Voľbám v Nemecku nechýbali zápletky ani dráma. V inom zmysle však boli úplne nudné. Je pravda – aby sme sa vrátili k prvej rovine – že s víťazom volieb, ktorým sú sociálni demokrati (SPD), sa ešte pred štvrťrokom zaobchádzalo ako s outsiderom, a vyslanie ministra financií Olafa Scholza do súboja o úrad kancelára sa bralo ako povinná jazda. Scholz za päť mesiacov dokázal vytiahnuť stranu o desať percent, čo je skvelý výkon. Napriek tomu je 25 percent pre SPD historicky vzaté zlý, presnejšie povedané tretí najhorší výsledok v dejinách stany. Relatívne dobre sa vyníma len na pozadí historického debaklu únie CDU/CSU. Pre tých je 24 percent dosiahnutých pod vedením Armina Lascheta bezkonkurenčne najhoršie číslo od založenia strany po druhej svetovej vojne.
Tretí s 14 percentami, a predsa svojím spôsobom prví, skončili Zelení. Od minulých volieb si polepšili viac než o tretinu, čo sa ale dá zobrať aj z opačného konca a pýtať sa, ako je možné, že počas uplynulého parlamentu boli lídri strany s necelými deviatimi percentami najčastejšími hosťami televíznych talk-show. Odpoveď je, že správcovia verejného priestoru sa masážou verejnosti pokúsili o urýchlenie vývoja, ktorý aj tak v nemeckej spoločnosti sledujeme.
S výnimkou pravicovej Alternatívy pre Nemecko (AfD) je program všetkých strán v klimatickej politike derivátom zeleného originálu. Cieľ uhlíkovej neutrality prijali všetci – od kedysi starosocialistickej SPD cez kedysi konzervatívnu CDU/CSU až po kedysi klasických liberálov z FDP. Nie je jasné, ako presne si liberáli predstavujú dosiahnutie uhlíkovej neutrality trhovou cestou a prečo sa vlastne vymedzovali proti Zeleným ako strane zákazov (Verbotspartei). Emisné kvóty nie sú žiadne trhové riešenie, voľný trh a kvóty sú jasné protirečenie. Kvót sa centrálne prideľuje určité množstvo, čím najvyšší mozog ľudstva predurčil ich cenu.
Trvalý posun k zelenej dogmatike by sa neodohrával tak hladko, keby nebolo dlhej prosperity, ktorá sa do Nemecka vrátila v druhej polovici vládnutia Angely Merkelovej. Kým prvých dvadsať rokov po zjednotení krajiny v roku 1990 bolo pre priemerného Nemca obdobím stagnácie príjmov, po roku 2010 rástli s HDP aj platy. Nezamestnanosť za rovnakú dobu spadla na polovicu – na štyri percentá. Až do korony štát hospodáril s rozpočtovými prebytkami. Táto prosperita bola založená čiastočne na nízkych úrokoch, ktoré ľuďom zdokonaľuje budúce penzie, a sčasti na hodnote eura, ktoré bolo po väčšinu času zhruba o 20 percent slabšie, než by bola samostatná nemecká mena (odhad ekonóma Hansa-Wernera Sinna). Tým sa zlacňuje nemecký vývoz do sveta.
Pre nás ako členov Európskej únie, v ktorej sa síce neodohrá všetko podľa predstáv Nemecka, ale v ktorej sa nič nemôže stať proti jeho vôli, sú na týchto voľbách dôležité dva trendy.
Popri otázkach klímy panuje v nemeckej politike široká zhoda aj na ďalšom prehlbovaní európskej unifikácie. To prvé je obsah, to druhé rámec, v ktorom bude jednoduchšie vnucovať konkrétnu politiku celej Únii. Aj v otázkach európskej integrácie nachádza nemecký volič, ktorý nemá žalúdok voliť národne a v niektorých elementoch nacionalisticky orientovanú AfD, len rôzne odtiene rovnakej ponuky. Olaf Scholz na otázku, či je cieľom jeho strany európska federácia, nedávno odpovedal, že samozrejme, a to už od roku 1925. Kresťanský demokrat Laschet je o stupeň opatrnejší, výslovne odmietol, aby sa z vlani prijatého programu EÚ pre obnovu po pandémii stala trvalá dlhová únia. Avšak s federálnou Európou nemá problém ani on, ani FDP, nieto ešte Zelení, pre ktorých je Európa väčším vehikulom na záchranu planéty.
Na tomto základnom smerovaní Nemecka volebná nedeľa nič nezmenila, len ho prehĺbila. Pritom až zmena v Nemecku je predpokladom pre obrat k rozumnejšej, ľudskejšej, zdržanlivejšej Európskej únii. Zatiaľ je takáto zmena z roka na rok chimérickejšia. Chýba pre ňu základný predpoklad – slobodná atmosféra, otvorená verejná diskusia.
Pre človeka, ktorý v Nemecku nežije alebo tamojšie dianie detailne nesleduje, je skoro nepredstaviteľné, do akej miery sa táto krajina v ére Merkelovej zglajchšaltovala. Hovoríme tu o krajine, v ktorej je kontrarozviedka nasadená do boja proti politickej konkurencii (AfD), a riaditeľ služby, ktorý sa na tejto stigme opozície nechcel podieľať, bol vyhodený. Hovoríme o krajine, v ktorej sú protivládne mítingy občas znemožnené v osobitnej symbióze polície a hnutia Antifa, ktorá aj protesty proti noseniu rúšok považuje za prejav fašizmu. S Antifou spriaznené mimovládky pritom dostávajú štátne granty na "boj s pravicou". Hovoríme o krajine, kde sa herci, ktorí spoločne vystúpili proti lockdownu, dočkali výzvy televízneho radného a politika SPD, aby im štátne divadlá a verejnoprávne televízie vypovedali zmluvy (asi tretina umelcov odvolala). Hovoríme o krajine, v ktorej dirigentovi svetovej úrovne Christianovi Thielemannovi v Drážďanoch ukončili zmluvu za to, že neprejavoval politickú uvedomelosť. Hovoríme o krajine, ktorej najpopulárnejší satirik, hviezda verejnoprávnej ZDF Jan Böhmermann zosmiešňuje výlučne odpadlíkov od hlavného prúdu a zostavuje zoznamy kacírov, ktorým by mal byť uzatvorený verejný priestor. Hovoríme o krajine, v ktorej podľa nedávnej štúdie Allensbachovho inštitútu má len 59 percent obyvateľov odvahu hovoriť svoje názory v kruhu priateľov a len 18 percent na verejnosti.
Bez otvorenej atmosféry nie je reálne, že by sa v Nemecku znovu otvorila diskusia o prisťahovaleckej politike, ani nehovoriac o klimatickej politike. A pretože dogmatickejšia je na Západe už dlho ľavica, mala by CDU odísť, respektíve byť vytláčaná. To je prvý predpoklad, aby sa z tejto stále veľkej subkultúry stala mohutná základňa, v ktorej sa začne množiť vírus slobodomyseľnosti.
Šanca na odchod doteraz úplne konformnej CDU na vidrholec [veterné osamelé, holé miesto, pozn. prekl.] bola v dňoch bezprostredne po voľbách asi polovičná.
Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.