Potrat ako európsky projekt? V Bruseli sa bude rozhodovať o živote
Európsky parlament 18. decembra otvorí rozpravu o občianskej iniciatíve „My Voice My Choice“, ktorá sa tvári ako prejav solidarity a starostlivosti o zdravie žien, no v skutočnosti predstavuje zásadný zásah do právnej suverenity členských štátov.
Návrh vytvoriť finančný mechanizmus na financovanie potratov pre ženy z krajín, ktoré nechcú liberalizovať svoju legislatívu, nie je pomocou. Je to spôsob, ako obísť rozhodnutia demokratických národných parlamentov.
Ak Európska únia začne platiť ubytovanie, dopravu a samotné výkony interrupcií pre občianky štátov, ktoré si chránia nenarodený život, dochádza k precedensu: bruselská politika prepisuje morálne poriadky národov a ignoruje ich ústavy.
Rodí sa tak niečo, čo Európa doteraz nepoznala – centralizované financovanie eticky sporných výkonov, ktoré sú v rozpore s ústavným, kultúrnym a morálnym zriadením viacerých členských štátov.
Finančný mechanizmus ako obchádzka národných zákonov
Výbor pre práva žien a rodovú rovnosť (FEMM) prijal uznesenie, ktoré okrem iného navrhuje vytvoriť špeciálny finančný mechanizmus. Ten by mal financovať potraty pre ženy z krajín, ktoré chránia nenarodený život.
Peniaze EÚ, teda aj peniaze slovenských daňovníkov, by pokrývali cestu, ubytovanie a samotný zákrok v zahraničí. Tento mechanizmus sa má nazývať „dobrovoľný“. Dejiny integrácie však ukazujú, že dobrovoľné mechanizmy sa skôr či neskôr menia na povinné normy.
V praxi to znamená, že ak Slovensko odmietne liberalizovať svoju legislatívu, Brusel ponúkne ženám cestu do krajín, kde sú potraty dostupnejšie. To všetko zaplatia eurofondy.
Takéto riešenie nevzniklo ako odpoveď na zdravotnícke potreby, ale ako nástroj ideologického tlaku. Tlaku napríklad na poľskú ústavu alebo na slovenskú kultúru úcty k životu.
Ak je toto „solidarita“, potom sme sa ako kontinent nebezpečne vzdialili od skutočného významu tohto slova.
Od sociálneho inžinierstva k morálnej dominancii
Zástancovia iniciatívy tvrdia, že zákaz potratov nevedie k ich poklesu a že obmedzenia majú negatívny vplyv na zdravie žien. No zároveň prehliadajú zásadnú skutočnosť: nejde o zdravotnícku polemiku, ale o hodnotové nastavenie a konštitučné rozhodnutie národa. A to nie je niečo, čo môže Európska únia harmonizovať.
Poľsku boli potraty vnucované nemeckou okupačnou správou už v roku 1943. Sme tak svedkami historického mementa. Keď nadnárodná autorita zasahuje do najintímnejších etických otázok národa, vzniká systém nerovnováhy.
Dnešná EÚ, pravdaže, nepoužíva silu. Používa nástroje, ktoré sú politické a finančné. No výsledok je podobný. Jedna ideológia má byť prezentovaná ako jediná správna, zatiaľ čo názory väčšiny obyvateľov niektorých krajín sú označované za extrémistické či neľudské.
Je to nebezpečný vývoj. Ak má Európa prežiť ako spoločenstvo rozmanitých kultúr, musí rešpektovať aj tie kultúry, ktoré chránia život od počatia. Nie ich kriminalizovať.
Slovenský právny poriadok a realita ochrany života
Slovenská ústava v článku 15 hovorí jasne: „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Tento princíp je základným kameňom našej legislatívy.
Áno, zákon o interrupciách z roku 1986, prijatý ešte komunistickým režimom, je jednou z posledných oblastí, v ktorých si Slovensko nesie pozostatky totalitného myslenia. No ústava nás zaväzuje smerovať k väčšej ochrane života, nie k jej oslabovaniu.
Ak by Slovensko súhlasilo s vytvorením mechanizmu financovania potratov, otvorilo by dvere k postupnému oslabeniu tohto princípu. Tak či onak, iniciatíva testuje schopnosť štátov postaviť sa za vlastnú suverenitu.
Brusel by mohol tvrdiť, že náš ústavný text je prekážkou „moderných európskych hodnôt“. Prekážkou toho, čo nazývajú pokrokom.
No ak je pokrokom to, že štát prestane chrániť najzraniteľnejších, potom je to pokrok, ktorý by nemal mať miesto v slovenskom právnom poriadku.
Výhrada vo svedomí ako hranica civilizácie
Slovenskí lekári majú zákonné právo na výhradu vo svedomí. Iniciatíva „My Voice My Choice“ a jej propagátori vo feministických a progresívnych štruktúrach EÚ často naznačujú, že výhrada vo svedomí je prekážkou „moderného zdravotníctva“.
V krajinách západnej Európy už vidíme prax, v rámci ktorej lekári odmietajúci potraty čelia diskriminácii. V niektorých európskych štátoch je dokonca badať tlak na nemocnice cielene zamestnávať lekárov ochotných potraty vykonávať, čo v praxi znevýhodňuje odporcov potratov.
Ak bude EÚ financovať potraty prostredníctvom vlastného rozpočtu, tlak na štáty, aby prispôsobili svoje zdravotnícke štandardy „európskym normám“, sa stane intenzívnejším.
Slovensko musí jasne deklarovať, že výhrada vo svedomí nie je zlyhaním, ale pilierom civilizovanosti.
Nikto by nemal mať právo nútiť lekára vykonať zákrok, ktorý je v rozpore s jeho vierou, morálkou alebo vedeckým presvedčením o hodnote nenarodeného života.
Snaha prekresliť definíciu ľudských práv
Jednou z najagresívnejších čŕt tejto iniciatívy je snaha prezentovať potrat ako „ľudské právo“. Takýto pojem explicitne neexistuje v žiadnom medzinárodnom dokumente, v žiadnej medzinárodnej zmluve ani v žiadnom európskom akte. Je to politický výmysel, ktorý získal popularitu v aktivistických kruhoch, no nie právnu záväznosť.
Švédska europoslankyňa irackého pôvodu Abir Al-Sahlaniová, ktorá vykonáva funkciu spravodajcu návrhu, tvrdí, že žena by nemala opustiť svoju krajinu, aby vykonala „svoje ľudské práva“, ide však o rétorickú manipuláciu, nie o právny fakt.
Rovnako nezmyselnú rétoriku použila aj poslankyňa Progresívneho Slovenska Lucia Yar, ktorá tvrdila, že keby rodil dieťa muž, tak by bol potrat bežný a legálny. Žiadne právo, ktoré zahŕňa akt ukončenia nevinného ľudského života, však nemôže byť definované ako ľudské právo. Ľudské práva chránia život. Neničia ho.
To však niektorí politicky hendikepovaní jedinci zjavne nechápu.
Slovenská republika by mala v tejto diskusii pripomenúť svoj ústavný rámec a jasne odmietnuť pokusy vytvárať nové práva, ktoré nemajú oporu v právnom systéme ani etickej tradícii.
Suverenita ako základ európskeho mieru
Európska únia nevznikla preto, aby pohltila svoje členské štáty, ale aby ich spájala pri zachovaní ich identity, kultúry a právnych poriadkov. Presne na tomto princípe bola postavená. Tieto oblasti nie sú technickou politickou otázkou, ale základným prejavom zvrchovanosti.
Zvrchovanosť nie je prežitok, ale existenčná hranica, ktorú si žiaden štát nesmie nechať premiešať cudzími záujmami ani ideologickými experimentmi.
Ak dnes pripustíme, aby Európska únia začala financovať potraty v krajinách, ktoré ich nechcú liberalizovať, nebude to len technické rozhodnutie, bude to zásah do samotného jadra národných právomocí. Bude to otvorenie brány, ktorú už nebude možné zavrieť.
Vznikne tak nešťastný obrat a rovnováha medzi Úniou a národmi nebude viac vzťahom partnerstva, ale subordinácie. To je moment, ktorý by mal zdvihnúť zo stoličky každého, kto si váži demokraciu a právny štát.
Slovensko v tejto chvíli nesmie mlčať. Nie preto, že by si chcelo vymedzovať nepriateľov, ale preto, že má povinnosť pred vlastnými občanmi, pred vlastnou ústavou a pred budúcimi generáciami postaviť sa na obranu svojej suverenity.
O Európu je ešte potrebné zabojovať
Otcovia zakladatelia európskeho projektu si Európu predstavovali ako spoločenstvo postavené na dôstojnosti človeka, na kresťanských koreňoch a na úcte k životu. Ich vízia nepočítala s tým, že potrat – čin ukončenia života – by sa stal symbolom európskej jednoty.
Dnes však sledujeme nebezpečný posun: namiesto hľadania spoločných kultúrnych základov sa Únia snaží presadiť potraty ako nový spoločný menovateľ. Je to krok, ktorý popiera historické dedičstvo Európy a predstavuje ďalší progresívny klinec do jej hodnotovej rakvy. Ak sa Európa odtrhne od svojich základov, stratí samu seba.
Je to boj o Európu. O Európu, ktorá rešpektuje svoje národy namiesto toho, aby ich nivelizovala. O Európu, ktorá nezamieňa jednotu za uniformitu. O Európu, ktorá čerpá svoju silu z tradície, nie z jej popierania.
Taká Európa má zmysel. Takú Európu stojí za to brániť. A v takej Európe má svoje miesto aj Slovensko: suverénne, hrdé a verné správnym a overeným hodnotám.