Spojené štáty a Izrael vstúpili 28. februára do vojny, ktorá sa môže obom „strategickým spojencom“ vypomstiť na medzinárodnom poli, aj na domácej scéne. No kým sa židovský štát v regióne Blízkeho východu vyvíja izolovane od Európy, USA a ich vnútorný vývoj majú reálny vplyv aj na fungovanie starého kontinentu.
Americký prezident Donald Trump kandidoval vo voľbách v novembri 2024 ako „prezident mieru“. Tým presvedčil dokonca člena takzvanej demokratickej šľachty Roberta F. Kennedyho Jr. a bývalú demokratickú kongresmanku za Havaj Tulsi Gabbardovú, aby sa stali súčasťou jeho administratívy.
Už v prvom funkčnom období kritizoval svojich republikánskych predchodcov za vojny v Iraku a Afganistane a vo svojej Make America Great Again (MAGA) kampani odmietal americké vojenské angažovanie „na opačnej strane planéty“.
Trump však zároveň vystupoval ako nespochybniteľný podporovateľ Izraela a zvlášť Benjamina Netanjahua, ktorého počas vojny označil za „úžasného premiéra“, zároveň požiadal izraelského prezidenta, aby mu udelil milosť.
Na domácej scéne adresoval tvrdé slová opozičnej Demokratickej strane, keď ju označil za „podporovateľku Hamasu“, militantného nacionalistického hnutia v Pásme Gazy, ktoré útokom zo 7. októbra 2023 rozpútalo ďalšiu blízkovýchodnú vojnu.
Strany amerického politického spektra sa po napadnutí Izraela rozdelili tak, že pravica sa definovala ako proizraelská, kým ľavica stála na strane Palestíny a jej práva na sebaurčenie. Podobný posun bol viditeľný aj u lídrov európskej alebo juhoamerickej pravice – či už je reč o Javierovi Mileim, Marine Le Penovej, Geertovi Wildersovi alebo Viktorovi Orbánovi.
Všetci menovaní a mnohí ďalší sú rovnako spojencami Donalda Trumpa, ten však na domácej pôde postupne stráca.
Rozštiepenie západnej pravice
Trumpov predchodca Joe Biden bol počas svojej vlády podobne proizraelský ako takmer všetci americkí prezidenti pred ním – okrem Trumpa, ktorý ešte počas prvého volebného obdobia na podnet židovských miliardárov Sheldona a Miriam Adelsonovcov presunul veľvyslanectvo Spojených štátov z Tel Avivu do Jeruzalema.
Voličská základňa demokratov sa však čoraz častejšie stotožňuje najmä s členkami Kongresu, ako sú Alexandria Ocasiová-Cortezová, Ilhan Omarová, Rashida Tlaibová a Ayanna Pressleyová – tieto štyri ženy založili neformálnu progresívno-ľavicovú frakciu s názvom Squad (v preklade Oddiel alebo Čata).
Posledným víťazstvom propalestínskych progresívcov bolo získanie postu starostu New Yorku. Voľby v najväčšom americkom meste vyhral šiitsky imigrant z Ugandy indického pôvodu Zohran Mamdani.
Posun na ľavej strane spektra sa zvyčajne vysvetľuje ako dôsledok akejsi „marxifikácie“ amerických univerzít, na ktorých sa od začiatku 60. rokov zakorenil postmodernizmus. Ten na rozdiel od klasického marxizmu definuje „historický zápas“ nie ako boj medzi vlastníkmi a proletármi, ale ako konflikt medzi akoukoľvek spoločenskou skupinou utláčateľov a obetí.
Demonštranti, ktorí na jeseň 2023 obsadili areály viacerých amerických univerzít s cieľom „bojkotovať Izrael“, preto vnímali tamojší židovský národ (najmä jeho aškenázsku vetvu) ako „bielych“, kým Palestínčanov ako „tmavých“ alebo „hnedých“. Narodiť sa ako beloch je však podľa týchto aktivistov prejavom akéhosi privilégia, čo z Izraelčanov automaticky spravilo „utláčateľov“.
Takto postavený argument sa ľahko vyvracia tézou, že židovský štát sa od počiatku svojej existencie bráni voči asymetrickým agresiám, v dôsledku čoho potrebuje podporu Spojených štátov.
Vysoké počty civilných obetí v Gaze však podnietili kritiku aj na pravom okraji politického spektra, a stúpajúce hviezdy pravicových podcastov, ako sú Candace Owensová, Tucker Carlson alebo dokonca Nicholas Fuentes pravidelne označujú konanie Tel Avivu za „genocídu“.
V Carlsonovom podcaste minulý rok vystúpil známy politológ John Mearsheimer, ktorý upozornil, že technicky nejde o genocídu, ale o etnické čistky. Bez ohľadu na kategorizáciu skutkov páchaných na Palestínčanoch táto mladá pravica protestuje najmä proti americkým investíciám do izraelského obranného sektoru – čo ročne predstavuje 3,8 miliardy dolárov.
Koncept „izraelského vraždenia za americké peniaze“ sa však vyvracia už ťažšie. Trump preto otvorene kritizoval „izolacionistov“ a podporil známeho vojnového jastraba – komentátora televízie Fox News Marka Levina.
Prominentný predstaviteľ Republikánskej židovskej koalície (RJC) – ktorý sa ešte vlani vyhrážal, že si bude „zapisovať mená“ tých, ktorí si podľa neho zaslúžia „zrušenie“, a ktorý označil Trumpa za „prvého židovského prezidenta Spojených štátov“ – je podľa šéfa Bieleho domu „veľký americký patriot“, ktorého „kritizujú ľudia s ďaleko menším intelektom, ako má on“.
Sám Trump nikoho nemenoval, denník Haaretz však poukázal práve na Tuckera Carlsona a Megyn Kellyovú – tá ešte minulý rok vyhlasovala, že stojí na strane Izraela, odhalenie niekoľkých nátlakových kampaní ju však posunulo do tábora bývalého prominenta Fox News.
„Tí, ktorí o Markovi (Levinovi) hovoria zle, rýchlo zostanú na okraji, rovnako ako ľudia, ktorých myšlienky, politika a základy nie sú pevné. Oni nie sú MAGA, ja som,“ vyhlásil sebavedomo Trump.
Ako si dva týždne po tomto vyhlásení všimol denník Washington Post, Fuentes sa od Trumpa a „jeho“ hnutia dištancoval slovami: „Ak je toto všetko, čo dokážu ponúknuť, mením stranu.“ Aj liberálny denník sa už vyznačuje tým, že nestíha sledovať radikálne sa zrýchľujúcu zmenu politického nastavenia mládeže.
Trump a jeho administratíva sa však podľa Postu stávajú čoraz „trápnejšími“ (cringe), čoho dôležitým symptómom je aj znevažovanie akýchsi MAGA „článkov viery“, ktoré spočívali najmä v izolacionizme a zvyšovaní životnej úrovne Američanov.
Od mieru k „mieru cez silu“
Kým sa Trump počas svojej inaugurácie zaväzoval, že ukončí „všetky“ vojny a nezačne žiadnu ďalšiu, k heslu „mier“ pod vplyvom provojnových republikánskych poradcov pribudol dodatok „cez silu“ – Peace Through Strength. Toto nové heslo následne Trumpova administratíva používa na ospravedlnenie vlaňajšieho bombardovania Iránu.
Trump pred voľbami odmietal aj financovanie iných krajín prostredníctvom mimovládnych organizácií. Humanitárnu agentúru USAID podfinancoval a na jej čelo postavil ministra zahraničia Marca Rubia. Výhrady mal aj k americkému financovaniu vojny na Ukrajine. Prezidenta Volodymyra Zelenského označoval za „najlepšieho obchodníka všetkých čias“, ktorého Bidenova vláda bezvýhradne podporovala peniazmi aj vojenským materiálom.
Podpora Izraela sa, naopak, počas druhého mandátu zväčšovala. Aj preto je v otázke „strategického spojenectva“ posun elektorátu najvýraznejší – okrem financovania obrany židovského štátu ho USA podporujú aj v ťažení s cieľom dosiahnuť silou zmenu režimov v jeho geografickom okolí.
Túto líniu reprezentujú jastrabi ako Levin alebo senátor Lindsey Graham, nie vždy však stíhajú reagovať na Trumpove situačné rétorické obraty. Paradoxne to boli tí istí ľudia, ktorí Trumpa v prvom funkčnom období považovali za príliš nebezpečnú divokú kartu, na ktorú sa nedá spoľahnúť, a pod hlavičkou „Never Trumpers“ pôsobili na okraji spektra.
Aj sám Trump sa však nechal oklamať svojou grandióznosťou, keď uveril, že je ťažiskom hnutia „Spravme Ameriku opäť veľkou“. Táto voľná koalícia nacionalistov, populistov, antiimigračných aktivistov či dokonca náboženských fundamentalistov nebude mať žiadny problém nájsť si iného nositeľa „pravicovej revolúcie“, keď ten súčasný porušil jeden z najdôležitejších predvolebných sľubov.
Republikán kritizoval svojho predchodcu v Bielom dome aj v otázke energetiky a odlišného prístupu k ťažbe fosílnych surovín na americkom území. Kým Biden zastavil prieskumné vrty na pobrežných šelfoch, Trump ich opäť obnovil a svojmu ministrovi vnútra nariadil uvoľniť pravidlá prieskumu v národných parkoch. Cieľom programu „vŕtaj, baby, vŕtaj“ má byť energetická sebestačnosť, lacné palivá a podpora rozvoja dátových kapacít pre umelú inteligenciu.
Trumpovo rozhodnutie podporiť Izrael pri útoku na Irán a následné zablokovanie Hormuzu však ceny benzínu a nafty zdvihli na 3,80 dolára za americký galón (približne 1,08 dolára za liter), čo je najvyšší nárast od konca roku 2023.
Americkí voliči to nepochybne budú vnímať ako porušenie ďalšieho sľubu súčasného pána v Bielom dome. Ekonomické témy patria pri rozhodovaní amerických voličov k tým najdôležitejším.
Američania v Iráne strácajú svetovládu
Donald Trump za rok a mesiac od návratu do Bieleho domu stratil veľa. Hoci deportoval menej migrantov ako Barack Obama, nasadenie imigračných agentov z Minneapolisu preventívne stiahol. Snaha o znižovanie vládnych výdavkov v réžii Elona Muska sa skončila rozpačito, niekde sa síce ušetrilo, ale rozpočet na Pentagon vzrástol nad bilión dolárov. Prezident začal cúvať aj v kultúrno-etických témach, podľa posledných správ ustupuje v otázke kastrácie maloletých, teda „tranzícií“.
Rozhodnutie napadnúť Irán sa však nemusí negatívne podpísať len na tom, či budú republikáni pri kormidle aj po roku 2028. Ide aj o dôveru a vzťah so spojencami – predovšetkým tými európskymi, ktorý vážne narušil spor o najväčší ostrov sveta Grónsko. Keď sa teraz Trump obrátil na svojich európskych a východoázijských spojencov so žiadosťou o pomoc pri ochrane civilných tankerov v Hormuzskom prielive, nikto mu na pomoc prísť nechcel.
Hoci sa to zdá ako jasné diplomatické rozhodnutie, keď jedna krajina o niečo požiada a druhá zdvorilo odmietne s tým, že na to nemôže obetovať vojenské kapacity, faktom zostáva, že americké impérium už nemá vplyv na to, aby svojim kvázivazalom nariadilo „povinnú solidaritu“.
Práve vplyv na iné krajiny má byť hlavným meradlom toho, či je krajina impériom, aspoň podľa komentátora portálu Blaze Aurona MacIntyrea, ktorý v auguste 2025 vystúpil v Carlsonovej šou. „Impérium znamená, že využívame svoj vplyv, ak potrebujeme, aby iná krajina niekam nasadila vojsko,“ vysvetlil.
Trump mal podľa neho šancu posunúť Spojené štáty od oligarchie k cisárstvu, čo je historický vývoj, ktorý sa začal dávno pred jeho prvým vstupom do Bieleho domu.
Prvý rímsky cisár Gaius Octavius Augustus v MacIntyreovom porovnaní rovnako nezrušil senát ani ľudové zhromaždenia, len kumuloval všetky vrcholné funkcie štátu od konzula po tribúna ľudu (ekvivalent kontrolóra).
Oktavián však zastavil storočia občianskych vojen, ktoré vnútorne trhali Rím od pádu vyzývateľského Kartága, a susedom, spojencom a protivníkom nanútil „rímsky mier“ (pax Romana). Po vzore takéhoto „nanúteného“ blahobytu sa aj obdobie od konca studenej vojny do pádu Dvojičiek 11. septembra 2001 nazýva obdobím pax Americana.
Podľa niektorých analytikov sa toto obdobie datuje od konca druhej svetovej vojny (1945), faktom je, že svet si zánik „amerického mieru“ všimol až 3. januára tohto roka. Trump totiž v rámci „policajnej operácie“ nariadil únos venezuelského diktátora Nicolása Madura, čím síce upevnil postavenie USA na západnej pologuli v zmysle Monroeovej doktríny, no ukončil éru „poriadku založeného na pravidlách“.
Tak to ešte v polovici decembra definoval nemecký kancelár Friedrich Merz. Zároveň vyzval európskych a ďalších predstaviteľov, aby za týmto obdobím „necítili nostalgiu“.
No kým Trump ako „americký Oktavián“ vstupoval svojimi mierotvornými aktivitami na Kaukaz, do Libanonu, medzi Indiu a Pakistan či medzi Thajsko a Kambodžu, otvorená vojna proti Iránu s pochybnými dôvodmi ho zjavne stála aj tých spojencov, o ktorých sa USA dovtedy opierali.
Okrem slabnúcej domácej podpory – ktorá sa prvýkrát v americkej histórii neodráža na posilňovaní protistrany – tak Trump pomaly, ale isto stráca mechanizmy, ktoré z Ameriky robili impérium. Najneskôr od tohtoročného Svetového ekonomického fóra v Davose sa množia hlasy, ktoré upozorňujú na nespoľahlivosť Spojených štátov, a slovami kanadského premiéra Marka Carneyho sa musia spoliehať jedna na druhú.
Trump chce pokračovať vo vojne aj bez pomoci
Nielen z voličskej základne sa ozývajú hlasy proti Trumpovmu avanturizmu. V samotnej administratíve je najväčšou odporkyňou koordinátorka tajných služieb USA Tulsi Gabbardová. Tá v marci 2025 pred Senátom USA poprela, že by sa Teherán snažil o vývoj jadrovej zbrane.
Deň pred izraelským útokom na Irán z júna minulého roka to isté oznámil aj šéf Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu Rafael Grossi. Trump však počas dvanásťdňovej vojny predčasne odišiel zo samitu G7 v Kanade a v odpovediach novinárom na palube lietadla Air Force One spochybnil Gabbardovej tvrdenie. „Je mi jedno, čo povedala, myslím si, že sú veľmi blízko k tomu, aby ich mali,“ vyhlásil.
Okrem Gabbardovej však ostrú kritiku zverejnil riaditeľ Národného centra pre boj proti terorizmu Joe Kent. Ten v rezignačnom liste na sieti X uviedol, že „nemôže v dobrej viere podporovať vojnu proti Iránu“. „Irán nepredstavoval pre našu krajinu žiadnu bezprostrednú hrozbu a je zrejmé, že sme túto vojnu začali pod tlakom Izraela a jeho vplyvnej americkej lobby,“ napísal. Za dve hodiny príspevok získal približne 263-tisíc „srdiečok“.
O niekoľko hodín neskôr Trump poprel vlastné vyhrážky voči členom NATO, ktoré spočívali v bližšie neurčenej „veľmi zlej“ budúcnosti aliancie. „USA boli väčšinou našich ‚spojencov‘ z NATO informované, že sa nechcú zapojiť do našej vojenskej operácie proti teroristickému režimu v Iráne,“ rekapituloval americký prezident.
Pripomenul, že západné štáty „takmer všetky dôrazne súhlasili s tým, čo robíme, a že Iránu nemožno v žiadnom prípade dovoliť, aby vlastnil jadrovú zbraň“. „Ich konanie ma však neprekvapuje, pretože som vždy považoval NATO, kde ročne míňame stovky miliárd dolárov na ochranu týchto krajín, za jednosmernú ulicu – my ich budeme chrániť, ale oni pre nás neurobia nič, najmä v čase núdze,“ vyhlásil.
Poznamenal tiež, že v prvých dňoch USA a Izrael zničili „celé“ iránske námorníctvo, letectvo a protivzdušnú obranu. „Vzhľadom na to, že sme dosiahli takýto vojenský úspech, už ‚nepotrebujeme‘ ani nežiadame pomoc krajín NATO – NIKDY SME JU NEPOTREBOVALI!“ pokračoval s tým, že „to isté platí pre Japonsko, Austráliu či Južnú Kóreu“. „Nepotrebujeme pomoc od nikoho,“ zakončil.
Dôležité však nebude to, s akým úspechom sa vojna s Iránom začala, ale aký bude mať koniec. Niekoľko týždňov po jej začiatku leží na stole otázka, či si Amerika a Izrael možno neodhryzli viac, ako dokážu prehltnúť.