede.

Čurillovci však podľa obvinenia konali opačne – vymysleli si všeobecný a nedefinovateľný skutok, pod ktorým vypočúvali „správnych svedkov“ tak, aby len oni mali prístup k ich výpovediam a mohli rozhodovať, ktoré použijú a ako.

Tento postup zákon nepozná – a potvrdila to aj Generálna prokuratúra vo svojom rozhodnutí o zamietnutí návrhu čurillovcov. Ak by išlo o zákonný postup, prokuratúra by obvinenie zrušila s odôvodnením, že obvinení len postupovali podľa zákona.

Prevratný boj proti zločinu alebo pirátske spôsoby?

Doposiaľ však nikto z obvinených neuviedol, aké konkrétne ustanovenia im umožnili konať týmto spôsobom. Nezaznelo to ani v ich verejných vyjadreniach, ani v návrhu predloženom prokuratúre.

Ťažko obhajovať postup, ktorý zákon nepozná, pred osobami znalými práva. Takýto prístup funguje len pred aktivistami a publikom, ktoré právne otázky posudzuje na základe pocitov o „státí na správnej strane dejín“.

Konečné slovo bude mať až súd, ktorého záver dá jasnú odpoveď na čurillovskú taktiku výsluchov - buď išlo o prevratný systém boja proti zločinu alebo o pirátske snahy ohýbať spravodlivosť.