Medzitým je ekonomický dosah jej snaženia devastačný najmä pre európsku strednú triedu (tí najchudobnejší majú byť ratovaní, tí naozaj bohatí to nepocítia).
Jeden príklad za všetky – ak majú emisné povolenky pre domácnosti (EU ETS 2) motivovať ľudí k ekologickejšiemu spôsobu dopravy či vykurovania, vypustenie tony uhlíka by muselo stáť podľa štúdií násobne viac, ako dnes politici pripúšťajú. Odborné materiály pracujú na rok 2030 s cenovkou okolo 260 eur.
To znamená, že život v Európe bude drahší. Umelo drahší. Po prepočte o viac než tritisíc eur ročne na domácnosť, pričom sú štúdie, ktoré rátajú s ešte dramatickejším rastom ceny jednej tony vypusteného uhlíka.
Povolenky sú jednoducho novou daňou, ktorá však neplní pokladnice suverénnych štátov, ale tú v Bruseli.
Problém sa pritom netýka len domácností, ktoré na spustenie mechanizmu ešte len čakajú, ale aj firiem. Tie majú z dôvodu emisných povoleniek náklady na energie a vstupné materiály vyššie než zahraničná konkurencia.
Radikalizácia krokov
Práve neschopnosť Európy konkurovať svetu je jednou z najhorúcejších tém posledných rokov. Brusel sa však nehotuje rušiť emisné povolenky, ktoré domácemu priemyslu nafukujú náklady. Práve naopak, vlastný neduh rieši uvalením colných poplatkov (od 1. januára 2026) na dovoz takého železa, cementu, hnojív či elektriny, pri ktorých výrobe sa v zahraničí za emitovaný uhlík neplatí.
Chce tým vytvárať tlak, aby aj výrobcovia za hranicami EÚ limitovali vypúšťanie uhlíka. No hoci clo môže niektoré firmy, ktoré sú od európskeho trhu závislé, motivovať k investíciám do ekologickejšej výroby, v praxi možno skôr očakávať nárast cien dovezeného tovaru.
Iste, zahraničná produkcia už nebude vďaka tomu v takej výhode oproti európskej, no cenu bude v konečnom dôsledku platiť spotrebiteľ (predovšetkým tí, čo základné materiály potrebujú vo výrobe), ktorému ostane v rukách čierny Peter.
O tom, že Brusel vo svojom boji s veternými mlynmi nehodlá povoľovať, však nesvedčí len prítomnosť uhlíkového cla.
V roku 2025 sprísnil klimatický cieľ znižovania emisií. Európska únia ním nastavila drsnú trajektóriu – dodnes dokázala znížiť emisie približne o 37 percent, do roku 2030 má ísť toto číslo na 55 percent a po novom sa zaviazala k tomu, že v roku 2040 ich bude oproti roku 1990 o 90 percent menej.
Úvahám o radikálnejších cieľoch sa v uplynulom roku nevyhol ani automobilový priemysel, kde sú na stole kvóty pre spoločnosti, ktoré nakupujú nové autá do firemných flotíl. Pôvodne sa hovorilo, že podniky už po roku 2030 nebudú môcť nakupovať žiadne vozidlá so spaľovacími motormi, no momentálne sa šíria informácie, že bezemisných by malo byť aspoň 90 percent obstaraných áut.
Štipky optimizmu v mori pesimizmu
Podobné jemné prehodnotenia patria medzi pozitívne záblesky zdravého rozumu. V posledných mesiacoch ich pribúda.
Systém emisných povoleniek pre domácnosti mal začať pôvodne platiť od roku 2027, no odkladá sa o rok.
Takisto sa pri cieli znížiť do roku 2040 emisie o 90 percent po vlne odporu z niektorých členských krajín (vrátane Slovenska, Česka či Poľska) zaviedla možnosť, aby mohli krajiny päť percentuálnych bodov cieľa splniť cez investície do zelených projektov mimo EÚ.
A nakoniec je tu aj nedávny návrh Komisie, ktorým chce otvoriť dvere spaľovacím motorom v európskych autách aj po roku 2035 – najmä v plug-in hybridoch či vozidlách jazdiacich na biopalivá a podobné uhlíkovo neutrálne alternatívy.
Pár zmien smerom k flexibilite neznamená žiadnu výhru – podobné kroky sú len ústupkami. Nutnými úpravami pár minút pred katastrofou. No napriek tomu to bude pozitívny scenár, ak týchto drobných záplat s nádychom politicko-ekonomického realizmu bude v novom roku pribúdať.
Inak sa bude starý kontinent točiť v kruhu. Naďalej liečiť len symptómy svojej ekonomickej neduživosti. A nie chorobu a jej príčiny.
