Problematika transgenderových ľudí ako jeden z kľúčových aspektov progresívnej ideológie bude vždy narážať na limity skutočného sveta. Osoby, ktoré sa na základe vnútorného pocitu vydávajú za opačné pohlavie, vyžadujú od verejnosti, aby túto zmenu rešpektovala. Progresívne elity v západných demokraciách sa snažia vynútiť popieranie biologických faktov aj pod hrozbou trestnoprávnych alebo iných sankcií.
V podmienkach Slovenskej republiky sa pri nedávnej novele Ústavy SR zakotvujúcej dve biologické pohlavia rozvírila až hysterická kampaň progresívneho spektra, ktorá sa snažila rešpektovanie racionálnych hraníc sveta postaviť do roviny diskriminácie či dokonca nenávisti k menšinám.
Tvrdé ideologické jadro tohto spektra verejnosti nepresvedčia ani závery svetovo uznávaných autorít, ktoré poukazujú na hrozby fiktívneho vnímania sveta. V tomto smere stojí za pozornosť prípad doktorky medicíny, gynekologičky a zástankyne potratovej agendy Nishy Vermovej z USA, ktorá nevedela pri vypočúvaní v americkom Kongrese odpovedať ani na opakovanú otázku, či môžu muži otehotnieť.
Absolútne zrejmý a jednoduchý biologický fakt, že muži nemôžu otehotnieť, sa pri tvrdom presakovaní ideológie do vedných odborov zmenil na neschopnosť aktívnej lekárky zodpovedať položenú otázku, pričom iné racionálne vysvetlenie ako ideologické vnímanie sveta neexistuje.
Rozhodnutia autorít hovoria o potrebe rešpektovania biológie
Práve pre prípady ako tento bolo potrebné, aby svetové autority vypracovali správy či rozhodnutia o tom, že vnímanie biologickej či inej reality nemožno meniť na základe subjektívneho vnímania sveta.
Osobitná spravodajkyňa OSN Reem Alsalemová predložila správu, v ktorej varuje pred progresívnym pohľadom na pohlavie bez biologického rozlíšenia, pretože takýto prístup ubližuje ženám a deťom.
Najvyšší súd v Spojenom kráľovstve rozhodol, že existujú iba dve pohlavia – mužské a ženské –, ktoré sú určované pri narodení dieťaťa lekárom. Akákoľvek iná definícia pohlavia by bola podľa súdu „nekoherentná a nefunkčná“ a toto rozhodnutie zabezpečuje konzistentnosť a predvídateľnosť pri uplatňovaní zákona.
Tieto a mnohé iné rozhodnutia súdnych či iných autorít boli potrebné preto, aby sa poukázalo na nebezpečenstvo a zneužívanie ideologického modelovania sveta podľa pocitov, ktoré nevyhnutne vyústi do ubližovania slabším, ako to obsiahlo popisuje napríklad správa spravodajkyne OSN.
Tolerovanie pocitovej identity a falošní vozičkári
Nebezpečenstvo progresívnej mentality je totiž v tom, že priraďovanie rôznych práv a privilégií je určované nie na základe faktických skutočností, ale iba na základe vnútorného presvedčenia, ktoré často vychádza z psychického stavu, ktorý bol ešte donedávna klasifikovaný ako mentálna porucha.
Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v roku 2018 vyradila transgenderizmus (diagnóza F64.0) z kategórie duševných porúch a zaviedla v tomto smere nové kategórie, ktoré sú dnes ponímané inak. Dôvod bol pritom hlavne spoločenský – ukončiť stigmatizáciu takýchto osôb a „vyslať veľmi silné posolstvo“, čo v mnohom napovedá o prístupe tejto organizácie k medicínskej vede.
Zásadný problém pri ľuďoch, ktorí sa „cítia na niečo iné“, a pri rešpektovaní ich stavu zo strany väčšinovej spoločnosti je však práve v tom, že nikto nevie jasne určiť hranice pri zmene zdravotného či fyzického stavu, za ktoré už nemožno ísť.
Vo Švédsku totiž existuje transrodová žena Jørund Viktoria Alme, teda biologický muž, ktorý sa vydáva za vozíčkarku. Alme si podľa vlastných slov „vždy prial, aby sa narodil ako žena, ktorá by bola od pása dole ochrnutá“, hoci je fyzicky v poriadku.
Vydávaním sa za invalida Alme šokoval aj svoju manželku, no používanie invalidného vozíka vysvetľuje utlmením svojej poruchy identity telesnej integrity (Body Integrity Disorder – BID). Fyzicky zdravý muž k svojmu prípadu dodal, že nevyužíva žiadne benefity určené pre zdravotne postihnutých ľudí, ako napríklad špecifické parkovacie miesto.
Porucha telesnej integrity núti k amputácii zdravých končatín
Porucha telesnej identity (kód 6C21 v medzinárodnej klasifikácii chorôb MKCH-11) sa vyznačuje intenzívnou a pretrvávajúcou túžbou po významnom telesnom postihnutí (napríklad amputácia končatiny, paraplégia, slepota), ktorá sa začína v ranom dospievaní a je sprevádzaná pretrvávajúcim diskomfortom alebo intenzívnymi pocitmi nevhodnosti, pokiaľ ide o súčasnú konfiguráciu tela bez postihnutia.
V medicínskej praxi sa dokonca objavili prípady amputácií končatín vyžiadaných zo strany ľudí s BID a prípadové štúdie hovoria o extrémnych opatreniach, ktoré sú títo ľudia schopní podstúpiť len preto, aby vhodne „upravili“ svoje telo podľa svojich pocitov. Nedávna štúdia z Nemecka zasa hovorí o spojitosti tejto poruchy s neurologickým narušením mozgu.
Takíto ľudia sú zo strany progresívnych aktivistov nazývaní „transabled people“, čím označujú stav, v ktorom je človek zdravý, ale identifikuje sa ako postihnutý. Ide z ich strany o pomerne totožný slovník a spôsob nazerania na realitu ako v prípade transgenderových ľudí, pre ktorých dokázali v niektorých štátoch vybojovať špecifické práva, podľa ktorých musí okolitá spoločnosť tolerovať ich mentálne nastavenie.
V tomto smere teda vyvstáva otázka, či aj pre ľudí s poruchou BID by mal platiť rovnaký „meter“ a spoločnosť by ich mala vnímať na základe ich pocitov – teda ako postihnuté osoby so všetkými náležitosťami, ktoré k tomu patria.
Tolerancia fiktívnych invalidov alebo diskriminácia identity
Mali by byť ľudia s BID tolerovaní väčšinovou spoločnosťou ako invalidi, hoci ide o fyzicky zdravé osoby, rovnako ako chcú progresívni aktivisti toleranciu verejnosti voči mužom vydávajúcim sa za ženy a naopak?
Mali by mať v takom prípade ľudia s BID možnosť uplatniť si špecifické benefity pre postihnuté osoby, rovnako ako majú transgenderové osoby prístup na toalety či do spŕch opačného pohlavia? Ak áno, nie je to zásadné, dokonca až perfídne popieranie reality?
Mohli by byť následne pracovníci sociálnych služieb posudzujúci nároky na sociálne zabezpečenie invalidov žalovaní za diskrimináciu, ak takéto nároky nebudú osobám s BID (napríklad na vozíku) priznané? Museli by sa následne posudkové kritériá, legislatíva a súdy meniť tak, aby sa realita ohla v prospech ľudí, ktorí sú presvedčení o svojom fyzickom postihnutí?
Nepriznanie invalidných nárokov by predsa znamenalo poprieť „identitu“ osoby – a to je v niektorých krajinách vyspelej demokracie trestné. Trestanie za podobnú „trestnú činnosť“ navrhovalo v minulosti Progresívne Slovensko a aj v súčasnosti jeho predstavitelia volajú po väčších právach pre transľudí – pod ne by jednoznačne spadali aj „transabled“ osoby.
Ak progresívna časť spoločnosti uznáva identitu osoby v rozpore s biologickou realitou, prečo by nemala uznať identitu v rozpore s fyzickou realitou?
V prípade, ak ľudí s poruchou BID nie je možné považovať za invalidov, nie je to diskriminačné voči „transabled“ ľuďom, ak transgenderoví ľudia majú výhody na základe svojho predstieraného pohlavia?
Mala by medicína pomáhať ľuďom s BID?
V USA sa transaktivisti snažia prostredníctvom súdnych žalôb domôcť vo väzniciach zdravotnej starostlivosti pre opačné pohlavie, než je ich biologické. Prečo by nemali mať prístup k „potrebnej starostlivosti“ na základe pocitov aj osoby s BID, napríklad v podobe amputovania končatín?
Neboli by takéto zákroky spochybnením samotných základov medicíny a jej etiky? Alebo by mal platiť argument ako pri transľuďoch, že ide o autonómiu tela jednotlivca – ak môžu lekári meniť pohlavie a robiť tak osoby neplodnými, prečo by im nemohli amputovať zdravé končatiny?
Naopak, ak sa spoločnosť zhodne, že poruchu BID je potrebné liečiť na poli medicíny či psychiatrie, prečo by mal byť zvolený iný prístup k transgenderovým osobám?
Progresívna realita v praxi
Progresívny argument pri transgenderizme často znie takto: človek má vnútornú identitu a nesúlad identity a tela spôsobuje dysfóriu. Tranzícia (s podporou medicínskych zásahov, ako sú hormóny či operácie) je forma riešenia dysfórie a následné spoločenské uznanie znižuje utrpenie, preto je takéto uznanie povinnosťou verejnosti, ktorá by mala byť vynucovaná aj formou zákonov.
Rovnako však možno vystavať úvahovú logiku aj pri ľuďoch s BID: človek má vnútorný obraz tela a nesúlad obrazu a tela mu spôsobuje utrpenie. Vozík alebo amputácia vytvára formu riešenia dysfórie a následné spoločenské uznanie znižuje utrpenie, preto je takéto uznanie povinnosťou verejnosti, ktorá by mala byť vynucovaná aj formou zákonov.
Ak progresívna spoločnosť akceptuje identitu ako rozhodujúci princíp namiesto objektívnych faktov, neexistuje logický dôvod, prečo by mala byť jedna dysfória legitímna a druhá absurdná. A kto a na základe čoho následne určí, ktoré dysfórie sú „autentické“ a ktoré sú už „absurdné“? Trangenderizmus bol predsa vyňatý iba z dôvodu stigmatizácie.
Všetky tieto otázky a rozpory ukazujú skutočné nebezpečenstvo progresívnej ideológie. Ak sa spoločnosť „zhodne“ na tolerovaní určitého popierania objektívnej reality, otvorí sa tým cesta k mnohým iným. A s ňou aj príslušné právne problémy z pohľadu diskriminácie, rovnosti či právnych nárokov.
Problematika BID je pritom iba špička ľadovca progresívneho vnímania reality. Prečo by si ľudia nemohli na základe vlastných pocitov o identite svojvoľne určovať vek, rasu či dokonca živočíšny druh a na základe ich voľby by sa menili aj ich právne nároky či povinnosti?
Vo svete fantázie sa totiž medze nekladú.