Ako som hľadal centrum v Nových Zámkoch
Nové Zámky som si vybral s istotou, že tam človek dobrovoľne a len tak pre nič za nič na stanici nevystúpi a do mesta, ktoré sa zdá, že vlastne nikde nezačína, sa nevydá. Stačí si totiž prečítať, že Nové Zámky, ktorým Maďari, ktorých tam žije asi polovica, hovoria Érsekújvár, boli najvybombardovanejším mestom na Slovensku, teda vtedy v Maďarsku, že tri veľké spojenecké nálety na konci vojny zničili dve tretiny domov a zabili neuveriteľných štyridsať percent obyvateľov, čo činilo šesť a pol tisíca ľudí.
unnamed (3)
Nové Zámky. Foto: Jiří Peňas.
Takže väčšina historických domov skončila v troskách a namiesto nich sa postavilo to, čo sa tak po vojne asi na Slovensku postaviť mohlo. Teda sídlisko a potom ďalšie sídlisko, sem-tam nejaký kulturák a dom služieb a nejaká občianska vybavenosť a medzi tým nejaké užitkové umenie, sochy šťastnej socialistickej rodiny, neskôr nejaká plachá abstrakcia zo žulových kvádrov. A teraz už je to celé schátrané a ošumelé a nikto sa o to veľmi nestará, tak to chradne a vyvoláva pocity zmaru a nostalgie.
A to je práve to, čo niektoré špecifické prípady môže lákať, čo sa im perverzne páči a čo vyhľadávajú. Tú odviatu estetiku veľkolepých, teraz spustnutých sídlisk, estetiku kedysi vyznávanú každým avantgardistom, veď sám Le Corbusier horlil za veľkokapacitné bývanie a vežiaky vrazené do parkov, domy pre tisíce šťastných ľudí, a za „buldozérizáciu“ celých starých blokov s úzkymi uličkami a na seba nalepenými domčekmi, kde sa vraj nedalo dýchať a dôstojne žiť. Tu to miesto buldozérov urobili anglické a americké bomby, a to v rozsahu porovnateľnom s nemeckými mestami na západe, takže by sa výsledky toho urbanizmu dali porovnať, čo by asi pre náš, teda slovenský Neuhäusel, nedopadlo najlepšie. Aj keď Le Corbusierovi by sa to možno páčilo.