Inštitút surogátneho materstva má svoj pôvod v Spojených štátoch amerických, odkiaľ sa postupne dostal do ďalších krajín, pričom každá z nich voči nemu zaujala vlastný postoj.
Náhradné materstvo zažíva v súčasnosti rozmach, pričom na americkom trhu dosahujú tieto služby rekordné ceny. V Európe predstavuje Ukrajina významnú časť nízkonákladového segmentu trhu, zatiaľ čo v Afrike sa do popredia dostávajú pochybné „baby farmy“. Nový trh formuje aj Mexiko či Kolumbia.
Krajiny ako Spojené kráľovstvo, Izrael, Cyprus a Južná Afrika ho za určitých podmienok povoľujú. Na druhej strane však stále existuje väčšina štátov, ktoré náhradné materstvo odmietajú, či už priamo, alebo nepriamo. Jednou z nich je aj Slovenská republika.
Zákon o rodine nepripúšťa možnosť, aby sa náhradná matka vzdala svojho materstva v prospech iných osôb pred narodením dieťaťa. Zakazuje to konkrétne ustanovenie, podľa ktorého dohody a zmluvy neuznávajúce rodičku dieťaťa ako jeho matku sú neplatné. Neplatnosť je absolútna so všetkými svojimi právnymi následkami.
Zákaz surogátneho materstva je daný Ústavou SR
Značne kritizovaná posledná novela Ústavy SR zaviedla okrem široko diskutovanej témy zakotvenia biologického pohlavia muža a ženy tento princíp ako zákaz aj do najvyššieho zákona. Ústava SR jednoznačne stanovuje, že rodičmi dieťaťa sú matka a otec (čl. 41 ods. 2) a zakazuje dohody o porodení dieťaťa pre iného (čl. 14 ods. 5).
Práve dohoda o porodení dieťaťa pre inú osobu alebo pár predstavuje podstatu takzvaného náhradného (surogátneho) materstva.
Surogátne materstvo sa uskutočňuje tak, že objednávatelia (zväčša partnerský pár) uzavrú obchodnú zmluvu s cudzou ženou, ktorá sa na ich žiadosť dá umelo oplodniť buď metódou inseminácie (spermiami manžela objednávateľa alebo iného darcu), alebo metódou in vitro fertilizácie (mimo tela ženy sa oplodní jej vajíčko alebo vajíčko inej darkyne a následne sa oplodnené vajíčko alebo embryo implantuje do jej maternice).
Zmluva ako základ pri narodení dieťaťa
Právnym základom surogátneho materstva je teda zmluva medzi dvomi subjektmi. Na jednej strane je žiadateľský, respektíve objednávateľský pár a na druhej strane cudzia žena. Obsahom takejto zmluvy – rovnako ako každej inej zmluvy – sú vzájomné práva a povinnosti subjektov, ktoré zmluvu uzavreli.
Žena rodička sa zaväzuje, že podstúpi lekársky zákrok, na základe ktorého sa stane tehotnou, ďalej že dieťa donosí a porodí a po pôrode ho odovzdá objednávateľom. Druhou stranou je subjekt, ktorým je spravidla manželský pár. Ten bude v závislosti od dohody povinný poskytnúť náhradu finančných nákladov súvisiacich s tehotenstvom, prípadne aj odmenu. Rovnako sa zaviažu, že si dieťa po pôrode od ženy rodičky prevezmú.
V slovenskom právnom poriadku platí zásada, že materstvo sa zakladá pôrodom, nie okolnosťou, od ktorej ženy pochádza vajíčko, ani uznaním materstva jednostranným prejavom vôle matky. Nerozhoduje teda test DNA, ktorý by svedčil žene, ktorá poskytla genetický materiál, ale rozhoduje správa o pôrode. Tá osvedčí, ktorá žena dieťa porodila.
Podľa platnej legislatívy je teda matkou dieťaťa vždy žena, ktorá ho porodila, bez ohľadu na genetické príbuzenské vzťahy. Ak teda náhradná matka porodí dieťa, je automaticky považovaná za jeho matku z hľadiska práva, čo môže viesť k právnym komplikáciám pre páry, ktoré využili náhradne materstvo.
Európsky súd vykladá právo v prospech náhradného materstva
Zástancovia náhradného materstva najmä na európskej úrovni tvrdia, že ide o legitímnu formu asistovanej reprodukcie, ktorá môže pomôcť párom, ktoré nemôžu mať deti z biologických dôvodov.
Upozorňujú aj na to, že s riadnou právnou a etickou reguláciou je možné minimalizovať riziká spojené so zneužívaním a zabezpečiť, aby práva všetkých zúčastnených strán boli chránené. Poukazujú na tento spôsob získania dieťaťa ako na riešenie pre páry, ktoré trpia neplodnosťou, pričom surogátne materstvo môže byť jediným spôsobom, ako mať biologické dieťa.
Určitý priestor na právne uznanie aj v prípade zákazu na úrovni legislatívy členského štátu poskytuje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Súd vo svojej judikatúre konštatuje, že človek má právo rozhodovať o svojom reprodukčnom živote a zákaz surogácie tak môže zasahovať do práva na rodinný život garantovaného článkom 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Európsky súd vo veci Mennesson v. France posudzoval prípad, v ktorom manželia Mennessonovci uzavreli zmluvu o náhradnom materstve v Kalifornii, kde sa im narodili dvojčatá, ktoré boli biologicky prepojené s otcom. Kalifornské súdy ich uznali za právnych rodičov. Po návrate do Francúzska však francúzske úrady odmietli zapísať deti do matriky, pretože francúzske právo v tom čase považovalo náhradné materstvo za neplatné.
ESĽP rozhodol, že Francúzsko porušilo článok 8 dohovoru v časti týkajúcej sa súkromného života detí. Argumentoval, že odmietnutie uznať právne väzby medzi deťmi a ich biologickým otcom narúšalo ich identitu a právnu istotu.
Spolu s paralelným prípadom vo veci Labassee v. France viedol tento rozsudok Francúzsko k reformám postupov uznávania rodičovstva. ESĽP tým potvrdil, že záujem dieťaťa na právnej identite má prednosť pred vnútroštátnymi obmedzeniami náhradného materstva.
Iluzórne zdanie štátnej autonómie
Súd pri týchto prípadoch potvrdil záver, že právo na rešpektovanie súkromného života dieťaťa narodeného v zahraničí prostredníctvom dohody o náhradnom materstve vyžaduje, aby vnútroštátne právo poskytovalo možnosť uznania zákonného vzťahu medzi rodičom a dieťaťom s budúcou matkou, ktorá je v rodnom liste zákonne ustanovená v zahraničí ako „zákonná matka“.
Dané uznanie sa však podľa ESĽP nevyžaduje, ak medzi rodičmi a dieťaťom z náhradného materstva neexistuje genetická väzba (prípad Paradiso and Campanelli v. Italy).
Európske právo tak vo veciach náhradného materstva na jednej strane ponecháva úpravu legislatívy v tomto smere na členských štátoch vrátane jeho zákazu, no Európsky súd pre ľudské práva konštatuje potrebu umožniť právne výnimky na určité situácie s ohľadom na ochranu najlepšieho záujmu dieťaťa.
Ide o podobný problém ako v prípade uzatvárania manželstiev pre páry rovnakého pohlavia. Daná forma manželstva je síce v podmienkach Slovenskej republiky zakázaná, no judikatúra ESĽP hovorí o potrebe určitej formy právneho uznania takýchto zväzkov v členských štátoch.
Obchodovanie s deťmi je trestné
Argumenty odporcov surogátneho materstva sú mimoriadne silné. V zásade je tento spôsob „obchodu s deťmi“ možné chápať aj na úrovni trestného práva, ktoré podobné praktiky zakazuje. Obchodovanie s ľuďmi, zverenie dieťaťa do moci iného či iné protiprávne konanie priamo alebo nepriamo môžu pôsobiť ako prekážka pri využití inštitútu náhradného materstva.
Napríklad trestný čin obchodovania s ľuďmi naplní okrem iného osoba, ktorá použitím formy prijatia alebo poskytnutia peňažného plnenia či iných výhod dosiahne súhlas osoby (napríklad matky), na ktorú je iná osoba odkázaná (dieťa), na odovzdanie (dieťaťa) inej osobe. V tomto trestnom čine je teda prakticky popísaný celý proces náhradného materstva.
Kritici tejto metódy argumentujú, že náhradné materstvo môže viesť k zneužívaniu žien, a to najmä v ekonomicky zraniteľných situáciách, pri ktorých doň môžu byť ženy tlačené pre finančnú núdzu.
V mnohých krajinách je surogátne materstvo buď zakázané, alebo prísne regulované, pričom sa kladie dôraz práve na ochranu pred komerčným zneužívaním a na zabezpečenie etických štandardov.
Napríklad v Nemecku a vo Francúzsku je zakázané, pričom tieto krajiny argumentujú ochranou ľudskej dôstojnosti a prevenciou pred možným zneužívaním žien. Taliansko rovnako zakazuje všetky formy surogátneho materstva.
V prípadoch náhradného materstva pochádza v drvivej väčšine prípadov žena rodička z chudobných pomerov a pristúpila na takýto „obchod“ práve z dôvodu finančnej tiesne. Vo svete nie sú výnimočné ani novodobé „farmy na deti“, kde organizované zločinecké skupiny poskytujú tieto odpudivé „služby“ výmenou za nemalé peniaze.
O potrebe odmietnuť surogátne materstvo ako akceptovanú praktiku hovorí aj správa osobitnej spravodajkyne Reem Alsalemovej, ktorá odporúča globálny zákaz všetkých foriem tejto činnosti.
Paradox: zákaz a posilňovanie kriminálneho prostredia
Práve kriminalita spojená s náhradným materstvom je mimoriadne silným argumentom, prečo treba celý proces postaviť mimo zákona a páchateľov takýchto skutkov tvrdo trestať. Samotný zákaz však predstavuje obrovský paradox.
Žiadna právna norma či zákaz nezabránia bezdetným párom v túžbe získať dieťa, nech sú akokoľvek prísne. Biologické nutkanie je jednoducho silnejšie ako najprísnejšia forma trestu zo strany štátnej moci.
Zákazy na úrovni legislatívy štátov tak v skutočnosti nezabránia párom v získaní dieťaťa aj takýmto spôsobom. Naopak, udejú sa dva možné scenáre.
V prvom, lepšom prípade sa takýto pár odoberie do krajiny, kde je náhradné materstvo legálne, ako napríklad Ukrajina či Česká republika (za určitých podmienok), a začne si dieťa „vybavovať“ právnou cestou tam. Takýto „biznis model“ iba podporuje turizmus ľudí do cudzích štátov, kde si dieťa „kúpia“ a následne legalizujú jeho pobyt v domovskej krajine, napríklad aj prostredníctvom sťažnosti pred ESĽP.
Druhý, oveľa horší prípad sa týka získavania detí od zločineckých skupín, ktoré na štátnom zákaze a zneužívaní často chudobných žien zarábajú obrovské peniaze. Podobné zákazy práve posilňujú čiernu ekonomiku (prohibícia v USA a finančné zisky z predaja alkoholu stáli za zrodom modernej mafie), a teda aj kriminálne prostredie.
Netreba pritom zdôrazňovať, že zločinci nehľadia na bezpečnostné či iné aspekty celého obchodu tak ako štáty, ktoré celý proces legalizovali. Ceny za dieťa sú často vyššie a riziká spojené s celou protiprávnou transakciou ešte vyššie.
Úplný zákaz určitého konania je často sprevádzaný argumentom, že vedie k jeho presunu do ilegality, k vzniku čierneho trhu a posilneniu organizovaných skupín. Práve tento argument zdôrazňujú aj zástancovia náhradného materstva, ktorí upozorňujú, že zákaz môže vytvárať priestor na netransparentné a nekontrolované praktiky.
Na druhej strane však kritici surogácie poukazujú na to, že samotná existencia nelegálnej činnosti nemôže byť automaticky dôvodom na jej legalizáciu. Pripomínajú, že aj napriek prísnym zákazom pretrvávajú vo svete napríklad obchodovanie s ľuďmi či iné závažné formy vykorisťovania, pričom spoločenský konsenzus napriek tomu smeruje k ich jednoznačnému odmietaniu, nie k ich legitimizácii.
V prípade náhradného materstva tak vzniká zásadná otázka, či je vhodné pripustiť právny režim, ktorý môže – hoci aj nepriamo – vytvárať ekonomický priestor na praktiky, v rámci ktorých sa ľudský život a reprodukcia dostávajú do pozície obchodovateľného „tovaru“. Zároveň však nemožno ignorovať realitu, že túžba po dieťati nezaniká ani v dôsledku právneho zákazu, čo môže viesť k hľadaniu alternatív mimo zákonného rámca.
Celá problematika tak ostáva mimoriadne citlivá a hodnotovo komplexná, bez jednoznačného riešenia. Ako však opakovane zdôrazňuje aj judikatúra, pri akejkoľvek legislatívnej úprave – vrátane prípadného zákazu – musí zostať na prvom mieste vždy najlepší záujem dieťaťa.