Spojené štáty americké pod vedením prezidenta Donalda Trumpa spolu s Izraelom zaútočili 28. februára 2026 na Irán. Izraelský minister obrany Jisrael Kac to označil za koordinovanú operáciu a „preventívny útok zameraný na odstránenie hrozieb pre Izraelský štát“.
Americký prezident rovnako tvrdil, že cieľom zásahu je ochrana amerických občanov pred „bezprostrednými hrozbami“ zo strany iránskeho režimu. Podľa jeho slov ide o obranný krok, ktorý má eliminovať konkrétne riziká ešte predtým, než by sa mohli naplno prejaviť.
Kľúčový dôvod „preventívneho útoku“ na Irán spočíval práve v hrozbe iránskeho vývoja balistických rakiet a jadrového programu, ktorú Izrael vníma ako existenčnú hrozbu. S totožnou rétorikou vystupoval aj americký prezident Donald Trump, ktorý opakovane zdôrazňoval, že „Teherán nesmie vlastniť jadrové zbrane“.
Prezident Trump neskôr na stretnutí s nemeckým kancelárom Friedrichom Merzom vyhlásil, že keby USA a Izrael nepodnikli útok na Irán, ten by zaútočil ako prvý. Tento naratív otvorene poprel riaditeľ Národného protiteroristického centra Joe Kent.
Trumpove slová poprel Kent
Kent následne oznámil svoju rezignáciu zo svojej funkcie práve z dôvodu nesúhlasu s opodstatnenosťou vojenských útokov v Iráne a povedal, že „s čistým svedomím“ nemôže podporiť vojnu vedenú Trumpovou administratívou. Podľa jeho slov „Irán nepredstavoval žiadnu bezprostrednú hrozbu pre náš národ a je jasné, že sme túto vojnu začali pre tlak Izraela a jeho mocnej americkej loby“.
Krátko po tomto vyhlásení začal americký FBI oficiálne vyšetrovať Kenta pre podozrenie z úniku utajovaných informácií, pričom podľa zdrojov CBS sa vyšetrovanie začalo ešte pred jeho odchodom z funkcie riaditeľa Národného protiteroristického centra USA.
Americký prezident síce v súvislosti s vojnou ohlásil „víťazstvo“, no realita bojov sa javí ako diametrálne odlišná. Irán odmietol návrhy na uzavretie mieru s Izraelom a podniká vlastné odvetné opatrenia proti spojencom Izraela.
Pod hrozbou postihu chce zapojiť NATO
Medzi podstatné aktivity patrí uzatvorenie Hormuzského prielivu, ktorý predstavuje kľúčový uzol vo svetovej preprave ropy. Celosvetovo sa každý rok tankermi prepravia dve miliardy ton surovej ropy, pričom pätina z tohto objemu prepláva cez Hormuz. Jeho uzavretie a prípadné zamínovanie tak bude mať hrozivý efekt na svetové hospodárstvo, čoho výsledkom môže byť rapídny prepad životnej úrovne na celom svete vrátane rozvinutých krajín.
Blokáda či následné „oslobodenie“ prielivu sa ukázali ako mimoriadne problematický bod v celom konflikte a aj samotný Trump bol nútený požiadať svojich spojencov o pomoc vo svojom vojenskom ťažení.
Trump okrem výzvy na pomoc v tejto veci adresovanej svojmu tradičnému ekonomickému rivalovi – Číne – vyzval aj spojencov z NATO. Americký prezident dokonca varoval obrannú alianciu, že ju čaká „veľmi zlá budúcnosť“, ak nepomôže zabezpečiť opätovné otvorenie strategického Hormuzského prielivu.
Americký prezident dokonca neváhal označiť svojich spojencov z NATO za „zbabelcov“ pre ich nedostatočnú podporu americko-izraelskej vojny proti Iránu.
V tomto smere je potrebné uviesť, že Trump s nikým zo spojencov nekonzultoval svoje vojenské ťaženie ani neprezentoval, ako by mali pomôcť zaistiť bezpečnosť lodnej dopravy cez Hormuzský prieliv kontrolovaný Iránom. Americký prezident sa iba sťažoval, že krajiny NATO sa nechcú zapojiť do boja proti Iránu, no napriek tomu sa ponosujú na vysoké ceny ropy.
Nemecko, Británia, Francúzsko, Taliansko, Holandsko, Japonsko a Kanada sa vo štvrtok v spoločnom vyhlásení zaviazali, že sa pripoja k „primeranému úsiliu na zaistenie bezpečnej plavby cez prieliv“.
NATO nie je útočná aliancia
Z vojenských krokov a verejných vyhlásení prezidenta Trumpa je zrejmé, že sa nielen nemieni riadiť medzinárodným právom (podľa vlastných slov mu na rozhodovanie o vojenských útokoch stačí iba jeho morálka), ale ani nerozumie podstate obrannej aliancie NATO.
Samotný základ Severoatlantickej aliancie totiž spočíva v obrannej dohode, pri ktorej ak niekto zaútočí na jedného spojenca, na jeho obranu sa pridajú všetky zmluvné štáty v rámci kolektívnej obrany.
Severoatlantická zmluva navyše hneď vo svojom úvode hovorí o tom, že „zmluvné strany opätovne potvrdzujú svoju vieru v ciele a zásady Charty Spojených národov a svoju túžbu žiť v mieri so všetkými národmi a všetkými vládami“. Druhý článok zmluvy hovorí, že štáty sa „budú usilovať o vylúčenie konfliktu zo svojej medzinárodnej hospodárskej politiky“.
Žiaden článok zmluvy nehovorí o tom, že ak sa niektorá z krajín rozhodne porušiť medzinárodné právo a zaútočiť na inú krajinu pod domnelou zámienkou alebo zámienkou, ktorú medzinárodné právo nepozná, musia jej spojenci prísť na pomoc pri dobývaní napadnutej krajiny.
Trumpove výzvy na zapojenie sa do vojnového konfliktu s Iránom idú nielen proti samotným základom NATO, ale ak by sa spojenci zapojili do konfliktu, porušili by medzinárodné právo a zatiahli európske spoločenstvo do vojny, s ktorou nemá nič spoločné.
Obranná aliancia by mohla zasiahnuť iba v prípade, ak by bol napadnutý jej spojenec (článok 5). V prípade vojny s Iránom však Spojené štáty neboli napadnuté, ale sú útočníkom.
V minulosti chcel ukoristiť Grónsko
Ak Trump hrozí „veľmi zlou budúcnosťou“ pre NATO, netreba zabúdať, že to bol práve tento prezident, kto ešte nedávno hovoril o vojenskom obsadení Grónska.
Vtedy „nevylúčil použitie vojenskej sily“ na získanie Grónska, ktoré patrí Dánsku. Tento štát je pritom spojenec USA v Aliancii a vojenské obsadenie by znamenalo útok na samotné NATO. Aj tento prípad ukazuje absolútne nepochopenie alebo ignorovanie akýchkoľvek medzinárodných pravidiel zo strany Trumpa.
Zo strany svetového spoločenstva však (neprekvapivo) neprišlo žiadne radikálne odsúdenie vojenských výstrelkov USA a bezbrehého porušovania medzinárodných pravidiel.
Rutte Trumpa chváli, ale mal by ho kritizovať
Namiesto toho generálny tajomník NATO Mark Rutte nešetril chválou na Trumpa, čím si vyslúžil ostrú kritiku za „podlizovanie sa za každú cenu“ americkému prezidentovi, a teda aj za oslabovanie či ponižovanie Európy.
Generálny tajomník na samite NATO prirovnal Trumpa k „tatovi (daddy)“, ktorý zasiahol do konfliktu medzi Izraelom a Iránom. Rutte vyjadril silnú podporu rastu výdavkov na obranu v rámci EÚ či novej americko-izraelskej vojenskej akcii proti Iránu. Predstavitelia niektorých krajín NATO, ako sú Španielsko a Turecko, zásah kritizovali a niektoré ďalšie ho nepodporili, no napriek týmto postojom si podľa Rutteho Trump zaslúži pochvalu za svoje vodcovstvo.
Rutte ako vysoký predstaviteľ NATO tak schvaľuje porušovanie medzinárodného práva a riešenie problémov vojenskou silou namiesto postupov podľa stále platných medzinárodných zmlúv a dohovorov.
Šéf Aliancie sa pri kritike svojej osoby za „kolenačkový“ postoj pred Trumpom zmohol iba na vyjadrenie, že „kritiku počuje a nie je hluchý“.
Sankcie pre Irán, tolerovanie útokov USA a Izraela
Podobný prístup ako Rutte zaujala aj Európska rada. Tá síce oficiálne vyzýva na „deeskaláciu a maximálnu zdržanlivosť, ochranu civilného obyvateľstva a civilnej infraštruktúry a plné rešpektovanie medzinárodného práva všetkými stranami“, no nijako bližšie neodsúdila útoky USA a Izraela.
Namiesto striktného odsúdenia vojenských útokov prišla Európska únia so sankciami voči Iránu. Jej predstavitelia sa až v roku 2026 „prebudili“ do sveta, v ktorom Irán porušuje ľudské práva. Je absolútne namieste, aby takéto konanie štátu, v ktorom bol bezpochyby režim so zločineckými praktikami, bolo sankcionované.
Prečo však spoločenstvo „spravodlivých“ rovnako neuvalí sankcie na USA či Izrael za porušovanie medzinárodného práva pri vojenských zásahoch, možno vyvodzovať z kolenačkovej politiky EÚ po vzore Marka Rutteho.
V tomto smere možno vnímať ohlušujúce ticho aj v prípade použitia bieleho fosforu nad obytnou časťou mesta Juhmúr v južnom Libanone zo strany izraelskej armády. Zistenia priniesla organizácia Human Rights Watch, no lídri EÚ okrem vyjadrenia „hlbokého znepokojenia“ nijako hlbšie nekomentovali alebo nebodaj neriešili prešetrovanie možných vojnových zločinov. O nejakých sankciách za podobné činy môžu Európania iba snívať.
Sankcie sa totiž uvaľujú iba za porušovanie medzinárodného práva zo strany „zlých štátov“. Štáty, ktoré „stoja na správnej strane dejín“, môžu očividne robiť čokoľvek bez akéhokoľvek postihu. Európska elita im to v predklone odsúhlasí.
Nemožno sa potom čudovať, že americký prezident Trump si dovolí nielen rôzne vojenské útoky vo svete, ale aj otvorene hroziť celému NATO (spojencom), aby sa k jeho „bombardovaniu za demokraciu“ pridalo.
Rovnako sa nemožno čudovať, že dochádza k absurdným situáciám, keď prezident štátu (USA), ktorý je jadrom Aliancie, koketuje s použitím sily voči územiu spojenému s jedným z najbližších európskych partnerov (Grónsko) a potom sa tvári, že ostatní spojenci majú morálnu povinnosť nasledovať ho do ďalšej vojny.
Aj takéto scenáre píše mocenská politika, ak sa popustí uzda chuti na úkor dodržiavania práva.