Film o atletike a jednom z najväčších atlétov československých dejín chce myť aj sondou do našej minulosti. Podarilo sa to? Píše Jiří Peňás.
Na filme Zátopek sú nepochybne najpríťažlivejšie a najlepšie scény tie, na ktorých je predvedené, ako sa z bežca v polovici húfu stane škeriace sa ľudské torpédo, ktoré sa nezadržateľne rúti vpred, všetkých predbieha a v nelíčených útrapách víťazí. V Ondříčkovej snímke sú tieto slávne okamihy dejín (atletiky i Československa) natočené pôsobivo a veľkoryso a v Neužilovom podaní majú presvedčivosť, že by to naozaj vtedy takto nejako mohlo vyzerať, keby pri tom mali filmári technické možnosti ako teraz. Lenže aby z toho bol film, je nutné dodať nejaký zvyšok, ktorý zaplní zvyšné dve hodiny. Mal by tam byť nejaký príbeh, nejaká látka a nejaké oznámenie. Je?
Film je komponovaný v dvoch rovinách, jedna je retrospektívna, biografická, druhá sa odohráva v reálnom čase, niekedy skoro po sovietskej intervencii. V tej prvej je zachytený začiatok, vzostup a vrchol Zátopkovej športovej kariéry, teda od počiatkov v okupovanom baťovskom Zlíne po olympiádu v Helsinkách v roku 1952, kde získal tri zlaté medaily. Je to podstatný, ale vlastne pomerne krátky úsek práve jeho života: čo nasledovalo potom a čo viedlo k tomu, že sa Zátopek stal z ikony stalinizmu jedným z tribúnov Pražskej jari a potom prežil niekoľko rokov v nemilosti, než bol po istej sebakritike polovičato omilostený, vo filme nie je: čo mu ťažko vyčítať. Lenže vinou tejto diskontinuity je postava z rokov 1968 –1969 ťažko pochopiteľná a ocitá sa vo vzduchoprázdne.