Najnovší prieskum agentúry NMS ukázal prepad KDH pod päťpercentnú hranicu. Hnutie má však vážnejší problém, ako je občasný pokles preferencií (išlo o volebný model, väčšinou sa v ostatných prieskumoch pohybuje okolo siedmich percent).
Problém spočíva v jeho špecifickom postavení „tretej cesty“ v opozícii a chýbajúcom partnerovi pri základných kultúrnych témach, ktorý by dokázal vyvažovať silu lídra opozície a jej „podlídrov“, ktorí tvoria dominantne progresívnu vlnu. Dokonca to v niektorých prípadoch platí aj o odídencoch z KDH, ako sú Martina Bajo Holečková alebo Alojz Hlina.
Výpovedné bolo aj napätie s poslancom Františkom Majerským, ktorý nedávno podľahol agresívnemu tlaku „partnerov“ z progresívneho prostredia pri hlasovaní o kľúčovej téme hnutia (novela ústavy).
Hľadanie riešenia kvadratúry kruhu, pomenovanej v nadpise, sa môže stať trvalým Damoklovým mečom visiacim nad akýmkoľvek partnerstvom prípadnej novej koalície „konzervatívcov a liberálov“, ako sa zvykne vzletne nazývať účelové spojenectvo postliberálnych progresívcov s kresťanskými demokratmi.
Tí prví pestujú dešpekt k ľudským právam, pokiaľ, samozrejme, nepochádzajú z nových pokrokárskych manifestov, tí druhí sa tak intenzívne upli na porážku Roberta Fica, že nevidia iné cesty ako nevyhnutnú spoluprácu s progresivizmom.
Ak si východisko nastavili takto, neotvára sa im veľa možností. V zásade je len jedna a volá sa hnutie Igora Matoviča. Tento obraz podčiarkuje nelichotivú pozíciu, v akej sa konzervatívne spektrum nachádza.
Pravdaže, bývalé OĽaNO nie je žiadnym konzervatívnym spolkom, KDH si musí vystačiť s tým, že odmieta aspoň tie najväčšie šialenstvá, ktoré prináša líderská strana opozičného spektra.
Kým Matovič ako súčasť budúcej potenciálnej vládnej koalície, zloženej z aktuálnych opozičných strán, by bol pre takúto vládu samovraždou (to si všetci uvedomujú), zároveň platí, že účasť v takejto koalícii bez Matoviča by bola samovraždou pre KDH.
Nová vlna progresívneho sebavedomia
Nutnosť spolupráce s Matovičom si mnohí zdesení predstavitelia opozície uvedomovali. A s ňou aj čiastočný rešpekt k antiprogresívnym postojom. Dosiaľ.
Progresívnym prostredím sa však najnovšie prehnala nová vlna sebavedomia. Pochádza z ostatných prieskumov voličských preferencií, ktoré občas veštia možnosť vzniku progresívnej vlády aj bez Igora Matoviča, ktorý bol doteraz v tomto spektre považovaný za hlavnú prekážku porážky Smeru. Tento trend úpadku vlády a posilňovania opozície je dlhodobý.
Opozícia sa tak mohla upnúť na predstavu spolku PS-SaS-Demokrati-KDH. Čiže na čisto progresívny spolok doplnený osamelými kresťanskými demokratmi. V novej eufórii nabubralo aj radikálne krídlo progresívcov, ktoré pocítilo ten správny čas na otvorenie či aspoň verejnú artikuláciu extrémnych tém: uzákonenie tretieho pohlavia (Irena Biháriová) a rušenie Vatikánskych zmlúv (Ondrej Prostredník, Lucia Plaváková).
Hoci sa progresívci problém nevyhnutného konfliktu s konzervatívnymi poslancami snažia bagatelizovať ako irelevantný, a tieto témy vraj vo vzťahoch s KDH vlastne nič neznamenajú, s oboma agendami neprišli žiadne okrajové kádre, ale verejne známi poslanci (Prostredník) alebo dokonca členovia predsedníctva PS.
Vo vnútri strany majú tieto témy dlhodobo silnú podporu, dokonca sú tam považované za kľúčové „ľudskoprávne samozrejmosti“, na ktorých stojí progresívne myslenie a nedajú sa ideologicky len tak odsunúť.
Iskrivé Vatikánske zmluvy
Úvahy, že opozičné strany sa v mene porážky Smeru musia podobných iskrivých tém vzdať v záujme spojenia širšieho opozičného spektra, platia iba do volieb, v ktorých bude Smer porazený. Základný princíp opozičnej politiky totiž znie, že spojenectvo postavené na spoločnom nepriateľovi trvá len do uzavretia volebných miestností.
Následne budú musieť partneri vzájomnú spoluprácu vybudovať na spoločnej vízii budovania štátu. V našom prípade na tom, ako prepojiť Mars s Venušou vysunutým mostom.
Ak v tomto potenciálnom vládnom spolku KDH zostane ideologicky osamotené, agresívne kádre jeho úhlavných ideových nepriateľov budú mať pohodlné nástroje, ako ho zrovnať do laty.
Progresívne strany a ich médiá nás presviedčajú, že niečo ako tretie pohlavie nikto – nikdy – nikde nenavrhoval a ten, kto to napriek tomu tvrdí a upozorňuje na to, je dezolát a nebezpečný dezinformátor. Zároveň podobnú agendu dlhodobo pretláčajú.
Aj kresťansko-demokratickí poslanci sa musia pripraviť na život v takomto matrixe. Ak by si do koaličnej zmluvy vložili zábezpeku v podobe zabetónovania kultúrnych tém, nič to nemení na tom, že progresívci by tieto témy vytiahli a ich médiá by sa tvárili, že konajú správne a „ľudskoprávne“. Koaličná zmluva neplatí, keď ide o boj s fašizmom a zavanie správny duch dejín. Prípadne by sa v zjavnom rozpore s realitou tvárili, že nič v koaličnej zmluve spochybnené nebolo.
KDH by síce trvalo na dodržiavaní koaličnej zmluvy, kde by bolo čierne na bielom napísané, že je v práve. To by mu však nebolo nič platné, keďže mediálny naratív by bol sformulovaný tak, že pre svoje fašizoidné predstavy hodlá položiť vládu a predostrieť červený koberec Ficovi. Z takejto pasce niet kam uniknúť, obzvlášť ak sa časť poslancov mediálnemu nátlaku podriadi.
Presne takto to skončilo pri prvom vážnom spore o Vatikánske zmluvy v roku 2006. Minimálne jeden zo súčasných poslancov hnutia si na to pamätá. František Mikloško vie, aká rafinovaná môže byť takáto forma zrady. Mikuláš Dzurinda vedel, že z toho konzervatívci nedokážu vykorčuľovať s úspechom a mal pravdu. Dnes je nastavená pasca mnohonásobne pevnejšia.
Ak by aj progresívci napokon zaťali zuby a radikálnu agendu vo vláde neotvárali, problému podkurujú už dnes. Vo vnútri KDH je silný rozpor medzi voličskými skupinami preferujúcimi spoluprácu s progresívcami a tými, ktorí ju odmietajú.
Ak ich hlavný partner do budúcej vlády, v ktorej by progresívci hrali dominantnú rolu, verejne otvára radikálnu agendu, KDH to postupne trhá zvnútra.
A to môže byť dôvod, prečo jeho partner a súčasne ideologický nepriateľ podobné témy nastoľuje.
Ostrá reakcia kresťanského hnutia bude vzhľadom na jeho vnútornú rozdelenosť nevyhnutne viesť k odporu časti jeho voličov. A to môže byť dôvod, prečo sa ich preferencie občas prepadnú.
