Izrael za asistencie USA spustil 28. februára 2026 útok na Irán, ktorý izraelský minister obrany Jisrael Kac označil za koordinovanú operáciu a „preventívny útok zameraný na odstránenie hrozieb pre štát Izrael“.
Za najvýznamnejšiu hrozbu pre Izrael a jeho postavenie veľmoci na Blízkom východe bol považovaný najvyšší duchovný vodca Iránu Alí Chameneí, ktorý pri útokoch zahynul.
Izraelskí predstavitelia po útoku na Irán uviedli, že Chameneí bol zabitý spolu so svojimi najvyššími poradcami vrátane Alího Šamchaního, vplyvného bývalého tajomníka Rady národnej bezpečnosti, a Mohammada Pakpúra, veliteľa Zboru islamských revolučných gárd.
Pri útoku zahynuli aj štyria členovia jeho blízkej rodiny a následkom zranení podľahla aj jeho manželka Mansúre Chódžaste Bagerzádehová.
Konflikt má korene v minulosti a v Gaze
Okrem toho Irán zaznamenal stovky civilných obetí a zranených a odpovedal útokmi na okolité krajiny, v ktorých sa nachádzali americké alebo izraelské ciele. Celý konflikt tak naberá na značnej intenzite, čo má aj významné ekonomické následky pre svetový trh s ropou.
Eskaláciu konfliktu medzi Izraelom a Iránom možno datovať do nedávnej minulosti, keď v októbri 2023 vypukol konflikt medzi Izraelom a palestínskou militantnou skupinou Hamas (podporovanou Iránom). Od tohto momentu eskalovalo napätie medzi oboma krajinami a zástupné sily podporované Iránom zintenzívnili útoky ako protest proti izraelskej vojenskej invázii do pásma Gazy, vrátane viac ako dvesto útokov na americké a izraelské ciele v Iraku a Sýrii.
Po tom, čo Izrael zabil vodcov Hamasu a Hizballáhu, Irán v októbri 2024 odpálil na Izrael 180 balistických rakiet. Izrael následne uskutočnil svoj najväčší priamy útok na Irán, zameraný na jeho protivzdušnú obranu a zariadenia na výrobu rakiet.
Kľúčový dôvod „preventívneho útoku“ na Irán spočíval práve v hrozbe iránskeho vývoja balistických rakiet a jadrového programu. Izrael vníma ako existenčnú hrozbu možnosť, že by Irán disponoval týmto arzenálom, a požaduje úplnú demontáž iránskej jadrovej infraštruktúry a obmedzenie iránskeho raketového programu, no rovnako hovorí o „množstve iných cieľov v Iráne“.
Amerika nedovolí Iránu vlastniť jadrové zbrane
S podobnou rétorikou vystupoval aj americký prezident Donald Trump, ktorý opakovane zdôrazňoval, že „Teherán nesmie vlastniť jadrové zbrane“, hoci medzi USA a Iránom prebiehali rokovania na diplomatickej úrovni. Rokovania mali odvrátiť vojenskú konfrontáciu, ktorá by mohla destabilizovať celý región, a nadväzovali na opätovné zavedenie sankcií voči Iránu v roku 2018 zo strany USA, ktoré podľa Trumpa vyvolali najhoršiu hospodársku krízu za posledných 40 rokov.
Trump neskôr po americkej operácii nazvanej „Zúrivá operácia“ (Operation Epic Fury) vyhlásil, že „bomby budú padať všade“ a vojenský zásah ospravedlňoval tým, že cieľom operácie bolo „brániť americký ľud odstránením bezprostredných hrozieb zo strany iránskeho režimu“. Americká vláda totiž považuje Irán za popredný štát sponzorujúci terorizmus.
Preventívny útok z pohľadu medzinárodného práva neobstojí
Konflikt na Blízkom východe má dlhodobú a zložitú históriu, no napriek tomu je takýto „preventívny útok“ len ťažko ospravedlniteľný z pohľadu medzinárodného práva. Po absolútnej nečinnosti svetového spoločenstva pri vyvodzovaní zodpovednosti za vojenský útok USA vo Venezuele sa však nemožno čudovať, že svetovým mocnostiam zachutilo dosahovanie vlastných cieľov silou.
Prezident Trump pri útoku vo Venezuele spočiatku takisto hovoril o akomsi „preventívnom útoku“, ktorého cieľom malo byť odstavenie drogových kartelov a pašovanie drog do Ameriky v rámci „kolektívnej sebaobrany“.
Neskôr však úplne otvorene priznal, že hlavným motívom bola snaha získať kontrolu nad ropnou infraštruktúrou v krajine, čo sa mu aj podarilo.
Aj v tomto prípade, rovnako ako v prípade útoku na Irán, bol ako motív vojenského zásahu použitý preventívny vojenský útok. Z pohľadu medzinárodného práva v oboch prípadoch platí (aspoň v teórii) Charta OSN, ktorej ustanovenia takéto útoky zakazujú.
Charta OSN v článku 2 zakazuje použitie sily alebo hrozby silou voči inému štátu, okrem výnimiek sebaobrany alebo prípadu, keď existuje mandát Bezpečnostnej rady OSN na použitie ozbrojených síl na dosiahnutie cieľov Charty OSN (dôvody vymedzené v kapitole VII Charty ako ohrozenie mieru alebo porušenie mieru).
Bezpečnostná rada OSN môže rozhodnúť (podľa článku 42 a ak zlyhajú miernejšie opatrenia) o nasadení vojenských prostriedkov, no výhradne vtedy, ak je to nevyhnutné na obnovenie medzinárodného mieru alebo bezpečnosti. V prípade Venezuely ani Iránu tieto podmienky splnené neboli.
Sebaobrana musí byť predvídateľná
Rovnako nemožno hovoriť ani o sebaobrane podľa Charty OSN zo strany USA alebo Izraela. Sebaobrana je totiž prípustná iba pri ozbrojenom útoku (prípadne aj pri bezprostredne hroziacom útoku), no za taký nemožno považovať samotný vývoj zbraňových systémov Iránu bez jasného dôkazu ich okamžitého nasadenia.
Medzinárodné právo povoľuje „predvídateľnú“ sebaobranu iba vtedy, ak strana v konflikte pripravila svoju vojenskú techniku na okamžitý útok a rozhodla sa začať nepriateľské akcie. Štát nemusí čakať na prvý úder, ak je zrejmé, že konkrétny útok je nevyhnutný a bezprostredný. Ako príklad možno uviesť prvý útok Izraela proti Egyptu v roku 1967, ktorý bol odôvodnený bezprostredným rozsiahlym útokom, ktorý Egypt pripravoval.
Rovnako sú z pohľadu medzinárodného práva zakázané cielené atentáty na politických vodcov v čase mieru. Terčom útokov môžu byť v zásade iba osoby priamo sa zúčastňujúce na vojenských operáciách. Všeobecne sa pri podobných zásahoch navyše poukazuje na problém následnej potreby vyjednávania mieru zo strany vedenia krajiny (ak nejde o zmenu režimu), ako aj na riziko premeny zabitých vodcov na mučeníkov v očiach ich priaznivcov.
Na súčasný zásah proti Iránu tak USA ani Izrael nemali žiadne oprávnenie z pohľadu medzinárodného práva a nehrozil ani žiadny bezprostredný útok Iránu proti týmto krajinám. Skutočnou otázkou však je, čo s takýmito praktikami vlastne svet urobí.
Európska únia a jej prázdne frázy
Európska únia sa zmohla iba na všeobecné frázy o dodržiavaní medzinárodného práva, bez toho, aby jednoznačne odsúdila kroky USA tak, ako to urobila v prípade ruskej agresie na Ukrajine.
Rovnaký, nič nehovoriaci postoj zaujala Únia aj v tomto prípade, keď vyzvala ústami európskej šéfky diplomacie Kaji Kallasovej na „maximálnu zdržanlivosť a plné rešpektovanie medzinárodného práva v iránskom konflikte“.
Nemecký kancelár Friedrich Merz sa zmohol na ešte úbohejšie vyjadrenie, keď uviedol, že „teraz nie je čas na poučovanie partnerov a spojencov“.
Takéto chabé vyjadrenia európskych „lídrov“ potvrdzujú aj postoje tlmočené európskymi diplomatmi agentúre Reuters, podľa ktorých sú „Európania len prizerajúci sa a nikto nemá na Trumpa vplyv“. Ukazujú zároveň číru neschopnosť EÚ ovplyvňovať čokoľvek podstatné vo svetovom meradle.
Za vojenskú agresiu už sankcie nehrozia
Pokrytectvo európskych elít v otázke dodržiavania medzinárodného práva a agresií iných krajín sa naplno prejavilo po tom, čo v prípade útoku Ruska na Ukrajinu prijali už 20. balík sankcií. V prípade opakovaných vojenských útokov USA na iné krajiny a porušovania medzinárodného práva zo strany Ameriky a Izraela však dokážu s vypätím síl formulovať iba bezduché frázy o potrebe dodržiavania práva.
Ako je možné, že v prípadoch zjavnej agresie nikto v EÚ ani len neuvažuje o uvalení ekonomických sankcií alebo podpore napadnutej krajiny? Táto neochota poukazovať na nezákonné konanie prirodzene posilňuje presvedčenie mocností, že použitie sily ako prostriedku formovania svetového poriadku je prijateľné.
Nikto z európskych predstaviteľov doteraz nevysvetlil, prečo je v poriadku sankcionovať Rusko, no za vojenskú agresiu nemožno sankcionovať USA a Izrael. Ak medzinárodné právo platí selektívne a je uplatňované striktne podľa morálneho kompasu, prečo by potom malo platiť vôbec?
Zodpovednosť nebola vyvodená ani v minulosti
Spojené štáty americké a ich spojenec na Blízkom východe môžu očividne podnikať akékoľvek vojenské dobrodružstvá, či dokonca byť podozriví z páchania vojnových zločinov (Gaza), zatiaľ čo zvyšok ich „poddaných“ (čítaj: vyspelé západné demokracie) nedokáže prijať jednoznačné preventívne mechanizmy na zabránenie podobným útokom.
Aj v tomto prípade zrejme platí, že dodržiavanie práva v jeho základných rámcoch sa nesmie pliesť pod nohy veľkej politike svetových hráčov. To platí rovnako aj pre podružné politické „dcérske akciovky“ Ameriky, akou sú EÚ a jej predstavitelia.
Svet už v minulosti mohol vidieť, ako dopadli americké vojenské dobrodružstvá na Blízkom východe pri plnom a vedomom porušovaní medzinárodného práva (zbrane hromadného ničenia v Iraku). Výsledkom boli destabilizácia, následné zmeny režimov, ale aj masová migrácia, ktorá postupne požiera kultúru a bezpečnosť Európy.
Vyspelé demokracie vtedy nijako nezasiahli a zrejme nemajú dostatok morálnych, osobnostných ani iných kvalít, aby dokázali zasahovať proti agresorom na Blízkom východe ani v súčasnosti. Absolútna neschopnosť a do očí bijúca zbabelosť postaviť sa porušovaniu pravidiel priamo sa následne pretavuje do reality, v ktorej je Únia považovaná nanajvýš za štedrý bankomat či odbytište pre tovar.
Žiadne sankcie ani odsudzujúce rozsudky voči zodpovedným neprídu, hoci si to medzinárodné právo žiada – chýbajú totiž ľudia so základným rešpektom k pravidlám alebo orientáciou vo svetovej politike. Pri súčasnej politickej elite Európy a jej mentálnom nastavení možno skôr očakávať zavedenie sankcií voči Iránu.
Samozrejme, až po dôkladnom prekonzultovaní problematiky s útočiacimi krajinami.
To, čo však s istotou príde, budú s najväčšou pravdepodobnosťou ďalšie „opravy sveta“ zo strany mocných a milióny utečencov s vojnovou traumou a nenávisťou voči Západu, ktorí budú smerovať do Európy.