Maximalistické požiadavky Iránu sú pre Trumpa základom na rokovania

Aj keď USA a Izrael dokážu zasahovať ciele prakticky kdekoľvek v Iráne, vojna sa po viac ako mesiaci pozastavuje a aktéri sa presúvajú za rokovací stôl. Pritom sa vôbec nezdá, že by išlo o iniciatívu Teheránu.

Iste, Trump hrozil ničením infraštruktúry Iránu a dokonca „zánikom celej civilizácie“, čo sa dá chápať aj ako vyhrážka jadrovými zbraňami a zároveň faktor, ktorý nakoniec motivoval Teherán k prímeriu.

Irán však má v rámci 10-bodového mierového návrhu, ktorý dostal Trump a o ktorom majú obe strany v pakistanskom Islamabade debatovať, naďalej maximalistické požiadavky. Chce zastavenie útokov a stiahnutie vojsk USA z Blízkeho východu, zrušenie sankcií, uvoľnenie zmrazených aktív a odškodné v podobe poplatkov za tranzit lodí Hormuzským prielivom, zatiaľ čo si nad ním plánuje ponechať kontrolu.

Údajne existujú dve verzie tohto 10-bodového plánu, pričom v tej, ktorú má v rukách Irán a je vedená v perzštine, je takisto požiadavka ponechať si právo obohacovať urán. Z anglickej verzie podľa denníka Guardian z neznámych dôvodov vypadla.

Podobné informácie o nesúlade informácií v dokumentoch, ktoré sprostredkovala pakistanská strana Američanom a Iráncom, má aj magazín Economist – v jednom návrhu o prímerí bol pravdepodobne zahrnutý aj Libanon, zatiaľ čo v druhom nie.

Odhliadnuc od sporných informácií, paradoxom je, že Trump označil 10-bodový plán Iránu za „funkčný základ na rokovania“.

Energetická páka a Trumpova achilovka

Potvrdzuje sa premisa, že moc a vplyv nespočívajú len v sile armády či v technologickej vyspelosti.

Irán je obrovská krajina s geografiou, ktorá prospieva obrancom vedúcim gerilovú vojnu. Práve to je taktika súčasného režimu. Napáchať dosť veľké škody na to, aby útočníka zahnal. V ideálnom prípade na to, aby k napadnutiu nikdy nedošlo. Byvol totiž leva nezožerie, ale na zdravého jedinca si často netrúfne ani celá svorka.

V tejto taktike je kľúčovým prvkom Hormuzský prieliv. Nie je to jediný nástroj strategického nátlaku, ktorý má Teherán v rukách, ale jeho význam prevyšuje všetky ostatné, keďže tadiaľ tečie pätina ropy a skvapalneného plynu, ako aj podobné množstvo hnojív.

Energie sú Trumpovou Achillovou pätou. Cena pohonných hmôt aj účty za energie vedia silno zamávať americkými voličmi. Trump na chrbte inflácie z čias Joea Bidena vyhral svoj druhý pobyt v Bielom dome. Teraz mu však láme krk.

Jeho rozhodovanie úzko ovplyvňuje aj vývoj na finančných trhoch, ktoré veľmi dobre vnímajú rozsah potenciálnych ekonomických škôd, ak ostane úžina zablokovaná.

Približne pred rokom spustil natvrdo svoju colnú politiku, ktorá na trhoch vyvolala paniku. Niekoľko dní tlaku akciového trhu odolával, no keď sa k nemu pripojil aj padajúci dlhopisový trh, otočil.

Tento rok sa história zopakovala. Oslabili akciové trhy a výnos amerických dlhopisov drasticky stúpol, keďže sa ich ľudia a inštitúcie zbavovali. Ohlásenie prímeria prišlo veľmi rýchlo a relatívne nečakane.

Za všetko hovorí výrok šéfredaktorky newyorskej vetvy časopisu Economist. Tá skonštatovala, že „je naozaj nepravdepodobné“, že sa Trump po prímerí vráti do vojny s Iránom, „okrem prípadu, že by prieliv ostal zablokovaný“.

Pri všetkých ostatných cieľoch má podľa nej manévrovací priestor, ale uškrtenie kľúčovej energetickej tepny by cítil a videl celý svet. Irán všetkým ukázal, že môže tranzit cez Hormuz stopnúť, pričom sa nemožno spoľahnúť, že Spojené štáty úžinu spriechodnia.

Vojenský zásah je pritom v podstate vylúčený. A nielen preto, že by Trump riskoval životy mnohých Američanov či lode a techniku. Problém spočíva aj v dlhodobom udržiavaní bezpečného prechodu cez úžinu. Aj oslabený režim vie dlhé roky ohrozovať dronmi či balistickými raketami tranzit lodí cez prieliv.

Politické náklady

K Hormuzu sa pridružujú aj ďalšie náklady tejto vojny, ktoré budú Trumpa odrádzať od pokračovania v bojoch.

Podľa Daniela Bymana z Centra pre strategické a medzinárodné štúdie budú zrejme mnohé štáty USA viniť „zo zlej ekonomickej situácie, čo povedie k nárastu protiamerických nálad“ a cena za pomoc spojencov pri prípadnom konflikte s Čínou či Ruskom bude omnoho vyššia.

„Diplomatický prístup administratívy to ešte zhoršil, keďže začala veľkú vojnu bez toho, že by sa vôbec obťažovala konzultovať so spojencami – a potom ich pokarhala za to, že nepomáhajú viac,“ konštatuje.

Inými slovami, vojna na príklade arabských štátov, ktoré Irán pre prítomnosť amerických základní vníma ako legitímne ciele, ukázala, že byť americkým spojencom nemusí byť žiadne terno. Bezpečnosť regiónu aj jeho prestíž môžu byť na dlhé roky nenávratne preč.

Ťažko síce predpokladať, že súčasnému iránskemu režimu deštrukcia krajiny aj vojenských kapacít a veliacich elít vyhovuje. Možno konštatovať, že to tak s veľkou pravdepodobnosťou nie je a prímerie je aj v jeho záujme.

V nadchádzajúcich rokovaniach to však budú s vysokou pravdepodobnosťou práve jeho zástupcovia, ktorí budú v rukách držať dobré karty. A diktovať podobu prípadnej mierovej dohody.