Uznesenie o vznesení obvinenia v akcii „Kajúcnik“ opisuje masívny systém nátlaku, zneužívania väzby a právomocí verejného činiteľa či až vydierania zo strany obvinených policajtov okolo Jána Čurillu a prokurátora Michala Šúreka.
Vyšetrovateľ inšpekcie vidí pri obvinených organizovanú skupinu na čele s Jánom Čurillom, ktorej činnosť mal úmyselne prehliadať či až kryť prokurátor Michal Šúrek.
Vďaka obvineniu sa inšpekcii podarilo odstaviť dlhoročného obhajcu čurillovcov, advokáta Petra Kubinu. Vyšetrovateľ inšpekcie tvrdí, že advokáta potrebuje vypočuť ako svedka v danej veci, a preto nemôže v tomto prípade vystupovať aj v pozícii obhajcu obvinených.
Advokát Kubina tento postup označil za nezákonný a za hrubé pošliapanie práv obhajoby, a ak sa skutočne potvrdí nezákonná účelovosť krokov inšpekcie, bude mať pravdu. Čurillovcov tak pri trestnom stíhaní zastupuje advokát Ján Dulovič, ktorý spolu s Kubinom pôsobí v advokátskej kancelárii Dentons.
Obvinenie nehovorí o dvoch hlavách policajnej skupiny
Ján Dulovič poskytol pre médiá viaceré rozhovory a vysvetlenia toho, čo sa vlastne kladie čurillovcom za vinu a čo všetko na obvinení „nesedí“. Problém je v tom, že advokát pri verejných vyjadreniach skĺzava k zavádzaniu verejnosti.
Advokát Dulovič v rozhovore pre Denník N napríklad tvrdí, že pre „Jána Čurillu bolo úsmevné, že má byť hlavou zločineckej skupiny“ a pre Duloviča je toto obvinenie „nepochopiteľné“. Advokát hovorí, že uznesenie o vznesení obvinenia si v tomto v dvoch častiach odporuje, pretože „raz mal všetko riadiť Čurilla“, no riadiť veci mal aj prokurátor Šúrek, „lebo v podstate bez neho by si ako keby nevedeli pomôcť. Takže v podstate on mal byť ako keby tiež tá hlava, lebo bez neho by nič z toho neurobili“.
Obvinenie však v žiadnej časti nijako nestavia Šúreka do pozície „šéfa“ skupiny, ale hovorí o tom, že prokurátor sa mal na nezákonnej činnosti podieľať práve tým, že prehliadal nezákonnosti policajtov a nekonal, hoci ako prokurátor mal vykonávať dozor nad zákonnosťou konania. Tvrdenie o akýchsi „dvoch hlavách“ skupiny je preto zavádzajúce.
Návody advokáta na efektívnejšie páchanie nezákonností
Zvláštna mediálna obhajoba zo strany advokáta Duloviča nastala aj v prípade, keď sa snažil zľahčovať obvinenie čurillovcov pri takzvanom technickom spise, ktorý mal slúžiť na zabezpečovanie výsluchov „nanečisto“.
Advokát v tomto smere hovorí, že zapisovanie výpovedí do technického spisu je len „komplikácia“, a ak by chcel inštruovať svedka, tak „mu to proste môže rovno povedať, môže ho rovno nainštruovať a potom môže ísť rovno proste na výsluch, alebo mu dám tie poznámky“.
Redaktorka Mária Benedikovičová uviedla, že teda vedenie technického spisu z tohto pohľadu „nedáva logiku“ a pre Čurillu by bolo „prijateľnejšie rovno urobiť výsluch podľa inštruktáže, akú mu zadal (svedkovi)“.
Advokát Dulovič redaktorku súhlasne doplnil pokračujúcim návodom na trestnú činnosť (ovplyvňovanie svedka) tým, že ako policajt „by si proste toho svedka posadil, porozprával by som sa s ním, povedal by som mu teda napríklad počas prevozu, že toto povieš, toto nepovieš, tu máš poznámky a tak ďalej“.
Advokát aj redaktorka zrejme zabúdajú, že technický spis obsahoval množstvo výpovedí veľkého počtu svedkov k rôznym kauzám. Odhliadnuc od skutočnosti, že advokát verejne dáva návody, ako by mali jeho klienti „efektívnejšie“ ovplyvňovať svedkov, je potrebné zdôrazniť, že také kvantum informácií musí byť niekde zaznamenané aj pre ďalší postup. Je skutočne zavádzajúce tvrdiť, že keďže policajti neovplyvňovali svedkov priamo, tak je vlastne tento postup v poriadku.
Manipulácia sa nedeje ešte pred prvým výsluchom
Rozhodne nemožno predpokladať, že by „stačilo“ inštruovať jednotlivých svedkov iba na konkrétnom výsluchu podľa potrieb policajta a takéto výsluchy nezaznamenávať v utajenom spise. Podstata obvinení (okrem iného) pri technickom spise je totiž v tom, že výsluchy boli „upravované“ po tom, ako ten prvý nebol podľa požiadaviek polície.
Je úplne logické, že policajt najprv vypočuje svedka, aby vypovedal o tom, čo vie, a až následne, ak mu to nesedí na vznesenie obvinenia konkrétnej osobe, svedka „prepočuje“ tak, aby už svedok správne usvedčoval toho, koho má.
Takáto činnosť sa rozhodne nedeje spôsobom, akým ju opisuje advokát Dulovič, teda že policajt rovno príde s inštruktážou k svedkovi ešte predtým, ako čokoľvek povie. Uznesenie vo veci „Kajúcnik“ hovorí o manipuláciách svedeckých výpovedí napríklad pri osobách Bernard Slobodník alebo Ľudovít Makó.
Snaha usvedčovať politikov aj chybný výklad právomocí
Obvinený vyšetrovateľ Branislav Dunčko zase v rozhovore tvrdí, že sa pri výsluchoch „vôbec nepýtali na informácie voči konkrétnym osobám“. Dané tvrdenie je v priamom rozpore práve s výpoveďou známeho kajúcnika Makóa (v obvinení akcie „Kajúcnik“), ktorý špecificky hovorí o tom, že čurillovci od neho chceli, aby usvedčoval „politicky exponované osoby“, a keď tak neurobí, bude to mať „následky“.
Obvinenie kladie čurillovcom za vinu aj to, že ako policajti mali účelovo zadržiavať vyšetrovaným osobám listy vo väzbe, zamietať im návštevy či telefonáty s rodinou, čím vyvíjali psychický tlak na ich priznanie.
Ján Čurilla v rozhovore vysvetľoval, že takéto konanie „je v plnej kompetencii vyšetrovateľa, ktorý na základe toho spisu a dôkazov, ktoré má, musí sám posúdiť, či je to dôvodné alebo nie“, a ako príklad uvádza kolúzne správanie v tom čase obvineného (v súčasnosti svedka v akcii „Kajúcnik“) Zemana.
Čurilla hovorí, že takejto osobe nemôžu byť povolené ani telefonáty s rodinou, lebo „nie všetky sú monitorované“ a osoba môže ovplyvňovať volajúceho, ktorý ani nemusí byť jej rodina. Obvinený vyšetrovateľ teda tvrdí, že pre „istotu“ je lepšie človeka úplne izolovať, aby náhodou niekoho neovplyvnil, lebo väznica nemá prostriedky na zabránenie takémuto konaniu. Podobné vyjadrenia mal k tejto veci aj obvinený bývalý riaditeľ NAKA Ľubomír Daňko.
V tomto smere je potrebné upozorniť, že policajt je stále štátny orgán, ktorý musí konať iba v medziach zákona. Nemôže nič prezumovať, a ak niekto koná kolúzne, musí to mať preukázané a následne môže pristúpiť k vhodným opatreniam.
Nie je vôbec pravdou, že hovory v ústavoch na výkon väzby nie sú monitorované, a extrémnym zavádzaním je tvrdenie, že to tak nie je pri osobách v kolúznej väzbe. Záznamy telefonických hovorov sú v takýchto prípadoch vždy prítomné. Pri takýchto obvinených pritom nie je nič výnimočné ani to, keď je vyšetrovateľ priamo prítomný pri telefonáte väznenej osoby.
Zákon priamo hovorí o počte telefonátov a návštev
Zákon o výkone väzby pritom hovorí, že s obvineným sa má zaobchádzať spôsobom, aby boli zmiernené negatívne účinky izolácie obvineného od spoločnosti. Zákon súčasne priznáva obvinenému právo na návštevu najmenej raz za mesiac. Pri kolúznej väzbe môže byť návšteva neudelená iba v prípade, ak ide o osobu, ktorá je stíhaná v rovnakej trestnej veci, alebo pri preukázanom kolúznom konaní návštevníka.
V rozhodnej dobe (2019-2023) síce platila právna úprava, pri ktorej sa vyžadoval iba súhlas vyšetrovateľa bez ďalšieho, no ani ten nemohol odmietnuť súhlas bezdôvodne alebo pod zámienkou akejsi predpokladanej, no nedokázanej činnosti obvineného.
Neplatí teda žiadna svojvôľa alebo hrubé zaobchádzanie a odopieranie práv tak, ako to vykresľujú čurillovci. Policajt sa pri výkone svojich právomocí musí riadiť zákonom pri každej príležitosti.
Uvedené platí aj o telefonátoch, na ktoré má každý obvinený zákonný nárok najmenej počas štyroch dní v mesiaci v trvaní najmenej 30 minút. Pri kolúznej väzbe platí rovnaké obmedzenie ako pri návštevách, no rozhodne neplatí, že takáto osoba nemá nárok na žiadne telefonáty alebo návštevy. Aj v tomto prípade bola predchádzajúca úprava naviazaná na súhlas vyšetrovateľa, no platí pravidlo o zákaze svojvôle.
Odposluchy ukazujú, že čurillovci vedeli o nezákonnostiach
Zavádzanie Jána Čurillu spočíva aj v jeho „nepochopení“ obvinenia, keďže podľa jeho vyjadrení sú osoby, ktoré dostali za spoluprácu benefity, teraz v pozícii poškodených zrejme preto, „lebo dostali nižší trest“ (výmenou za spoluprácu).
Obvinenie vo veci „Kajúcnik“ však hovorí o účelovom nadkvalifikovaní skutku (niekedy úplne fiktívnom) práve z dôvodu, aby obvinení boli umiestňovaní do väzby (hrozba vysokého trestu ako väzobný dôvod) a mohol byť na nich vyvíjaný tlak v danom prostredí.
V tomto smere je potrebné pripomenúť stíhanie čurillovcov za to, že na základe nimi vymyslených skutočností vykonštruovali korupčné trestné stíhanie príslušníkov policajnej inšpekcie v tíme Oblúk. Týmto vymysleným trestným stíhaním chceli zakryť vyšetrovanie ich vlastnej trestnej činnosti zo strany inšpekcie.
https://standard.sk/904369/nove-obvinenie-curillovcov-vydieranie-mafianov-alebo-zakonne-dohodyUznesenie o vznesení obvinenia obsahuje aj prepis konverzácie čurillovcov, mediálne známej ako „Apači“, v ktorej policajti rozoberajú úspechy svojich nátlakových metód pri v tom čase obvinenom Patrikovi Vidašičovi (dnes svedok).
V konverzácii hovorí Dunčko o obvinených, že „ak sa priznajú k vydieračke, tak to fakt stálo za to“. Na to mu Ján Čurilla odpovedá, že „keď sa oni k tomu priznajú, tak ja verejne vyhlásim, že som pripravoval puč na Slovensku“. Ďurka k tomu dodáva: „Bude to majstrovské dielo. Ako niekoho obviniť za vydieranie, lebo sa ti nevyhráža a je milý na teba.“
Ďurka k celej konverzácii dodáva, že „najprv sa píše uznesenie, na dôkazy je čas aj potom“.
Vyšetrovateľ Ďurka je zachytený na odposluchoch aj vo veci takzvanej „otočky“ v prípade Patrika Vidašica. Nahrávka opisuje, ako prokurátor Šúrek podal obžalobu oneskorene, a vyšetrovateľ hovorí, že aj prokurátori ÚŠP a sudcovia ŠTS vedeli, že „sa prej.bala lehota väzby“.
Napriek vedomosti o nezákonnej väzbe všetci zainteresovaní nechali obvineného vo väzbe ďalších 16 dní a následne ho pred väznicou v Leopoldove otočili na základe „vyrobeného skutku“, o ktorom policajti hovoria ako o „čistej účelovke“.
Práve takéto nátlakové praktiky, napríklad udržanie osoby vo väzbe aj bez zákonných dôvodov, opisuje obvinenie vo veci „Kajúcnik“.
Priznanie neznamená zánik väzobných dôvodov
Za zmienku stojí aj skutočnosť, že obvinené osoby, ktoré sa vo väzbe priznali ku skutkom, išli okamžite na slobodu. Väzobné dôvody zázračne pominuli, a dokonca prišla aj zmena právnej kvalifikácie na oveľa miernejšiu, prípadne boli poskytované benefity, ako prerušenie alebo zastavenie trestných stíhaní.
Skutkové okolnosti, na ktorých bola postavená pôvodná vysoká trestná sadzba, sa akosi vytratili a vyšetrovatelia zrazu videli skutky v úplne novom svetle, niekedy dokonca v takom nepodstatnom, že nepotrebovali ani ďalej viesť trestné stíhanie.
Práve to je podstata obvinenia čurillovcov – účelová väzba pri nadkvalifikovanom stíhaní a následné nezákonné praktiky smerujúce k spolupráci. Rozhodne to nie je zákonný postup ani vysvetľovanie benefitov stíhaným osobám.
Svedok Makó otvorene hovorí o nátlaku a strachu z týchto praktík – je teda otázne, či klamal v minulosti, keď usvedčoval mnohých v desiatkach káuz, alebo klame teraz, keď hovorí o donútení k svedectvám len preto, aby sa dostal z väzby. Špecificky hovorí o tom, ako ho vyšetrovateľ Ďurka „inštruoval, akým spôsobom má vypovedať vo veci Den Braven“ a že má vziať späť svoju sťažnosť voči uzneseniu.
Ľubomír Daňko v tomto smere tvrdí, že „iba veľmi ťažko obstoja väzobné dôvody, ak sa obvinený ku skutku prizná“. Takýto výklad väzby rozhodne nemožno považovať za správny, keďže aj kolúzne konajúci človek sa môže k skutku priznať, no to automaticky neznamená, že musí byť prepustený z väzby, kde môže ďalej ovplyvňovať svedkov.
Daňko sčasti opravuje Čurillu, no aj on obhajuje svojvôľu
Daňkovi však možno pripočítať k dobru, že verejnosť správne informuje o priebehu skúmania odmietania listov, telefonátov alebo návštev. Rozhodne tak neplatí Čurillov výklad, že je iba na vôli vyšetrovateľa, ako sa k tejto veci postaví.
Ľubomír Daňko pripomína, že tento postup (odmietnutie návštevy a telefonátov) si musí vyšetrovateľ riadne odôvodniť, ak je proti jeho praktikám podaná sťažnosť prokurátorovi. Nesmie teda konať svojvoľne, no Daňko správne, aj keď zrejme iba náhodou, opisuje stav v praxi.
Podľa Daňka totiž dané odôvodnenie musí byť prítomné až vtedy, keď sa celá vec skončí pred prokurátorom – dovtedy údajne môže policajt konať, ako chce, lebo „právo je v tomto široké“.
Takýto postup je, samozrejme, nesprávny a formálna požiadavka písomného zdôvodnenia pred prokurátorom neznamená, že dovtedy môže konať policajt na základe svojich domnienok a nemať svoj postup podložený ničím konkrétnym.
Absolútnym nezmyslom sú tvrdenia Ľubomíra Daňka, že vyšetrovateľ nemusí „povoliť návštevy aj rok“. Zákon v tomto jednoznačne určuje presné pravidlá, a takéto praktiky už hraničia s krutým a neľudským zaobchádzaním vo väzbe, o ktorom pravidelne informuje ako verejný ochranca práv, tak aj Európsky výbor na zabránenie mučenia a neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania (CPT).
Zľahčovanie v očiach verejnosti nie je objektívne
Zaujímavé je aj tvrdenie Ľubomíra Daňka o tom, že ak pred nimi „svedok klamal, tak bol pre nich nedôveryhodný“. Svedkovia ako Slobodník alebo Makó majú mnohé protichodné svedectvá a dnes hovoria o manipulácii so svedeckými výpoveďami. Hoci Daňko tvrdí, že „nikoho nenútili nejako vypovedať“, práve to tvrdí Makó ako svedok, a teda pod hrozbou trestnoprávneho postihu za krivú svedeckú výpoveď.
Mediálna obhajoba vykresľuje postup čurillovcov ako správny a zákonný postup pri boji proti mafii a korupcii na najvyšších miestach. Mnohé svedecké výpovede a odposluchy hovoria o tom, ako si títo policajti obvinenia vymýšľali, ako sa tešili zo svojich praktík na osobách vo väzbe či dokonca vedeli o nezákonnej väzbe, no napriek tomu hľadali spôsoby, ako v nej obvineného udržať čo najdlhšie.
Dané praktiky nemajú nič spoločné so zákonom a rozhodne takto nemôže konať štátny orgán. Kovbojské praktiky síce môže verejnosť oceňovať v rôznych nekritických rozhovoroch ako akúsi vidinu boja so zločinom, no právny systém nestojí na romantickej predstave laickej verejnosti, ktorú následne využívajú obvinení policajti vo svoj prospech.
Hlavným problémom mediálnej obhajoby je aj skutočnosť, že mnohí novinári nerozumejú právnej problematike, a preto nevedia kompetentne reagovať na to, čo vlastne ich hostia prezentujú pred verejnosťou.
Obvinení si, samozrejme, môžu uvádzať akékoľvek argumenty na svoju obhajobu, no v rámci mediálneho priestoru by pre verejnosť mala zaznieť aj vhodná konfrontácia, ktorá nie je ideologicky zaujatá (my predsa vieme, že sú to tí správni vyšetrovatelia), ale dokáže vecne poukázať na podstatné rozpory v ich tvrdeniach.