Izraelská tajná služba 29. decembra v perzštine, v úradnom jazyku Iránu, napísala: „Vyjdite spolu do ulíc. Nadišiel čas.“ V správe zároveň stálo, že demonštranti nie sú sami, keďže priamo v uliciach ich podporujú izraelskí agenti.
Mike Pompeo, bývalý minister zahraničných vecí USA a riaditeľ CIA počas prvej administratívy prezidenta Donalda Trumpa, 2. januára na sociálnej sieti poznamenal, že islamistická diktatúra v Iráne slávi tento rok svoje 47. narodeniny a Trump je 47. prezidentom USA. Zároveň poprial protestujúcim Iráncom šťastný nový rok, rovnako ako „každému agentovi Mosadu, ktorý kráča po ich boku“.
Izrael, ktorý sa podľa slov premiéra Benjamina Netanjahua z 20. januára „mení na regionálnu a v niektorých aspektoch na globálnu mocnosť“, oslabenie svojho protivníka číslo jeden na Blízkom východe nepochybne víta. USA, ktoré sú Izraelu vždy ochotne naporúdzi, už vyhlásili, že by mohli prísť iránskym demonštrantom na pomoc, ak by režim proti nim použil strelné zbrane. S tým môže súvisieť aj nedávny presun amerických jednotiek do Veľkej Británie.
Bez ohľadu na to, či Izrael, USA alebo ktokoľvek iný zvonku zasiahne alebo nie, podstatná časť predstaviteľov mladej generácie v Iráne vyžaduje výrazné politicko-spoločenské zmeny. A surovosť, s akou režim svoj pád odďaľuje, presvedčenie demonštrantov o nevyhnutnosti prevratu iba utvrdzuje.
Od protestov k revolúcii
Podľa knihy Revolúcie z Oxfordského univerzitného vydavateľstva potrebuje revolúcia na svoj úspech množinu niekoľkých činiteľov, a to výrazné otrasy v hospodárstve, priaznivé medzinárodné podmienky, rozdelené elity, koalíciu opozične ladených ľudí a presvedčivý naratív odporu. Pôvodca knihy profesor Jack A. Goldstone je presvedčený, že stav vecí v Iráne prvýkrát od islamskej revolúcie v krajine „spĺňa takmer všetkých päť požiadaviek“.
Hospodársku krízu spojenú s neuveriteľnou medziročnou infláciou umocňuje zamedzený prístup strednej triedy k základným potravinám, ako aj nedostatok pitnej vody v krajine. Čína síce modernými technológiami podporuje potláčanie protestov v Iráne, avšak vojensky Peking ani Moskva Teheránu nepomôžu.
Na druhej strane, Izrael protesty podporuje priamo na mieste a USA by v prípade potreby mohli zasiahnuť v prospech prevratu vojensky. A podobne ako elity v čase rozpadu ZSSR, aj elity v Iráne trpia výrazným poklesom skutočného ideologického zápalu, čo takisto hrá odporcom režimu do karát.
Napokon je tu presvedčivý naratív odporu v podobe symbolickej sústavy spojenej s neislamskou podstatou Iránu: všadeprítomné vlajky krajiny z čias monarchie a nivočenie tých súčasných, demonštrantmi nesené podobizne syna posledného šacha zosadeného počas islamskej revolúcie v roku 1979 a takisto odpor voči islamu prejavovaný vypaľovaním mešít doma a umeleckou tvorbou Peržanov v emigrácii.
Od revolúcie k občianskej vojne
Etnickí Peržania v 92-miliónovom Iráne predstavujú podľa rôznych údajov 51 až 65 percent obyvateľstva, Azerbajdžanci 16 až 24 percent (a v Iráne ich je niekoľkonásobne viac ako v samotnom Azerbajdžane), Kurdi približne sedem percent obyvateľstva a menšie zastúpenie má aj ďalšia desiatka národností. Okrem toho sa v Iráne zdržiavajú približne štyri milióny utečencov z Afganistanu. Keďže piatou spomínanou požiadavkou úspešnej revolúcie je koalícia protirežimovo zmýšľajúcich ľudí, podotknime, že v takejto národnostne pestrej krajine ide o koalíciu dosť krehkú.
V polovici januára sa pokúsili prekročiť iracko-iránsku hranicu ozbrojení Kurdi a časti z nich sa to aj podarilo. Na vojnový stret dobre pripravení Kurdi striehnu v Iraku na svoju šancu a očividne sa jej mienia chopiť. Je iba otázne, či, zvádzajúc boj s jednotkami režimu verných Islamských revolučných gárd, dopomôžu pádu režimu alebo si naň počkajú v Iraku a zasiahnu až následne.
Hoci sa krátkodobé ciele rôznych kurdských zoskupení líšia, za konečné víťazstvo považujú jedno: samobytný kurdský štát. Hrozbou pre územnú celistvosť Iránu sú však aj arabskí a ďalší separatisti, ktorí oslabenie ústrednej moci počas pádu režimu či krátko po ňom určite využijú vo svoj prospech.
Peržania v uliciach aj západní lídri by v záujme blaha a stability Iránu radi videli rýchle odovzdanie oprát moci z rúk Alího Chameneího do rúk jediného vnútroštátne aj zahranične uznávaného opozičného predstaviteľa, ktorým je šach v exile Rezá Pahlaví. Viacerí odborníci však upozorňujú, že krajinu pravdepodobne čakajú iba dve možnosti: buď sa diktatúra ajatolláhov udrží, alebo nastane jej pád a následné mocenské vákuum, ktoré nezadržateľne povedie k občianskej vojne.
Ak by aj bol prechod moci dostatočne rýchly na to, aby sa separatisti nestihli aktivovať a spojiť sa s ozbrojencami v blízkom zahraničí (neraz pár kilometrov od hranice), stále je tu veľké množstvo ľudí, ktorých v uliciach síce nevidno, no ide o milióny prorežimovo orientovaných občanov Iránu, pre ktorých nie je na prvom mieste ich národnosť, ale viera, a teda aj najvyšší duchovný vodca – ajatolláh.
Pripomeňme, že v Iráne sa nerealizujú prieskumy politických postojov a nikto si tak netrúfa odhadnúť, koľko Iráncov má režim na svojej strane. Teokratický systém sa stále môže oprieť o ozbrojené zložky, ale nezodpovedanou otázkou je, do akej miery a v akom rozsahu sú tieto sily stále lojálne voči režimu.
Bojovať za zachovanie statusu quo je pritom rozhodne čím: vo výzbroji Islamských revolučných gárd, ako aj režimu iba čiastočne oddanej armády sa nachádza obrovské množstvo balistických rakiet aj samovražedných dronov, známych z ruských útokov na Ukrajine.
V prípade pádu režimu sa môžu tieto zbrane ocitnúť v rukách decentralizovaných ozbrojených skupín, ktoré môžu Irán premeniť na nový Irak. Tam po americkej intervencii ústrednú moc diktatúry vystriedal v roku 2003 dlhotrvajúci chaos a roky sa nekončiaca vojna medzi stúpencami nového režimu a nejednotným táborom jeho odporcov.