Kritizovať vládu je určite namieste, najmä keď v týchto dňoch nepochopiteľným spôsobom vyhadzuje z STVR práve tých reportérov, bez ktorých sa nedá robiť verejnoprávna publicistika. A tiež za mnohé iné.
Počas manifestácie 25. marca 1988 sa však niesli sviečky, neskandovali sa heslá.
Čo by tak mohla Sviečková manifestácia symbolizovať dnes, keď sa dejiny opäť zneužívajú na aktuálne politické ciele? Keď nás vír udalostí núti postaviť sa na jednu stranu barikády?
Inštrumentalizovať si Sviečkovú ako vodné delo pre súčasné politické súboje je však vážnym nepochopením ducha tejto manifestácie. Tu sa nachádzame v bode, kde nás história presahuje.
Podobne ako November '89, tak aj Sviečková manifestácia stelesňuje spoločný národný kánon boja proti totalite a neslobode. Jej význam spočíva v tom, že patrí všetkým.
Pred 38 rokmi šlo o tichý pochod. Dnes niektorí mlčia z hanby. Nie každý mal dôvod otvorene sa k nej hlásiť, a preto nemôžeme očakávať od nášho aktuálneho premiéra, že si túto hanbu dobrovoľne zavesí na krk. Radšej počas týchto sviatkov mlčí, a je to tak hádam aj dobre. A čo my ostatní? V čom môžeme mlčať my?
Keď proti sebe stoja dve tváre krajiny
Dnes u nás proti sebe stoja a nenávistne na seba civia tváre krajiny, ktoré cítia hnev jedna voči druhej. Duch spomienky z rokov 1988 a 1989 radí, že tieto dve tváre roztrpčenej krajiny ho nesmú zneužiť jedna proti druhej.
Spomienka na Sviečkovú si to nezaslúži, rovnako ako si to nedávno nezaslúžil ani November '89, ktorý bol našou opozíciou nevkusne ukradnutý na politické účely.
No ako by mal dnes človek vnímať spomienku na Sviečkovú bez toho, aby sa nechal zaťažiť domácou politikou, ktorá od neho vyžaduje, aby sa s vodným delom postavil do šíku buď na jednu, alebo druhú stranu?
November '89 aj Sviečková manifestácia sú symbolmi boja za demokraciu. Západné demokracie sú však po niekoľkých desaťročiach od úspešného vybojovania tohto zápasu v kríze. Z jednej strany ich ohrozuje cynizmus korupcie a pragmatizmus moci, na druhej strane moralistický boj, ktorý sa snaží urobiť z politiky slúžku kultúrnej-liberálnej revolúcii, ktorá má byť údajne ako jediná nositeľkou demokracie a ľudských práv.
Aj tento druhý prístup stavia proti sebe veľkú časť spoločnosti a nezamýšľane tak živí večný konflikt až do úplného podvolenia oponentov (nápadná podobnosť s marxizmom).
Ako by sme dnes mali myslieť na Sviečkovú manifestáciu v časoch, keď očakávame, kedy sa súčasný politický stav, reprezentovaný dvoma extrémami, nezosype a opäť nepostaví na nohy? Čo povedať ľuďom, ktorí sa nechcú stať súčasťou ani jedného extrému a možno najbližšie desaťročie nepôjdu voliť?
Mnohí sa pri pohľade na volebnú urnu dnes zrejme cítia podobne ako za komunizmu. Vtedy človek nesmel slobodne voliť z dôvodu represie, dnes mnohí nemôžu voliť pre svedomie. Večný skeptik by azda v dnešnej mizérii mohol ironicky skonštatovať, že kým v tyranii je svedomie potlačené, v demokracii je svedomie oslobodené tyranom.
Ak na toto všetko nenachádzame žiadnu múdru odpoveď, a pochybujem, že by ste ju našli v tomto texte, azda by sme sa mohli inšpirovať samotnými účastníkmi Sviečkovej manifestácie, ktorí prišli s nemalou dávkou rizika zmoknúť do Bratislavy.
Sila tichého protestu
Pochod bol tichý, jeho účastníci mali sviečky a modlili sa. Možno je mlčanie jediný spôsob, ako sa preniesť cez túto dobu, v ktorej sa akýkoľvek hlasný pokrik z námestia mení na nenávistný boj za niečí politický extrém.
Môžeme ísť na námestia a s pocitom potomka slávnej revolúcie svedomia kričať, že táto vláda nás unáša zo Západu, ale ten hlas nebude pravdivý.
Voči cynizmu pragmatickej moci predsa nemôžeme postaviť lož. Obzvlášť, keď ju spojíme s pripomienkou Novembra '89 alebo Sviečkovej manifestácie, aj tá spomienka sa stane nevkusnou a trápnou.
Sviečková manifestácia bránila ľudské práva pre každého, ale bol to aj – či dokonca v prvom rade – náboženský pochod tichých. Rešpekt k spomienke si zaslúži aj tento rozmer.
A to práve v čase pôstu, keď sa pripravujeme na príchod a umučenie mlčiaceho Baránka, ktorý zaprel sám seba a na Pilátovu otázku o skutočnom kráľovi sveta využil právo neodpovedať.
Čo prinesie polčas rozpadu „liberálnej demokracie“?
Ak očakávame, že zo súčasnej mizérie v polčase rozpadu „liberálnej demokracie“, ktorá sa v posledných rokoch požiera sama, jedného dňa vzíde niečo pekné, možno je lepšie prijať postoj, že to nemáme vo svojich rukách.
No prvým princípom je, že ak počujete súčasného politika, ako pri budovaní vlastnej politickej agendy odkazuje na November '89 alebo Sviečkovú manifestáciu, radšej utekajte.
Čím viac ľudí tento reflex v sebe aktivuje, tým je väčšia pravdepodobnosť, že spomienka na tieto udalosti prežije vo svojom pravom zmysle, duchu a obsahu pre budúce generácie.