Inak by došlo k o niečo väčšej prestrelke a preliala by sa americká krv. Američania mali svojich ľudí nielen v Madurovom bezprostrednom okolí, ale museli sa spoliehať aj na spoluprácu vysokých predstaviteľov ozbrojených síl a spravodajských služieb.

Práve táto spolupráca rozhodne o tom, či Američania budú môcť v budúcnosti hovoriť o úspechu, alebo či sa budú snažiť na Venezuelu zabudnúť, podobne ako na Afganistan alebo Irak.

Washington stavil na poslušného predstaviteľa režimu

Washington dal jasne najavo, že sa neusiluje o zmenu režimu a nebude dosadzovať opozičných lídrov do prezidentského paláca. Trump správne usúdil, že nedávna laureátka Nobelovej ceny za mier Machadová, ktorá sa dlhodobo podriaďovala všetkým americkým prezidentom vrátane Trumpa, si v krajine nezískala rešpekt a nemôže vládnuť.

Stavil teda na predstaviteľa režimu, s najväčšou pravdepodobnosťou Madurovho viceprezidenta alebo ministra obrany. Novému šéfovi nechajú voľnú ruku, a to pod podmienkou, že bude zdieľať venezuelskú ropu s americkými spoločnosťami a že bude pozorne počúvať, keď Washington vydá rozkaz.

Superveľmoci často porušujú medzinárodné právo

Toto je oveľa realistickejší prístup ako pokusy o demokraciu v Iraku a Afganistane. Či však už tento pokus Američanov uspeje, alebo nie, ide o mimoriadne hrubé porušenie medzinárodného práva.

Superveľmoci často porušujú medzinárodné právo, ale snažia sa to viac-menej presvedčivo ospravedlniť. Bombardovanie Juhoslávie bolo odôvodnené údajnou genocídou kosovských Albáncov; o vyhnaní a vraždení Srbov sa nehovorilo ani slovom. Invázia do Iraku mala zničiť zakázané zbrane hromadného ničenia, hoci žiadne neexistovali.

Strašidlo genocídy alebo aspoň masového porušovania ľudských práv vyvolali Američania a ich európski spojenci aj v Sýrii a Líbyi. Jednoducho preháňali a klamali, aby zachovali zdanie rešpektovania základných pravidiel medzinárodného poriadku.

Rusko robí to isté. Svoju agresiu v roku 2022 ospravedlňuje porušovaním medzinárodných záväzkov zo strany ukrajinskej vlády a hrozbou genocídy – tentoraz rusky hovoriacich Ukrajincov na východe krajiny. Z medzinárodnoprávneho hľadiska ani dôvody Ruska neobstoja.

Na rozdiel od západných mocností však malo aspoň jeden vážny strategický dôvod na svoju agresiu: zabrániť prítomnosti nepriateľských mocností na svojich západných hraniciach. Treba tiež dodať, že k použitiu sily pristúpilo až po tom, čo Kyjev a Washington odmietli rokovať s Ruskom.

Venezuela pre USA nepredstavovala bezpečnostnú ani drogovú hrozbu

Americká agresia voči Venezuele sa zásadne líši od predchádzajúcich prípadov. Venezuela nepredstavovala bezpečnostnú hrozbu ani pre USA, ani pre ich spojencov. Nepredstavovala ani drogovú hrozbu, ktorú Washington tak zdôrazňuje. Do USA prichádza oveľa viac drog z Mexika, Kolumbie alebo Ekvádoru.

Skutočnosť, že Američania nie sú schopní chrániť svoje hranice pred nelegálnymi drogami, je však ich problém, nie legitímny dôvod na intervenciu.

Madurova vláda sa nedopustila masového porušovania ľudských práv. Určite je tento režim skorumpovaný a obmedzuje demokraciu, ale takých je väčšina režimov na svete.

Je tiež pravda, že Venezuelčania sa nemajú dobre napriek svojmu obrovskému nerastnému bohatstvu. Existujú dva dôvody: v menšej miere korupcia a nekompetentnosť, inými slovami ukrajinské podmienky, vo väčšej miere drakonické sankcie uvalené na Venezuelu zo strany USA s cieľom ekonomicky zničiť Madura.

Dodajme tiež, že Maduro opakovane žiadal Trumpa o stretnutie a že Američan bol ochotný rokovať iba o podmienkach jeho odstúpenia.

Ak dnes Američania obhajujú svoju intervenciu bojom proti obchodovaniu s drogami a nedemokratickému charakteru Madurovho režimu, používajú výhovorky, ktoré sú nielen nepravdivé, ale z hľadiska medzinárodného práva aj úplne irelevantné. Washingtonu je to však jedno. Potrebuje dať západnej pologuli jasne najavo, že ak má niekto na svojom území významný ekonomický majetok, ktorým sú bezpochyby najväčšie zásoby ropy na svete, rozhodnutia o tomto majetku sa nebudú prijímať na miestnej úrovni, ale vo Washingtone.

Hrozba kubánskym a kolumbijským vodcom

Trump by sa rád vrátil o pol storočia späť. Predtým, ako Venezuela v 70. rokoch znárodnila ropu, bola táto surovina v rukách amerických korporácií.

Washington tiež potrebuje dať jasne najavo všetkým vodcom v tejto časti sveta, že ak sa postavia proti USA, čakajú ich buď sankcie, alebo americké väzenie.

Na druhej strane, ako ukazuje americké priateľstvo voči súčasnému ekvádorskému prezidentovi a Trumpovo udelenie milosti bývalému honduraskému prezidentovi, každý, kto sa podriadi „Veľkému bratovi“, môže kradnúť, manipulovať s voľbami alebo obchodovať s drogami a stále bude mať otvorené dvere vo Washingtone.

Kto by sa mal najviac obávať amerického gangsterstva? Začnime západnou pologuľou. Američania sa otvorene vyhrážajú vodcom Kuby a Kolumbie venezuelským riešením. Ich ľavicové režimy s ostrou kritikou americkej zahraničnej politiky sú tŕňom v oku Trumpovej administratívy.

Kuba bude v každom prípade musieť nájsť náhradu za venezuelskú ropu. Najpravdepodobnejšie to posilní rusko-kubánske priateľstvo, čo Washington určite ocení.

A čo Grónsko?

A potom je tu Dánsko. Na západnej pologuli neleží, na rozdiel od dánskeho Grónska. V posledných dňoch USA veľmi hlasno vyjadrujú svoj záujem prevziať kontrolu nad najväčším ostrovom sveta.

Keď Dáni vidia, čo Američania dokážu a ako na to reagujú európski lídri, pravdepodobne si uvedomujú, že nemôžu počítať s veľkou podporou z ich strany.

Aj vzdialený Irán však musí mať obavy. Niektorí pozorovatelia spájajú Venezuelu s plánovaným americko-izraelským úderom proti Iránu. Venezuelská ropa má slúžiť ako rezerva pre USA v prípade, že vojna s Iránom povedie k uzavretiu Hormuzského prielivu a poškodeniu saudských ropných polí.

To by Američanom poskytlo aj dodatočnú páku voči Číne. Nielenže by stratila svojho iránskeho dodávateľa, ale jej venezuelský dodávateľ sa už stáva americkým.

Zlá správa pre všetky menšie štáty

Inak je však Venezuela zlou správou pre všetky menšie štáty na akomkoľvek kontinente. Odhaľuje pravidlá vznikajúcej multipolarity. Je to, akoby ich napísal Thukydides, slávny svedok peloponézskej vojny.

Vzniká situácia, v ktorej regionálne mocnosti „robia, čo musia“, a ostatné „znášajú, čo musia“. Je preto vhodné, aby lídri menších štátov odmietli Trumpovu politiku, ako to urobilo mnoho latinskoamerických krajín, ale napríklad aj Slovensko.

Naopak, je smutné, keď sa krajina ako Maďarsko, ktorá sa sama usiluje o maximálnu suverenitu, z taktických dôvodov pridá k západoeurópskym prisluhovačom na strane mocného agresora.