Jednou zo základných a dominantných tém progresívnej ideológie je zmena identity na základe pocitov danej osoby. Muž môže byť ženou iba preto, že sa tak cíti, a naopak. Okrem zmeny pohlavia a rodu, samozrejme, vznikajú aj iné kategórie identít, pri ktorých sa dospelé osoby cítia ako zvieratá, deti, rozprávkové bytosti alebo aj fiktívni invalidi, a zvyšok sveta to má podľa progresívnej doktríny rešpektovať.
Rešpektovanie fiktívnej reality sa vo „vyspelých“ západných krajinách stalo povinnosťou vynucovanou zákonom. Ak sa niekto cíti ako čokoľvek, zvyšok okolia ho musí podľa jeho „identity“ oslovovať preferovanými rodovými zámenami (muža ženskými, a naopak), ale aj inými – samozrejme, podľa výberu „zmenenej“ osoby.
Progresívne Slovensko videlo extrémizmus v nesprávnom oslovení
Absolútnym štandardom je „genderovo neutrálne“ zámeno „oni (they/them)“, ktorým sa tradične označujú „nebinárne“ alebo „genderovo nekomfortné“ osoby (jednotlivci), pričom výnimku netvoria ani deti vo fáze vývoja a výučby.
Totožnú právnu úpravu v podmienkach Slovenskej republiky, ktorá by trestným právom postihovala „nerešpektovanie rodovej identity osoby“, v minulosti navrhovalo aj Progresívne Slovensko.
Zjednodušene povedané, ak by niekto pri jednom dieťati nepoužíval ním vybrané zámeno „oni“ (nezamieňať s vykaním), teda by ho neoslovoval v množnom čísle, mohol by skončiť vo väzení – išlo by totiž o hanobenie rodovej identity. Dieťa by teda vyžadovalo oslovenie vo forme „Janko prišli na stretnutie“, a nedodržanie tejto zjavne nezmyselnej slovnej formulácie by bolo trestnoprávne postihované.
Ako by to takáto konverzácia vyzerala v praxi, možno demonštrovať na príklade rozhovoru aktivistov Mareka Macha a Lívie Pavlíkovej. Mach ako zástanca progresívnej rétoriky pri danej téme tvrdil, že „ja keď začnem niekoho oslovovať tak, ako on chce, mne to nič nespraví a jemu to reálne pomôže“.
V reakcii na toto tvrdenie Lívia Pavlíková uviedla, že podobné praktiky by „priniesli chaos do spoločnosti“, a ako demonštráciu požiadala Macha, aby ju do konca rozhovoru oslovoval mužským zámenom. Aktivista Mach napriek svojmu presvedčeniu, „že mu to nič nespraví“, odmietol rešpektovať jej „vybrané zámená“ s odôvodnením, že „si váži ľudí, ktorých sa to týka“.
Progresívci by videli v danom správaní Macha extrémistickú trestnú činnosť, a to konkrétne naplnenie skutkovej podstaty trestného činu hanobenia národa, rasy a presvedčenia.
Verejnosť však už dnes môže vidieť, ako vyzerá takáto progresívna ideológia pretavená do praxe – a to na prípade odvážneho írskeho učiteľa Enocha Burka, ktorý odmietol rešpektovať preferované fiktívne zámená u žiaka.
Boj učiteľa so školským systémom
Burkov boj so systémom sa začal v roku 2022, keď ako učiteľ odmietol používať rodovo neutrálne zámená pre transgender žiaka na Wilson’s Hospital School v grófstve Westmeath v Írsku.
Írsko má právne uznanie rodovej identity zakotvené v zákone o rodovom uznaní (Gender Recognition Act), na základe ktorého si môže osoba staršia ako 18 rokov zmeniť právne pohlavie len na základe vlastného vyhlásenia. Írsko rovnako silno chráni takúto rodovú identitu v civilnom a pracovnom práve (Employment Equality Act, Education Act – povinnosť inkluzívneho prostredia pre študentov).
Burke ako kresťan vyjadril nesúhlas s transgenderizmom a uviedol, že je to v rozpore s jeho náboženským presvedčením. Okrem toho namietal aj proti navrhovanej zmene mena a spôsobu oslovovania daného žiaka s odôvodnením, že ide o zneužívanie detí a porušovanie ich ústavných práv.
Učiteľ bol zo strany vtedajšej riaditeľky školy Niamh McShaneovej upozornený, že „blaho študentov v škole je prvoradé a že právo osôb byť oslovované menom podľa vlastného výberu v súlade s ich vybraným pohlavím je uznávaným právom“, hoci žiak ešte nebol plnoletý, a aby rešpektoval „inkluzívny charakter školy“.
Učiteľ však z dôvodu svojej viery odmietol rešpektovať používanie „preferovaného“ zámena u žiaka a prerušil školské podujatie (náboženskú službu v školskej kaplnke), na ktorom vyjadril svoj nesúhlasný názor s touto ideológiou. Tento dôvod škole stačil na to, aby bol Burke suspendovaný pre hrubé porušenie svojich povinností (s bežiacim platom), a škola voči nemu začala viesť disciplinárne konanie.
Škola zároveň požiadala súd o vydanie predbežného opatrenia zakazujúceho Burkemu vstup do školy a súd jej vyhovel. Súd vychádzal z vnútroštátneho práva, podľa ktorého suspendovaný zamestnanec nemôže vstupovať na svoje pracovisko.
Napriek súdnemu zákazu Burke pokračoval v návštevách školy ako učiteľ a škola preto požiadala súd o jeho uväznenie za „pohŕdanie súdom pre neuposlúchnutie súdneho príkazu, ktorý mu zakazoval navštevovať jeho bývalé pracovisko“.
Enoch Burke svoje konanie odôvodňoval tým, že došlo k porušeniu jeho náboženských práv a že jeho suspendovanie bolo nezákonné, a teda je stále učiteľom na danej škole – preto sa na svoje pracovisko neustále vracia.
Burke sa opakovane sťažoval na pôvodné nariadenie sudcu Alexandra Owensa, ktorým mu bol zakázaný vstup na pozemok školy, s tým, že je „zjavne nesprávne“. Súdy však poznamenali, že Burke sa proti tomuto nariadeniu neodvolal.
560 dní väzby učiteľa jeho vieru nezlomila
Sudcovia opakovane väznili učiteľa pre pohŕdanie súdom a Enoch Burke bol od roku 2022 celkovo vzatý do väzby v štyroch prípadoch. Pri svojom prvom zatknutí pritom súd poznamenal, že Burke odmietol zmierniť reštriktívne opatrenia súdu tým, že by sa zaviazal dodržiavať súdny príkaz. Učiteľ namiesto toho vyhlásil, že radšej zostane vo väzení „na nasledujúcich 100 rokov, ako by kompromitoval svoju vieru“.
Učiteľ strávil vo väzbe až 560 dní, keďže sa vždy po svojom prepustení dostavil späť na svoje pracovisko, za čo bol opätovne zatknutý. Tento postup zopakoval aj po svojom poslednom prepustení 14. januára 2026, keď sa hneď na druhý deň dostavil do školy.
Burke bol z väzby prepustený preto, že spochybnil zloženie disciplinárneho senátu pre objektívnu zaujatosť jedného z členov a so svojou námietkou uspel na súde. Kieran Christie, generálny tajomník Asociácie stredoškolských učiteľov v Írsku (ASTI), bol totiž „propagátorom transgenderizmu“ a nezaujatému pozorovateľovi by sa jeho rozhodovanie nemohlo zdať objektívne.
To znamená, že suspendovanie, prepustenie, a teda aj zákaz vstupu Burka na pozemok školy boli nezákonné.
Vzhľadom na úspech s námietkou zaujatosti súd prepustil učiteľa z väzby, aby sa mohol pripravovať na nový proces ohľadom jeho prepustenia zo zamestnania, no zároveň ho varoval, že nemôže vstupovať na pozemok školy. Učiteľ však sudcovi priamo na pojednávaní povedal, že „dnes alebo zajtra budem na svojom pracovisku“, čo aj dodržal.
Keďže Enoch Burke príkaz neuposlúchol, súd ho poslal do väzby po piatykrát pre pohŕdanie súdom, a sudca Brian Cregan učiteľovi odkázal, že má „bezkonkurenčnú schopnosť streliť si do nohy“. Okrem väzby sa súdny príkaz voči učiteľovi vymáhal aj prostredníctvom pokút, ktoré sú v súčasnosti vyššie ako 220-tisíc eur.
Podstata sporu je v ideológii
Časť verejnosti považuje tento prípad z právneho hľadiska za pracovnoprávny spor, ktorý je vynucovaný súdnymi rozhodnutiami. Iní však poukazujú na to, že škola nemôže nútiť osobu vyznávajúcu určitú vieru konať v hrubom rozpore s jej náboženským presvedčením, práve s odkazom na európske normy garantujúce základné práva v tomto smere.
Podstata sporu však spočíva v nebezpečnom tolerovaní progresívnej ideológie v školskom prostredí, ktoré tam (ako akákoľvek iná ideológia) nemá čo hľadať. Vyučovací proces detí má prebiehať striktne na základe objektívnych faktov, a nie fiktívnych pocitov o realite.
Tolerancia rôznych „identít“, odhliadnuc od odbornej medicínskej a právnej problematiky, podkopáva samotné základy vzdelávania. Namiesto prístupu „skúmaním faktov poznávam svet“ sa školy preorientovali na prístup „skúmaním pocitov pretváram svet“.
Samostatnou rovinou je právny spor okolo suspendovania učiteľa – ten uspel s námietkou, že ho suspendovala zaujatá komisia. Zaujatá práve v prospech transgender ideológie a v neprospech učiteľa, ktorý teda nikdy nemal byť suspendovaný. Napriek tomu, že jeden z členov komisie bol zjavný propagátor transgender ideológie, nikomu to neprekážalo – čo svedčí o etickom prístupe všetkých zúčastnených k celkovej spravodlivosti procesu.
Na to je priamo naviazané jeho neustále väznenie. Formálnym dôvodom je síce porušovanie súdneho príkazu, no ten bol vydaný na základe neoprávnené suspendovania. Keďže základ na vydanie príkazu nemal oporu v práve, ani samotný súdny príkaz nemožno považovať za zákonný.
Enoch Burke napriek tomu strávil 560 dní vo väzbe (s masívnym zadlžením), pretože veril, že nie je správne podporovať deti v rôznych experimentoch s pohlavím či rodom, pri ktorých medicínske štúdie hovoria o mnohých závažných a často zamlčiavaných negatívnych následkoch (psychiatrické, hormonálne a iné telesné problémy, neplodnosť). Vnímal to ako ohrozovanie práv detí a ich zneužívanie.
Budúcnosť jediného správneho progresívneho názoru
Dospelý človek môže konať, ako sám uzná za vhodné, no propagovanie či dokonca podpora podobných praktík namiesto adekvátnej liečby alebo podpory u maloletých je za čiarou akéhokoľvek humánneho prístupu k deťom, ktoré nemusia správne chápať, čo sa s nimi počas dospievania deje.
Ak by neexistovalo nezmyselné progresívne presvedčenie o jedinej pravde, pri ktorom musia všetci ostatní potlačiť svoju vieru a vyznanie iba preto, aby boli nútení „rešpektovať fiktívnu realitu iných“ pod hrozbou sankcií (akýchkoľvek), Enoch Burke by nikdy nestrávil jediný deň vo väzbe.
S hrdinským učiteľom v jeho presvedčení nepohla ani väzba. Ide o skutočne výnimočný príklad, ktorý sa vo „vyspelých demokraciách“ len tak nevidí, a jeho prípad získal širokú podporu minimálne medzi miestnymi obyvateľmi a pokrytie vo svetových médiách.
Rovnako ide o názorný príklad toho, ako progresívny extrémizmus môže zasiahnuť do každodenného života občanov.
Nejde o žiadnu fikciu, v podmienkach Slovenskej republiky už boli snahy o zavedenie trestania podobného „hanobenia identity“. Každý sa pri takejto politike musí pýtať, ako by vyzerala spoločnosť, v ktorej by boli tolerované a vynucované všetky fikcie, ktoré sa dokážu človeku zrodiť v hlave.
Odkaz je pritom jasný: budete tolerovať iba našu ideológiu na úkor všetkého iného, inak za to zaplatíte. Či už svojím zamestnaním, peniazmi alebo rovno slobodou. Následné verejné nálepkovanie extrémizmom sa pritom stáva nevyhnutnou povinnosťou progresívnych médií a politikov.
Extrémizmus však nie je konanie, ktoré chce chrániť deti (a iných) pred škodlivými vplyvmi dovtedy, kým sa nebudú schopné samy rozhodnúť, aký život chcú viesť. Extrémny je stav, v ktorom je osoba bojujúca proti danému nastaveniu postihovaná a perzekuovaná.