Na filme Zátopek sú nepochybne najpríťažlivejšie a najlepšie scény tie, na ktorých je predvedené, ako sa z bežca v polovici húfu stane škeriace sa ľudské torpédo, ktoré sa nezadržateľne rúti vpred, všetkých predbieha a v nelíčených útrapách víťazí. V Ondříčkovej snímke sú tieto slávne okamihy dejín (atletiky i Československa) natočené pôsobivo a veľkoryso a v Neužilovom podaní majú presvedčivosť, že by to naozaj vtedy takto nejako mohlo vyzerať, keby pri tom mali filmári technické možnosti ako teraz. Lenže aby z toho bol film, je nutné dodať nejaký zvyšok, ktorý zaplní zvyšné dve hodiny. Mal by tam byť nejaký príbeh, nejaká látka a nejaké oznámenie. Je?
Film je komponovaný v dvoch rovinách, jedna je retrospektívna, biografická, druhá sa odohráva v reálnom čase, niekedy skoro po sovietskej intervencii. V tej prvej je zachytený začiatok, vzostup a vrchol Zátopkovej športovej kariéry, teda od počiatkov v okupovanom baťovskom Zlíne po olympiádu v Helsinkách v roku 1952, kde získal tri zlaté medaily. Je to podstatný, ale vlastne pomerne krátky úsek práve jeho života: čo nasledovalo potom a čo viedlo k tomu, že sa Zátopek stal z ikony stalinizmu jedným z tribúnov Pražskej jari a potom prežil niekoľko rokov v nemilosti, než bol po istej sebakritike polovičato omilostený, vo filme nie je: čo mu ťažko vyčítať. Lenže vinou tejto diskontinuity je postava z rokov 1968 –1969 ťažko pochopiteľná a ocitá sa vo vzduchoprázdne.
Nie je jasné, čo vlastne robí, čím sa živí, prečo ho pozývajú na akési podivné preteky mládeže, pri ktorých asistujú stranícki funkcionári, vejú červené zástavy a kde Zátopek prednesie k hlúčiku mládeže v teplákoch metaforickú reč o tom, že víťaziť je ľahké, ale ťažšie je vyhrabať sa z porážky. To má pre neho údajne likvidačné následky, hoci je to samozrejme nezmysel: podobne ako dosť bizarná scéna s rozčúleným antikomunistom, ktorý práve v tom okamihu, keď sa de facto vzoprie režimu, Zátopka napadne a sprosto mu nadáva, do čoho zahrnie aj jeho neprítomnú buržoáznu ženu. Zíde sa tu toľko vecí naraz, že jediným možným riešením situácie je útek, čo tiež Zátopek pred udiveným austrálskym priateľom (bude o ňom reč) tak komentuje: kto utečie, vyhrá.
Film sa teda snaží o komplexné poňatie. Zátopek je predstavený nielen ako športovec, ale aj ako tvor privátny: trochu čudák a podivín, ktorý ale vie ísť za svojím, takže sa s neodolateľnou rozhodnosťou zoznámi a združí s oštepárkou Danou Ingrovou (Martha Issová), ktorá je jeho ironickým antipólom a korektívom, potom tiež trochu konfliktnou manželkou, lebo Zátopkovi v jeho spontánnom, ale citovo akosi obmedzenom charaktere, chýba schopnosť rozumieť jej potrebám, predovšetkým materským: je otázka, či to mal v rukách len on. Avšak redukcia jeho povahy na výkon a úspechy sa predovšetkým prejavuje vo vzťahu k moci a režimu, s ktorým sa ľahko stotožní a ktorý si Zátopka privlastní, urobí z neho propagačný predmet.
Režim zastupujú športoví funkcionári, predovšetkým otcovská postava súdruha Josefa (Robert Mikloš), ktorý to so Zátopkom myslí dobre, ale je to samozrejme podliak, čo vidí každý už od pohľadu, len Emilovi to dôjde, až keď prídu Rusi … Zátopek však nie je postava jednej dimenzie, pretože sa zároveň vymyká a je príliš svoj a príliš veľká "celebrita" na to, aby sa s ním dalo ľahko zatočiť. To sa najvýraznejšie prejaví v spore o účasť Stanislava Jungwirtha na olympiáde v Helsinkách, kedy si Zátopek postaví hlavu a vyhlási, že bez neho na olympiádu nejde. To mu môže prejsť len vďaka jeho prominencii, čo mu Jungwirth dosť neobratne a vo filme nie práve presvedčivo vyčíta: Jungwirth filmový sa voči nemu chová veľmi hystericky, čo je voči Jungwirthovi skutočnému zrejme dosť krivda. Určité rysy (až autistické) sa u filmového Zátopka prejavujú ako jeho ignoranciou, povedzme politickou, tak i niektorými inými nadľudskými schopnosťami, ktoré nespočívajú len v behu, ale aj v jeho polyglotizmu; dorozumie sa po anglicky, francúzsky, nemecky a potom dokonca prehovorí fínsky: najskôr aj po rusky, čo dokumentované nie je.
Zodpovedať, kde sa to všetko naučil a kde sa v ňom tie zázračné schopnosti zrodili, nie je úloha filmu. Jeho úlohou ale je predviesť ho ako postavu, ktorá má nejakú zreteľnú podobu, nejako sa vyvíja a dá sa tomuto vývoju veriť. Na to ale film scenáristicky nestačí, pretože vlastný pohľad na Zátopka ako na osobnosť nemá. Filmový Zátopek je zložený z toho, čo sa o ňom už napísalo a čo je o ňom viac-menej dobre známe: že sa v Zlíne vylúpol športový zázrak, ktorý síce nemal štýl, ba ani predpoklady, ale všetkých vzápätí porážal vďaka nezdolnej vôli a nadľudskému úsiliu – a isteže tiež talentu. Ale kde sa to vzalo, čo to vlastne znamená, na čo to je, toho sa film nedotýka. Snáď akýmsi pokusom je dodať tomu mystický presah scénou s austrálskym bushmanom (krovákom), prehistorickým archetypom večného bežca, ktorý sa Zátopkovi zjavuje v okamihu vyčerpania pri maratónskom behu v Helsinkách. Je to ako návšteva z inej planéty a iného filmu. Bushman prednesie nejaké orákulum a kopne Zátopka do zadnice. Ten sa rozbehne s novou silou.
Druhá línia rozprávania je založená na epizóde návštevy austrálskeho (ďalší austrálsky motív) bežca Rona Clarka v Prahe, kam príde za svojím priateľom a mentorom Zátopkom. Stane sa tak po olympiáde v Mexiku na jeseň 1968, na ktorej favorit Clarke skolabuje, takže cesta za Zátopkom do Prahy má účel terapeutický. Ako ten dosť meravo vyzerajúci aj konajúci Austrálčan hovorí krátko potom, čo pristane v Prahe a žoviálny Zátopek ho vezme do bufetu na pivo a hus s piatimi knedľami: "Pozri, Emil, neprišiel som kvôli vašej kapuste, aj keď je výborná, ale preto, že mám blok v hlave …" Pobyt v okupovanej Prahe so svojráznym Zátopkom, "ortuťovitým" chlapíkom, ktorý na neho v dobrej základnej angličtine bez prestania čosi chrlí, mu ho má zrejme odstrániť.
Zátopek vyzdvihne hosťa na letisku. Ten v lietadle dostal noviny, v ktorých sa dočítal, že nádej na demokraciu v Československu prekazili ruské tanky. Ťažko povedať, či o tom niekedy predtým počul, alebo je to pre neho nová informácia, so Zátopkom o tom, čo sa vlastne prednedávnom stalo, nepadne ani slovo. Prechádzajú síce Prahou, kde hliadkujú ruské okupačné vojská, ale Zátopek tomu nevenuje pozornosť, jeho zaujímajú knedle a kapusta, a Austrálčan je zo všetkého tak mimo, že sa ani neopýta. Vinou stále sa meniacich exteriérov (raz to vyzerá na neskoré leto, potom na február) nemožno odhadnúť, o aké ročné obdobie ide, ale isté je, že z hľadiska historického času tam dochádza k značnej redukcii či kompresii, pretože na jednej strane sú na uliciach ešte nápisy "Veríme Dubčekovi", pritom ako by už normalizácia silne pokročila, na štadióne visia sovietskej vlajky a funkcionári (ide o tých istých, ktorí Zátopka obklopovali v päťdesiatych rokoch) už razia tvrdú líniu.
Návšteva u Zátopka má vo filme rysy mimovoľnej komiky, ba absurdity. Austrálčan je takmer bez emócií, zatiaľ čo večne akosi "naspídovaný" Zátopek ho stále niečím prekvapuje a udivuje, Austrálčan budí dojem trvalej malátnosti a ospalosti. Zátopek ho privedie domov, byt nesie isté znaky opotrebovanosti a bezvládia, lebo ho, ako nám potom dochádza, opustila žena, teda Dana Zátopková. Emil si z toho, aspoň to tak vyzerá, veľa nerobí, Austrálčan sa však ani na nič neopýta, potom však nájde list, v ktorom sa Dana s Emilom lúči, je písaný, samozrejme, po česky, ale Austrálčanovi dochádza, že by sa mal viac zaujímať o vlastnú rodinu, tak zavolá do Austrálie (nebolo vtedy bežné volať tam zo súkromnej linky) a dojemne sa porozprávajú s dcérkou. Celá táto línia má neprirodzené rysy zle rozprávanej historky, v ktorej by sa človek nechcel ocitnúť. Austrálčanov údiv nad Emilovým správaním vyvrcholí spoločným nočným kúpeľom v jesennom rybníčku, kam Zátopek vlezie v šatách, čomu sa zdržanlivý Austrálčan najskôr zdráha. Scéna je to až trochu démonologická, možno odkazuje na záver Havlovho Odcházení. Zrejme išlo ale o formu terapie šokom, po ktorej sa všetko zmení, dokonca sa na druhý deň vráti k Emilovi aj Dana, ktorá robí ako že nič a pozve podarenú dvojicu na miešané vajíčka. Austrálčan je odblokovaný a vôbec sa už ničomu nečuduje. Ocitá sa v "kafkovskom" svete, ktorému nerozumie, ale veľmi mu nerozumie ani divák, pretože je to svet, ktorý nemá rozmer nejakého reálneho sveta, ale skratky a karikatúry. K tej má najbližšie aj filmový Zátopek, skôr nejaká bábka na jadrový pohon, nejaký mechanizmus na behanie s obmedzenými emóciami a nulovou empatiou, podnikajúca zvláštne a svojrázne činy a kroky.
Je kladom filmu, že do tej úlohy našiel Václava Neužila. Zátopkovi sa síce veľmi nepodobá a ani makabrózne vybrúsená plešina ho k nemu moc fyziognomicky nepriblíži, ale hrá ho – a behá – s fyzikálnou vytrvalosťou a vo vrcholných scénach, kedy sa celý premení na jednu bežiacu vôľu, sa dá hovoriť o sugestívnom zážitku.
Text vyšiel v Echu, vychádza so súhlasom redakcie.