Baud si všíma, ako sa Západ v roku 2022 púšťa do zástupnej vojny s Ruskom s úplne nepodloženým očakávaním, že sa Putinov režim zrúti. S dôsledkami, ktoré dnes vidíme: ukrajinské zúfalstvo, európska bezradnosť, americký nezáujem. Európa na Ukrajine opúšťa svoj novodobý pacifizmus – ešte pred dvadsiatimi rokmi sa EÚ sama označovala za mierový projekt – a preberá americké poňatie vojny. Ale odkiaľ sa takéto poňatie berie v samotných USA?
Kalvínsky fanatizmus
Návod dáva Henry Kissinger. Vo svojej knihe Umenie diplomacie vysvetľuje, že americká zahraničná politika vychádza z pretrvávajúceho rozporu medzi realizmom a idealizmom. Ilustruje ho na kontraste realistu Theodora Roosevelta, ktorý svojou politikou veľkej palice tvrdo presadzoval americké záujmy v Latinskej Amerike, s idealistom Woodrowom Wilsonom, ktorý chcel pretvoriť smerom k americkej demokracii celú svetovú politiku.
Kissinger si všíma náboženské korene amerického idealizmu, ale už nerozoberá, že tento idealizmus vyrastá z kalvínskeho fanatizmu, ktorý Európa vyčerpaná náboženskými vojnami v pude sebazáchovy vytlačila na riedko obývaný kontinent za oceánom. Tento fanatizmus je dodnes pevnou súčasťou amerického verejného života, kde nadobúda rôzne podoby, od protestantských sionistov po neokonzervatívnych vývozcov demokracie, ktorých všetkých spája presvedčenie o americkej výnimočnosti.
A americký realizmus? Kissinger ho zjednodušene poníma ako reálpolitiku európskeho razenia, ktorej bol sám stúpencom. V skutočnosti má iný charakter. Nestojí na uvažovaní reálpolitikov, akým bol napríklad Kissingerom obdivovaný Klemens von Metternich (rakúsky šľachtic a diplomat, ktorý žil na prelome 18. a 19. storočia, poznámka redakcie), ale obchodníka. Ten nesleduje ciele stabilného politického poriadku či územnej expanzie, ale ekonomického zisku. Zisk korporácií patrí k stálym motívom americkej expanzie: od kúpy Louisiany začiatkom 19. storočia cez prevzatie španielskych kolónií na prelome 19. a 20. storočia, prevraty v Iráne a Guatemale v 50. rokoch minulého storočia až po tohtoročné zajatie venezuelského prezidenta Nicolása Madura.
Vojna a obchod
Ciele obchodníka a reálpolitika sa môžu často prekrývať, ale rovnako často to tak nebude. Napríklad vojna, ktorá je dôležitým nástrojom reálpolitiky, môže slúžiť aj obchodnej expanzii a navyše môže sama osebe poskytovať zaujímavé obchodné príležitosti.
Ak sa však vojna odchýli od bezprostredných záujmov korporácií, trvá príliš dlho a prináša materiálne a ľudské straty, čo je takmer nevyhnutné, začne obchodníkom s výnimkou zbrojárov škodiť a stráca podporu.
Obchodníckemu duchu zodpovedá krátka vojenská operácia, napríklad prvá vojna proti Iraku v 90. rokoch 20. storočia, či ešte lepšie spravodajsko-vojenská operácia spojená s prevratom (Irán či Guatemala v 50. rokoch), únosom (Maduro) či cielenou likvidáciou (bin Ládin, špičky súčasného iránskeho režimu). Logistiku aj propagandu podobných operácií zvládajú americkí obchodníci lepšie ako ktokoľvek iný.
Ak však idú USA do skutočnej vojny, ktorá netrvá týždne, ale roky a z účtovného hľadiska neprináša zisky, ale straty, musí Washington mobilizovať fanatikov. V tomto prípade však nemožno vojnu ponímať ako pokračovanie biznisu či politiky inými prostriedkami, ale ako epický stret amerického dobra so zahraničným zlom.
Takáto vojna sa nemôže skončiť dohodou s oslabeným protivníkom, lebo s diablom sa nevyjednáva, musí viesť k jeho úplnému zničeniu. Obchodník a fanatik môžu mať rovnaké záujmy na začatie vojny, ale potom sa ich cesty rýchlo rozídu.
Vnútorný rozpor amerického poňatia vojny môžu načas prebiť falošné analógie. Vedú k presvedčeniu, že čo Spojeným štátom vychádza v Latinskej Amerike, bude fungovať aj v Ázii či Afrike, že zrútenie nacistického Nemecka v roku 1945 či Sovietskeho zväzu v roku 1991 sú ilustrácie nevyhnutného osudu každého režimu, ktorý s USA súperí. Obchodník je presvedčený o univerzálnej túžbe po peniazoch a fanatik je zaslepený vierou či ideológiou.
Nielenže s týmto poňatím vojny nemožno postupovať proti globálnym veľmociam typu Ruska alebo Číny, ale aj stredne veľká veľmoc bojujúca o existenciu, ako je Irán, má schopnosť privodiť USA obrovské geopolitické škody.
Politické prehry
Aj v prípade menších štátov môže po vojenskom víťazstve nasledovať politická prehra. USA zmietli Saddáma Husajna, ale dnes majú v Iraku šiitsku vládu, ktorej proiránske sympatie musia tlmiť finančnými sankciami. Zvrhli Taliban a po 20 rokoch okupácie prevzal Afganistan nový Taliban. Zbavili sa nakoniec aj Baššára al-Asada, ale Sýriu preberá islamista z al-Káidy.
Iránska vojna ukázala rozpor obchodníkov a fanatikov v plnej sile. Obchodník Trump ju spúšťa v domnení, že po niekoľkých týždňoch bude po všetkom; americkí naftári sú nadšení.
To isté si myslí časť sionistických fanatikov, ktorí ho do vojny tlačia. Tí, ktorí tušia, že to také jednoduché nebude, múdro mlčia. Obchodníci sú dnes zúfalí, fanatici oslavujú. Správa o rokovaniach v Pakistane ich síce znepokojila, ale keď videli, ako prebiehajú, opäť sa upokojili.
Ak by bolo len na Trumpovi, iste by sa z toho dokázal šikovne vykrútiť, ale to mu fanatici nedovolia. Svojou nešikovnosťou sa pustili do vojny, ktorá odhaľuje podstatu základného amerického rozporu. Draho za to zaplatia.
