USA sa snažia obnoviť svoju nadvládu nad južnými susedmi v zmysle doktríny piateho prezidenta Jamesa Monroea. Ten v deklarácii pred Kongresom z roku 1823 varoval európske veľmoci, aby sa nesnažili obnovovať svoje koloniálne panstvá na západných brehoch Atlantiku.
Doktrínu neskôr aktualizoval prezident Theodore Roosevelt, ktorý priznal Spojeným štátom právo zasahovať v krajinách Latinskej Ameriky, čo neskôr odmietol jeho vzdialený príbuzný Franklin D. Roosevelt. V súčasnosti sa však Monroeova doktrína opäť rozširuje, a to v gescii Donalda Trumpa.
Ten sa neobmedzuje na „trestanie“ štátov na juh od USA len pre politický nesúlad, ale aj za odmietanie podriadiť sa americkým ekonomickým záujmom.
Malé Benátky a veľké túžby
Na druhej strane rozhárajúceho sa konfliktu stojí Venezuela. Krajina, ktorej názov možno preložiť ako „Benátočky“ či „Malé Benátky“ (z názvu „Venezia“), je produktom antikolonialistického boja za slobodu, ktorý hneď v niekoľkých štátoch Južnej Ameriky viedol generál Simón Bolívar.
V 19. storočí vládla Venezuela nad veľkou časťou susednej Guyany – tento región bohatý na prírodné zdroje sa nazýva Esequibo a bývalá britská kolónia ju získala v arbitráži v roku 1899. Súčasný venezuelský vodca Nicolás Maduro však ešte v roku 2023 spochybnil rozsudok arbitráže a vyhlásil, že provincia, ktorá rozlohou zaberá dve tretiny Guyany, patrí Caracasu.
Na tento druh vreckového imperializmu však Madurovi možno neostane veľa času. Od konca augusta sa k jeho krajine približuje americká vojna.
Geopolitická svetová vojna
Už od konca augusta sa v južnom Karibskom mori zhromaždila obojživelná skupina s krížnikom Iwo Jima a 4 500 príslušníkmi námornej pechoty, ktorí od 1. septembra spustili operáciu Južný oštep (Southern Spear) a do decembra zaútočili na najmenej 21 plavidiel.
Výsledkom týchto „smrtiacich kinetických úderov“ bolo najmenej 82 mŕtvych, jedným z plavidiel bola pašerácka ponorka. Posádku Iwo Jimy v novembri posilnila skupina najväčšej lietadlovej lode USS Gerald Ford.
Hoci Trump ešte v januári označil latinskoamerické drogové kartely za „narkoteroristické“, Maduro sa z pochopiteľných príčin obáva o svoje miesto pod slnkom. Kroky, ktoré sprevádzali námorníkov v Karibiku, totiž pôsobia ako príprava na vojnu.
Rovnako znepokojivý pre chávistický režim je aj fakt, že v oznámení o klasifikácii Kartelu sĺnk ako „narko-teroristickej“ organizácie figuruje ako jej líder práve Maduro. Kartel totiž názvom aj symbolikou odkazuje na insígnie bolívarovskej armády a podľa výpovede exšéfa vojenskej tajnej služby spolupracoval s vládou na exporte drog a posielaní drogových a ropných peňazí americkým i európskym spojencom.
Koncom novembra Trump vyhlásil uzavretie venezuelského vzdušného priestoru, pobrežná stráž 10. decembra zhabala ropný tanker. Maduro to označil za akt pirátstva, na čo šéf Bieleho domu reagoval nariadením námornej blokády.
Na sieti Truth Social v príspevku zo 16. decembra dodal, že zastrašovanie „najväčšou Armadou“ [odkaz na rozsiahle španielske koloniálne námorníctvo, pozn. red.] bude pokračovať, až dokým Caracas „nevráti Spojeným štátom všetku ropu, pôdu a ďalšie aktíva, ktoré nám predtým ukradli“.
Ašpirant na titul amerického cisára tak pripomenul venezuelské znárodnenie amerických ťažobných kapacít začiatkom 70. rokov minulého storočia. Treba však pripomenúť, že to koncernom ako Chevron či Conoco neprekážalo, keď prakticky dodnes kupovali venezuelskú ropu.
Opoziční predstavitelia Demokratickej strany od spustenia operácie Južný oštep kritizujú Trumpa za obchádzanie Kongresu – ktorý má podobne ako pri clách výsostnú právomoc aj v otázke vyslania vojsk. Ako však v rozhovore pre denník New York Times priznali hneď traja senátori, legislatíva hrá mŕtveho chrobáka a vo všetkom sa podriaďuje Bielemu domu.
Jednotlivé kroky a vyjadrenia Trumpa a jeho administratívy stoja na dvoch základoch – „návrat k veľkosti“ a „mier skrze silu“. Oživenie Monroeovej doktríny ako súčasť Trumpovho výstupu na trón tak smeruje k prvej obeti: Venezuele.