Severoatlantickú alianciu zároveň spôsobom sebe vlastným preventívne pokarhal, keď avizoval, že Európanov čaká „veľmi zlá budúcnosť“, ak sa vojenský spolok nezapojí do ochrany Hormuzu. Rovnako na spoluprácu vyzval krajiny, ktoré z prepravy cez prieliv profitujú, menovite Čínu, Japonsko a Južnú Kóreu.
V pondelok sa na margo námornej ochrany stretli ministri zahraničia EÚ, ktorí okrem iného rokovali o možnosti rozšírenia spoločnej námornej misie Aspides, pôvodne určenej na ochranu prielivu Báb el-Mandeb v Červenom mori pred jemenskými húsíami. Misia pod gréckym velením „monitoruje situáciu“ aj v Arabskom mori či Perzskom zálive, oproti nasadeniu v Červenom mori tam však nezasahuje.
Rozšírenie misie odmietol šéf nemeckej diplomacie Johann Wadephul. Ešte v nedeľnom rozhovore pre televíziu ARD povedal, že pochybuje o nasadení európskych námorných síl na vodnej ploche medzi Afrikou a Arabským polostrovom, a označil ho za „neefektívne“. „Preto som veľmi skeptický, že rozšírenie misie Aspides do Hormuzského prielivu by prinieslo väčšiu bezpečnosť,“ dodal.
V pondelok však rovnako skritizoval aj možnosť zapojenia Aliancie do ochrany prielivu medzi polostrovom a Iránom. „Nevidím, že by NATO v tomto smere prijalo nejaké rozhodnutie alebo mohlo prevziať zodpovednosť za Hormuzský prieliv. Ak by to tak bolo, jeho príslušné orgány by sa tým primerane zaoberali,“ vyhlásil pred zasadnutím Rady ministrov EÚ v Bruseli.
Na schválenie rozšírenia európskej misie je potrebná absolútna väčšina, teda všetkých 27 členských štátov. Odmietavý postoj Berlína tak už teraz zaisťuje neúspech. Po ministrovi zahraničia ho potvrdil aj šéf rezortu obrany Boris Pistorius, jeden z najpopulárnejších nemeckých politikov.
Koľko lodí majú Európania?
Trump spomedzi európskych spojencov vyzdvihol menovite len Britániu a Francúzsko. Nie je však jasné, či bude šéf Bieleho domu vyžadovať nasadenie námorných síl aj od Cypru, Írska, Malty či Rakúska, teda od štátov, ktoré nie sú členmi Aliancie. Posledná menovaná krajina je dokonca vnútrozemská, hoci s organizáciou spolupracuje od 90. rokov.
Nasadenie kráľovského námorníctva odmietol aj britský premiér Keir Starmer, hoci pôvodne bol ochotný posilniť posádky umiestnené na základniach Akrotirí a Dekeleia na južnom Cypre. Paradoxne ide o jednu z najsilnejších námorne vyzbrojených krajín na svete, ako ukazuje prominentný analytický projekt Global Firepower Index (GFI).
V celkovom rebríčku sa Londýn v najnovšom januárovom hodnotení umiestnil na ôsmej priečke, ktorú si udržal od predošlého hodnotenia. Rovnaké umiestnenie získal podľa námorných kapacít, čo je dôsledkom toho, že kráľovské námorníctvo operuje vhodným pomerom veľkých a malých plavidiel.
V počte mínoloviek je Británia vyššie ako Spojené štáty (11. miesto oproti 15.), čo je obzvlášť dôležité pre prípad zamínovania Hormuzu. Kým Washington sa spolieha na veľkú silu veľkých lodí – a operuje jedenástimi lietadlovými loďami a 83 krížnikmi –, z menších lodí mu chýbajú fregaty a podporné remorkéry.
Svojou troškou by mohol prispieť aj Peking, keďže jeho ekonomika je do veľkej miery závislá od exportu z Hormuzského prielivu, a Trump Čínu explicitne menoval v statuse na svojej sieti Truth Social. S 36 mínolovkami, 46 fregatami, 50 korvetami a 384-tisíc námorníkmi by predstavovali značnú silu, ktorá by len s minimálnymi problémami ubránila bezpečnosť tankerov z Kataru či Emirátov.
Faktom však je, že Čína začala s Iránom rokovať o pripojení islamskej republiky k sústave potrubí v strednej Ázii, čo by ríši stredu zabezpečilo dodávky fosílnych surovín po súši. V súčasnosti sa musia spoliehať na prepravu tankermi, pričom z Perzského zálivu importuje 45 percent svojej spotreby.
Rovnako nie je jasné, či by komunistická vláda obetovala vrelé vzťahy so šíitskou teokraciou výmenou za „poslúchnutie“ Donalda Trumpa.
Hoci je na vysokom šiestom mieste v celkovom rebríčku GFI aj Francúzsko, dôvodom je zrejme fakt, že je jednou z ôsmich jadrových veľmocí. Jedenásť krížnikov, deväť ponoriek, päť fregát, jedna lietadlová loď a žiadna korveta sú pomerne malou výzbrojou na potenciálne nasadenie v prielive so šírkou v najužšom bode len okolo 35 kilometrov.
Viac by v tomto špecifickom bojovom prostredí pomohlo Poľsko, ktoré sa v spomínanom indexe umiestnilo na 21. mieste. Hoci nemá ani jednu lietadlovú loď či veľký krížnik, operuje až s 29 mínolovkami, ktoré by na odmínovanie prielivu boli viac než vhodné. Štrnásť fregát a tri mínolovky má aj Grécko, ktoré však v otázke výzbroje už nie je námornou veľmocou ako v staroveku a dnes sa spolieha najmä na letectvo.
Šiestimi fregatami a tromi ponorkami by mohlo pomôcť aj Holandsko, ďalšími štyrmi fregatami, šiestimi korvetami a piatimi mínolovkami Nórsko, deviatimi fregatami a šiestimi mínolovkami zase Dánsko – ktorého účasť je pre otázku Grónska pochybná –, 18 odmínovacími plavidlami Fínsko, ďalšími ôsmimi mínolovkami a siedmimi korvetami Švédsko a celkovo desiatimi menšími loďami aj Rumunsko.
V tomto výpočte však treba brať do úvahy, že okrem samotných lodí a ponoriek potrebujú tieto plavidlá aj pohon – pričom niektoré sú na jadrový pohon a iné konvenčné (na fosílne palivo) – a zároveň nemôžu ísť do Hormuzu všetky. Úlohou každých ozbrojených síl vrátane námorníctva je totiž predovšetkým obrana krajiny, ktorej sú súčasťou, a nie je možné, aby severské krajiny, Grécko či Rumunsko vyslali všetok svoj námorný arzenál k brehom Iránu.
Výstižne to vyjadril práve Pistorius, ktorý sa už od ministrovania v predošlej vláde Olafa Scholza teší najvyššej popularite spomedzi všetkých nemeckých politikov. „Čo si Donald Trump sľubuje od jednej či dvoch európskych fregát v Hormuzskom prielive, čo nedokáže ani mocné americké námorníctvo?“ pýtal sa.
„Nie je to naša vojna, my sme ju nezačali,“ dodal, v čom ho podporil hovorca kabinetu Stefan Kornelius: „Ani Spojené štáty, ani Izrael sa s nami pred vojnou neporadili a... Washington hneď na začiatku vojny výslovne uviedol, že európska pomoc nie je potrebná ani žiaduca,“ pripomenul.
Podobne odmietavo sa vyjadrili aj Madrid a Rím, pričom taliansky vicepremiér Matteo Salvini upozornil, že vyslanie námorníctva by sa rovnalo vstupu do vojny. „Taliansko nie je s nikým vo vojne a vyslanie vojnových lodí by sa dalo interpretovať ako zapojenie,“ poznamenal.
Zatiaľ nie je jasné, aká „zlá budúcnosť“ čaká európske štáty, je však pravdepodobné, že sa Trump opäť uchýli k clám, prípadne pozastaví predaj amerických zbraní spojencom na našej strane Atlantického oceánu.
Ako však vidno na námorných silách, navyšovanie výdavkov na obranu sa musí aj v niečom zhmotniť, inak sú len číslami, a ani historicky významné veľmoci prvého rádu by dnes na obranu tankerov v Hormuze zrejme nestačili.
