Prečo mladá generácia holduje progresivizmu a ako ju zachrániť

Nový prieskum agentúry Focus pre portál Aktuality pôsobí ako studená sprcha pre kohokoľvek, kto si robil ilúzie, že mladá generácia Slovenska zostáva hodnotovo ukotvená v podobných rámcoch ako jej rodičia či starí rodičia.

Ak by voľby záviseli výlučne od mladých vo veku 18 až 30 rokov, Progresívne Slovensko by získalo takmer 45 percent hlasov, zatiaľ čo Smer by sa len s problémami dostal cez hranicu vstupu do parlamentu. Hnutie Republika by skončilo v dvojciferných číslach na druhom mieste a SaS by si z prieskumu odniesla takmer osem percent.

Kresťanskodemokratické hnutie by medzi mladými neuspelo vôbec. Nejde pritom o jednorazový výkyv. Je to obraz dlhodobého trendu, ktorý sa s každým ďalším rokom len stáva zreteľnejším. Progresivizmus sa zakoreňuje medzi mladými tak hlboko, že začína dominovať nad všetkými ostatnými ideovými prúdmi.

Budúcnosť Slovenska ako krajiny s kresťanskou tradíciou, historickou pamäťou a rodinným hodnotovým dedičstvom je tak vo vážnom ohrození.

Kultúrny priestor mladých je dúhový

Začnime tým najzreteľnejším faktom, ktorý však často prehliadame. Mladí ľudia nedospievajú v ideologicky neutrálnom prostredí. Od momentu, keď sa prvýkrát pripoja na internet, až po deň, keď sadnú do vysokoškolských lavíc, bývajú obklopení kultúrnym prúdom, ktorý tečie jedným smerom.

Svet sociálnych sietí je pre nich primárnym zdrojom informácií, vzorov a modelov správania. TikTok, Instagram či YouTube vytvárajú realitu, v ktorej je progresívny pohľad na svet normou a všetko ostatné vyzerá ako prežitok minulosti.

Popkultúra podporuje fluidné identity, odmietanie tradície, búranie rodových rozdielov a individualizmus povýšený na absolútnu hodnotu, rovnaký vplyv majú aj novodobí influenceri či televízne šou. V takom prostredí konzervatívne hodnoty nefigurujú ako alternatíva, ale často ako niečo zastarané, nepochopené alebo dokonca nebezpečné.

Mládež tak veľmi rýchlo nadobúda presvedčenie, že moderný človek je automaticky progresívny dúhový ľavičiar a že každá forma kritiky progresívnych trendov je prejavom zaostalosti a zadubenosti. Je to však úplne naopak.

K tomu sa pridáva akademické prostredie. Nie náhodou som sa v jednom zo svojich predošlých textov venoval príručke inkluzívneho vzdelávania na Univerzite Komenského, ktorá v skutočnosti nie je len neutrálne metodické odporúčanie, ale dokument presiaknutý ideológiou.

Kto vyrastá v takomto prostredí, ten si prirodzene vyberá cestu menšieho odporu. Mladí ľudia často nechcú byť tŕňom v oku svojich rovesníkov, nechcú byť terčom posmechu na sociálnych sieťach, nechcú byť považovaní za tých, ktorí „nechápu moderný svet“.

Je jednoduchšie prijať ideológiu, ktorá je všade okolo nich. To je prvý krok k tomu, prečo prieskumy dopadajú tak, ako dopadajú, a mládež sa topí v kalných vodách progresívnej ideológie.

Šimečkovci ponúkajú jednoduché odpovede

Treba však priznať, že Progresívne Slovensko má v komunikácii s mladými talent. Je to strana, ktorá ponúka jasné vizuálne rozhranie, estetiku minimálneho odporu, jazyk, ktorému mladá generácia rozumie, a emocionálne naratívy, ktoré sú príťažlivé. Ich najznámejší argument „lebo Fico“ je síce vágny, no pre ľudí bez kritického myslenia dostačujúci. Po novom vo svojej kampani s Benešovými dekrétmi dokonca zacielili aj na maďarských nacionalistov.

Mladým hovoria, že sú hrdinovia, ak bojujú proti „útlaku“, že sú moderní, ak odmietnu tradíciu, a že sú morálne nadradení, ak presadzujú otvorenosť bez hraníc. Ide o jednoduché príbehy, ktoré sa rýchlo šíria, ľahko sa konzumujú a nepotrebujú zapojenie sivej mozgovej kôry.

Progresívna politika v praxi pôsobí ako esteticko-emočný projekt. Mladý človek nereflektuje jeho dôsledky v dlhodobom horizonte, pretože žije v okamihu a súdi svet podľa pocitu, bez ohľadu na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti.

Ich štýl vedenia politiky poskytuje pocit spolupatričnosti, pocit „bojovania za dobrú vec“, pocit, že človek patrí na tú správnu stranu dejín. V čase, keď je mnoho mladých dezorientovaných chaosom spoločenskej debaty, pôsobí táto ponuka ako lákavý až terapeutický balzam.

V komentári o kriedovej revolúcii som upozorňoval na to, že progresívne hnutia a médiá čin študenta s prezývkou Muro prezentujú ako odvahu postaviť sa moci, ako symbolické gesto proti autoritám alebo ako „generačný vzdor“, ktorý reprezentuje mladú rebéliu proti skostnatenej spoločnosti.

V skutočnosti však ide o starostlivo pripravenú ideologickú stratégiu, ktorá vie, ako pracovať s emóciami mladých.

Stranu Michala Šimečku nezaujíma, že jej tvrdenia sú postavené na vode. Ľudovo povedané, myslia si, že všetci voliči žerú seno. V tomto prípade je toto seno hnilé a história, ale aj súčasnosť dokazujú, že nemá budúcnosť.

Progresívna identita ponúka pocit vzdoru, no tento vzdor je v skutočnosti slepou poslušnosťou. Mladí sa búria proti rodičom, tradíciám, cirkvi či vlastným koreňom, ale zároveň presne zapadajú do toho, čo od nich očakáva dominantná kultúra. Následkom sú vulgárne prejavy či vydávanie rôznych zvieracích zvukov, ktoré môžeme vidieť v USA.

Dnešná rebélia nie je skutočnou rebéliou. Je to konformita preoblečená za odvahu. To je veľmi pohodlná pozícia pre každú ideológiu, ktorá sa snaží v spoločnosti presadiť rýchle a radikálne zmeny.

Rovnaký druh konformity spoločnosť zažila už za diktatúr komunizmu a nacizmu. Namiesto sebareflexie bol nájdený zástupný vinník, ktorý sa stal obetným baránkom. Tento trend však nie je udržateľný a na konci dňa spôsobí sebadeštrukciu.

Revolúcia – aj tá antropologická – bude požierať vlastné deti.

Nebezpečné dôsledky pre Slovensko

Ak sa trend rastúcej podpory progresívnych strán medzi mladými potvrdí aj v nasledujúcich rokoch, Slovensko môže čeliť hneď niekoľkým zásadným hrozbám.

Prvou je zrýchlená kultúrna fragmentácia spoločnosti. Ako môžeme vidieť v súčasnosti, ak základné antropologické, morálne a kultúrne princípy prestanú byť kolegiálne, spoločnosť sa fakticky rozpadne na izolované hodnotové ostrovy, ktoré už nebudú schopné vytvárať spoločné dobro.

Druhým rizikom je normalizácia sociálnych experimentov, ktoré môžu výrazne zmeniť charakter verejných inštitúcií, najmä škôl. To, čo dnes vidíme v inkluzívnych príručkách či progresívnych kurikulách, je len začiatkom hlbších premien, v ktorých sa tradičné chápanie rodiny, pohlavia či výchovy stane marginálne. Nežiadúce už totiž v týchto kruhoch je.

Treťou hrozbou je strata historickej a duchovnej pamäte. Mladá generácia, ktorá nepozná svoje korene, je oveľa zraniteľnejšia voči manipulácii a propagande. Národ bez pamäti je ako prázdna nádoba, do ktorej je možné naliať akúkoľvek ideológiu.

Napokon je tu aj riziko hlbokej sekularizácie a morálneho relativizmu. Bez pevného morálneho rámca, či už v rodine, alebo v tradícii, sa spoločnosť stáva ľahko ovplyvniteľnou podľa meniacich sa trendov. Je nutné dodať, že trendy progresivizmu sa menia rýchlo ako vlajka či názov LGBT HDTV 4K komunity.

Bitka o mladú generáciu sa ešte neskončila

Napriek naliehavosti tejto situácie treba zdôrazniť, že mladú generáciu nemožno hádzať do jedného vreca. Sú medzi nami mladí ľudia, ktorí premýšľajú kriticky, ktorí sa neboja ísť proti prúdu, ktorí si uvedomujú hodnotu svojej kultúry, identity a duchovného dedičstva.

Mnohí z nich sú zbytočne tichí, neviditeľní a možno nie sú natoľko prítomní v mediálnom a digitálnom priestore. No existujú a je ich viac, než si možno myslíme.

Mnohí rozumejú svetu moderných technológií, no zároveň odmietajú diktát ideológie. Vedia, že sloboda znamená viac než len možnosť „robiť si, čo chcem“. Chápu, že skutočná sloboda je zodpovednosť nesená v kontexte pravdy.

Táto skupina však občas potrebuje povzbudiť, usmerniť a zapojiť sa do verejnej debaty. Progresivizmus medzi mladými nevyhráva preto, že by bol intelektuálne presvedčivý, ale preto, že je prítomný, viditeľný, nadmerne propagovaný a obalený vo falošnej estetike modernosti.

Konzervatívne a kresťanské prostredie dlhé roky bojovalo faktmi a argumentmi, zatiaľ čo progresivizmus bojoval pochybným citovým vydieraním a klamlivým hlásaním tolerancie. Výsledok dnes, bohužiaľ, vidíme v prieskumoch.

Ak chceme osloviť mladých, musíme im ukázať, že tradícia nie je prekážkou, že viera nie je prežitok, ale zdroj života, a že kultúrne dedičstvo nie je bremenom, ale darom.

Bitka o mladú generáciu nie je prehraná. Ale musíme ju začať viesť tam, kde sa naozaj odohráva – v kultúre, v jazyku, v symboloch a najmä v hodnotách. Slovensko si to zaslúži. A mladí hádam tiež.