Od protestov k revolúcii

Podľa knihy Revolúcie z Oxfordského univerzitného vydavateľstva potrebuje revolúcia na svoj úspech množinu niekoľkých činiteľov, a to výrazné otrasy v hospodárstve, priaznivé medzinárodné podmienky, rozdelené elity, koalíciu opozične ladených ľudí a presvedčivý naratív odporu. Pôvodca knihy profesor Jack A. Goldstone je presvedčený, že stav vecí v Iráne prvýkrát od islamskej revolúcie v krajine „spĺňa takmer všetkých päť požiadaviek“.

Hospodársku krízu spojenú s neuveriteľnou medziročnou infláciou umocňuje zamedzený prístup strednej triedy k základným potravinám, ako aj nedostatok pitnej vody v krajine. Čína síce modernými technológiami podporuje potláčanie protestov v Iráne, avšak vojensky Peking ani Moskva Teheránu nepomôžu.

Na druhej strane, Izrael protesty podporuje priamo na mieste a USA by v prípade potreby mohli zasiahnuť v prospech prevratu vojensky. A podobne ako elity v čase rozpadu ZSSR, aj elity v Iráne trpia výrazným poklesom skutočného ideologického zápalu, čo takisto hrá odporcom režimu do karát.

Napokon je tu presvedčivý naratív odporu v podobe symbolickej sústavy spojenej s neislamskou podstatou Iránu: všadeprítomné vlajky krajiny z čias monarchie a nivočenie tých súčasných, demonštrantmi nesené podobizne syna posledného šacha zosadeného počas islamskej revolúcie v roku 1979 a takisto odpor voči islamu prejavovaný vypaľovaním mešít doma a umeleckou tvorbou Peržanov v emigrácii.

Od revolúcie k občianskej vojne

Etnickí Peržania v 92-miliónovom Iráne predstavujú podľa rôznych údajov 51 až 65 percent obyvateľstva, Azerbajdžanci 16 až 24 percent (a v Iráne ich je niekoľkonásobne viac ako v samotnom Azerbajdžane), Kurdi približne sedem percent obyvateľstva a menšie zastúpenie má aj ďalšia desiatka národností. Okrem toho sa v Iráne zdržiavajú približne štyri milióny utečencov z Afganistanu. Keďže piatou spomínanou požiadavkou úspešnej revolúcie je koalícia protirežimovo zmýšľajúcich ľudí, podotknime, že v takejto národnostne pestrej krajine ide o koalíciu dosť krehkú.

V polovici januára sa pokúsili prekročiť iracko-iránsku hranicu ozbrojení Kurdi a časti z nich sa to aj podarilo. Na vojnový stret dobre pripravení Kurdi striehnu v Iraku na svoju šancu a očividne sa jej mienia chopiť. Je iba otázne, či, zvádzajúc boj s jednotkami režimu verných Islamských revolučných gárd, dopomôžu pádu režimu alebo si naň počkajú v Iraku a zasiahnu až následne.

Hoci sa krátkodobé ciele rôznych kurdských zoskupení líšia, za konečné víťazstvo považujú jedno: samobytný kurdský štát. Hrozbou pre územnú celistvosť Iránu sú však aj arabskí a ďalší separatisti, ktorí oslabenie ústrednej moci počas pádu režimu či krátko po ňom určite využijú vo svoj prospech.

Peržania v uliciach aj západní lídri by v záujme blaha a stability Iránu radi videli rýchle odovzdanie oprát moci z rúk Alího Chameneího do rúk jediného vnútroštátne aj zahranične uznávaného opozičného predstaviteľa, ktorým je šach v exile Rezá Pahlaví. Viacerí odborníci však upozorňujú, že krajinu pravdepodobne čakajú iba dve možnosti: buď sa diktatúra ajatolláhov udrží, alebo nastane jej pád a následné mocenské vákuum, ktoré nezadržateľne povedie k občianskej vojne.

Ak by aj bol prechod moci dostatočne rýchly na to, aby sa separatisti nestihli aktivovať a spojiť sa s ozbrojencami v blízkom zahraničí (neraz pár kilometrov od hranice), stále je tu veľké množstvo ľudí, ktorých v uliciach síce nevidno, no ide o milióny prorežimovo orientovaných občanov Iránu, pre ktorých nie je na prvom mieste ich národnosť, ale viera, a teda aj najvyšší duchovný vodca – ajatolláh.

Pripomeňme, že v Iráne sa nerealizujú prieskumy politických postojov a nikto si tak netrúfa odhadnúť, koľko Iráncov má režim na svojej strane. Teokratický systém sa stále môže oprieť o ozbrojené zložky, ale nezodpovedanou otázkou je, do akej miery a v akom rozsahu sú tieto sily stále lojálne voči režimu.

Bojovať za zachovanie statusu quo je pritom rozhodne čím: vo výzbroji Islamských revolučných gárd, ako aj režimu iba čiastočne oddanej armády sa nachádza obrovské množstvo balistických rakiet aj samovražedných dronov, známych z ruských útokov na Ukrajine.

V prípade pádu režimu sa môžu tieto zbrane ocitnúť v rukách decentralizovaných ozbrojených skupín, ktoré môžu Irán premeniť na nový Irak. Tam po americkej intervencii ústrednú moc diktatúry vystriedal v roku 2003 dlhotrvajúci chaos a roky sa nekončiaca vojna medzi stúpencami nového režimu a nejednotným táborom jeho odporcov.