New York Times priniesol pred pár dňami reportáž a potvrdil v nej informácie, o ktorých sa predtým dlho šepkalo alebo kadečo naznačovalo. Súčasťou pochabého útoku na Irán údajne bola práca tajných služieb, konkrétne izraelského Mosadu, ktorá podnieti v Iráne vzburu domáceho obyvateľstva. Agresor tak bude mať príležitosť vynútiť si zmenu režimu aj prostredníctvom vnútorného tlaku. Napokon, keď chcete ovládnuť cudziu krajinu, taký poriadny trójsky kôň nie je nikdy na zahodenie.

To, že sa režimy nemenia vôľou domáceho obyvateľstva, ale spravodajskými operáciami, je dlhodobá viera západných vojnových „demokratov“. Do učebníc raz toto obdobie vojde ako moderná forma imperializmu.

Vo vleku udalostí

Mosad izraelskému premiérovi Benjaminovi Netanjahuovi prisľúbil, že v Iráne vyvolá vzburu. Šéf izraelskej rozviedky David Barnea tvrdil, že len čo Izrael a USA zaútočia, jeho agenti dokážu o pár dní zmobilizovať iránsku opozíciu, vyvolať nepokoje a vzburu, ktorá povedie k pádu režimu.

Hoci sa plán dal len ťažko realizovať, nielen izraelský premiér, ale aj Donald Trump sa jednoducho „rozhodli“, že bude úspešný. Nevysvetľuje to síce, ako tomu mohli uveriť, ale dáva to istú logiku rozhodnutiu pre nezmyselnú vojnu, ktorú rozpútali a dostali sa tak do vleku udalostí, ktoré nie sú schopní ukončiť bez vážnych dôsledkov pre svoje politické kariéry.

Poznámka pod čiaru: ak v danom kontexte používame slovo „logika“, nenaznačujeme žiadnu racionalitu, ale zdôvodnenie procesov v Trumpovej paralelnej realite. Vysvetlenie, prečo sa americký prezident nechal svojím externým izraelským mozgom zlákať do pasce, z ktorej nemá dôstojného úniku. A celý svet s ním.

A tak zatiaľ čo naivne očakávame, kedy Donald Trump ohlási zdrvujúce víťazstvo s cieľom ponižujúco sa stiahnuť z Iránu, celý svet je šokovaný z naivity lídrov, ktorí uverili vlastným predstavám o úspechu „venezuelskej metódy“ v Iráne.

Chopte sa vlády, aby bola vaša, tieto slová adresoval Trump iránskym občanom popri tom, ako im na hlavy hádzal bomby. Zároveň im odkazoval, aby si hľadali úkryty pred bombardovaním. Zrejme tie masové protesty mali robiť v tých úkrytoch.

Na základe anonymných svedectiev redaktori NYT opísali, ako sa práve predstavitelia armády snažili Trumpovi vysvetliť, že Iránci nevyjdú protestovať, kým ich bombardujú. Trump nesúhlasil. Vo svojich verejných prejavoch veľkolepo prejavoval svoju vlastnú predstavivosť, podľa ktorej pobehovanie Iráncov pomedzi americké bomby je vlastne skákanie od radosti.

Akoby mohli iránski opozičníci neprejaviť svoju vďačnosť, keď sa nechávajú masakrovať nielen guľometmi vlastného represívneho režimu na zemi, ale zároveň aj zo vzduchu prijímajú ten dar z nebies
– americko-izraelské rakety?

V realite sa to však vyvíja inak ako v Trumpových predstavách. Konflikt nielenže eskaluje spôsobom, ktorý USA nečakali, ale šanca na rozpútanie občianskej vojny – ak predtým nejaká bola – dnes už prakticky nie je žiadna.

V čom Trump počúvol

Mosad chcel dokonca mobilizovať aj kurdské milície v severnom Iraku. Aj tam mala byť zrejme predchádzajúca zrada Západu v Sýrii dôvodom na ich vernosť. Lenže hrozba kurdského separatizmu a rozkol by paradoxne vyvolali ešte väčšie zomknutie sa iránskeho ľudu v prospech jeho režimu. Aspoň v tomto bode Washington prejavil istú predvídavosť a kurdský scenár odmietol.

Nedá sa povedať, že by Trumpa nik nevaroval. Americké spravodajské odhady hovorili skôr o tom, že tvrdé krídlo iránskej vlády si udrží kontrolu nad kľúčovými pákami moci.

V dnešnej dobe sa človek nemôže nechať ničím prekvapiť, ani keď deep state varuje „mierotvorcu“ Trumpa pred rozpútaním vojny.

Paradoxne podľa amerických novinárov predchádzajúce vedenie Mosadu Netanjahua ešte v roku 2018 varovalo, že zvrhnutie režimu zvnútra nie je realistické. Robili si totiž výpočty, koľko občanov treba v uliciach na úspešné masové protesty, a vyšlo im, že s predpokladanou masou, ktorú dokážu dostať do ulíc, nedokážu ohroziť iránsku vládu.

Nové vedenie Mosadu ho však presvedčilo, že to možné je, a Netanjahu s Trumpom zrejme počúvali skôr vlastné túžby než reálne odhady. Izraelský líder asi trpí podobnou poruchou ako ten americký – nenechá sa vyrušovať poradcami, ktorí mu nenamaľujú ten správny obraz.

Pomôcť tejto fikcii mohol aj mediálny obraz, ktorú už nejaký čas pred vojnou zdôrazňoval, ako veľmi domáci ľud túži vziať si „krajinu späť“, potrebuje len pomoc zvonka. Podobné fantazmagórie sú v médiách populárne, už asi dvadsať rokov ich pestujú napríklad o Rusku. Preto bývajú konzumenti týchto „správ“ následne prekvapení, keď sa dozvedia, že v realite má režim podstatne silnejšiu domácu podporu, ako si predstavovali.

Desaťročia amerických pokusov pomocou tajných služieb rozvrátiť zvnútra neposlušné režimy boli úspešné, no dnes narážajú na svoje limity. Americká dominancia sa stráca. Má dnes ešte domáci opozičný politik dúfať v pomoc Ameriky, ktorá mu ponúka výmenu domáceho represívneho režimu za americké vazalstvo? Dodnes bola takáto opcia víziou stability a bezpečnosti.

Lenže to už v súčasnosti Washington na Blízkom východe nereprezentuje. Mať dnes na svojom území americké základne nie je práve garanciou bezpečnosti. V týchto dňoch sa o tom presviedčajú spojenecké krajiny, ako sú Katar, Kuvajt či Spojené arabské emiráty, v ktorých Irán bombarduje americké základne. A pokiaľ sa americkí vojaci majú kam schovať, obyvatelia týchto krajín nemajú pred hnevom nepriateľov kam ujsť. Irán trvá na tom, že celý Perzský záliv sa musí zbaviť americkej prítomnosti, inak budú v ohrození.

Po katastrofe, do ktorej nás tento model výmeny režimov tentoraz vtiahol, by bolo naporúdzi prehodnotiť stratégiu vyvolávania povstaní tajnými službami. Zrejme si to môže dovoliť iba krajina, ktorej mocenský potenciál je neohroziteľný, pričom Washington sa čoraz častejšie presviedča, že toto svetlé obdobie má už za sebou.

Možno by stačilo aktivovať a znovuobnoviť jednu vzácnu politickú dispozíciu: aj imperiálne krajiny potrebujú, aby ich politické vedenie korigovali poradcovia, ktorí dokážu racionálne zvážiť limity. Tanky a bomby ich totiž majú podstatne viac, než si je neokonzervatívne zmýšľajúca skupina elít schopná pripustiť.

Otázne však je, nakoľko sú dobrí pre lídrov, ktorí žiadne svoje limity neuznávajú.