Štefan Hamran bol dlhodobo zástancom rozhodovania trestných vecí pred nezávislým a nestranným súdom. Túto formulku často opakoval vo funkcii prezidenta Policajného zboru s tým, že súdne rozhodnutia je potrebné rešpektovať.
V súčasnosti verejne známy politik za stranu Sloboda a Solidarita (SaS) pri rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vo veci dovolania bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika vidí veci diametrálne odlišne. Úspešné dovolanie Kováčika pobúrilo najmä opozičnú časť verejnosti, ktorá ho kritizuje.
Kritika najmä ľudí bez právneho vzdelania (prípadne so vzdelaním, ale bez dostatočného rozhľadu) však nie je v rovine odborných výhrad, ale v rovine rôznych pseudoargumentov, ktoré s právom nemajú nič spoločné, no majú vo verejnosti vyvolať zdanie akéhosi nesprávneho či podozrivého rozhodnutia dovolacieho senátu.
Hamran spochybňuje zaujatosť Ďurku aj súdne rozhodnutie
V podobnej pseudoprávnej rovine kritizoval rozhodnutie dovolacieho súdu aj Štefan Hamran v rozhovore pre portál 360tka.
Hamran ako bývalý policajný prezident spochybňoval súdne rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o zaujatosti vyšetrovateľa Pavla Ďurku s odôvodnením: „To je zaujatosť? Že sa niekto o niekom vyjadruje za zatvorenými dverami vulgárne (Ďurka o Kováčikovi)?“
Štefan Hamran sa so slovníkom Ďurku a čurillovcov „stotožňuje na 110 percent“ aj s otázkou, či polícia „nemá loviť veľké ryby“.
Štefan Hamran sa snažil súdny záver o zaujatosti vyšetrovateľa spochybniť vlastným vysvetlením, že ak by on ako nadriadený prišiel na policajné prezídium a povedal podriadeným, „že ich popraví (obrazne), tak som vulgárny a mal by som byť trestne stíhaný“. Dodal, že vyšetrovateľ Ďurka nikdy Kováčika nevidel ani ho nepoznal, a teda nechápe, ako mohol byť zaujatý.
V kontexte rozhodnutia dovolacieho súdu o zaujatosti Ďurku Hamran dodal, že „stíhali sme aj sudcov v minulosti“, a doplnil, že „v tejto krajine to neboli len policajti, ktorí sa spreneverili svojmu poslaniu“. Zároveň uviedol, že takéto podozrenie nemá voči členom dovolacieho senátu a ich rozhodnutie rešpektuje, no berie ho s rezervou.
Podľa Hamrana je navyše „mimoriadne zvláštne, že toto dovolanie nekorešponduje s rozhodnutiami nižších súdov v trestnej veci Dušana Kováčika, takže niečo tu nie je v poriadku“.
Hamranova neznalosť práva, ale aj samotného rozsudku
Vyjadrenia Štefana Hamrana by nemohli lepšie demonštrovať verejné zavádzanie verejnosti o právnej rovine celého prípadu, ktoré celkom zjavne vychádza nielen z neznalosti samotného súdneho rozhodnutia, ale aj z čírej neznalosti základov trestného práva.
Dovolací súd totiž nekonštatoval zaujatosť Ďurku iba preto, že bol mimoriadne vulgárny. Vulgarizmy samy osebe nie sú podľa súdu problém, no v prípade vyšetrovateľa na ne nadväzovali jeho ďalšie postupy v neprospech Kováčika, ktoré vo svojej celistvosti jednoznačne preukazovali zaujatosť.
Trestný poriadok radí medzi základné zásady trestného konania aj nestrannosť orgánov činných v trestnom konaní, ktoré majú postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci a vykonávať s rovnakou starostlivosťou dôkazy v prospech aj v neprospech obvineného.
Vyšetrovateľ Ďurka tak v prípade Kováčika nepostupoval, a naopak, dovolací rozsudok podrobne opisuje jeho nezákonné kroky, napríklad nezákonný výsluch svedka, ktoré v spojení s vulgarizmami na adresu Kováčika zakladali dôvodnú pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Miera nezákonného a zaujatého prístupu Ďurku bola taká vysoká, že jeho aktivitu označil Najvyšší súd SR za „lov“ na Kováčika, pri ktorom bol vyšetrovateľ už dopredu rozhodnutý o vine obvineného a tomu nezákonne prispôsoboval celé prípravné konanie.
Hamran totiž vo svojich vyjadreniach zabudol spomenúť aj konkrétne výhrady dovolacieho súdu voči Ďurkovi, ako súhlas vyšetrovateľa „s uštvaním Kováčika na smrť“ alebo mazanie dôkazov zo strany čurillovcov o týchto aktivitách. Mazanie komunikácie podľa súdu jednoznačne svedčí o tom, že policajti si boli vedomí svojho nezákonného konania, a chceli sa preto zbaviť vlastných usvedčujúcich vyjadrení.
Ak Hamran nerozumie tomu, prečo je zaujatý vyšetrovateľ v trestnom konaní problémom, je skutočne zarážajúce, ako vôbec mohol pôsobiť na čele Policajného zboru.
Právne postupy musel Hamranovi vysvetľovať aj Najvyšší súd SR
O zjavnej neznalosti trestného práva svedčí aj skutočnosť, že Hamran sa snaží zaujatosť v kontexte vulgarizmov vysvetľovať verejnosti na vlastnom príklade nadriadeného, ktorý nadáva podriadeným.
Trestné konanie, v ktorom má byť vyšetrovateľ voči obvinenému nestranný, a pracovný vzťah nadriadeného a podriadeného sú dve absolútne diametrálne odlišné veci, ktoré sa spravujú inými právnymi normami.
Nie je zrejmé, ako podľa Hamrana možno zásady trestného konania pretaviť do pracovného vzťahu, v ktorom nie je nikto obvinený, a hovoriť o zaujatosti voči podriadeným. Rovnako nie je zrejmé, ako a na základe čoho by mal byť v takom prípade vulgárny nadriadený podľa Hamrana trestne stíhaný.
Ďalšia zarážajúca nevedomosť dnes už politika SaS pramení z jeho vyjadrení v súvislosti s „pochybným“ rozhodnutím dovolacieho súdu, ktorý si „dovolil“ rozhodnúť inak ako nižšie stupne. Vyššie súdne inštancie sú tu totiž práve na to, aby v prípade potreby „opravili“ a zmenili rozhodnutia nižších súdov, a nie na to, aby iba bezvýhradne potvrdzovali všetky rozsudky. V opačnom prípade by boli absolútne zbytočné.
V tomto kontexte vysvetlil Hamranovi problematiku súdnej hierarchie aj Najvyšší súd SR, ktorý v reakcii na narážky bývalého policajného prezidenta v súvislosti so stíhaním sudcov za ich rozhodovaciu činnosť vydal vyhlásenie.
Najvyšší súd SR v danom vyhlásení „dôrazne odmieta prístup, podľa ktorého by bolo možné spochybňovať rozhodnutie dovolacieho súdu len s poukazom na to, že súdne rozhodnutia, ktoré preskúmaval, sú odlišné. Akceptovanie takéhoto prístupu by znamenalo popretie samotnej podstaty systému riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov“.
Súd ďalej považoval za potrebné zdôrazniť, že považuje za „absolútne neprípustnú situáciu, v ktorej len na základe toho, že súd s najvyššou prieskumnou právomocou zrušil preskúmavané rozhodnutia, sa vyvodzuje alebo čo i len naznačuje podozrenie z trestnej činnosti voči sudcom, ktorí toto rozhodnutie vydali“.
Neprípustné vyjadrenia kritizujú aj sudcovia
K Hamranovým vyjadreniam zaujala stanovisko aj sudkyňa a bývalá členka Súdnej rady SR Dana Jelínková Dudzíková s odkazom na stanovisko Najvyššieho súdu SR s tým, že „ak chce niekto polemizovať o dovolacom rozsudku, určite to nebude v relácii 360tka vyzývaním na trestné stíhanie alebo spochybňovaním integrity sudcov, ale môže sa viesť odborná debata a argumentovať vecne“.
Hamranove vyjadrenia označil za „problém“ aj sudca a člen Súdnej rady Peter Šamko. Sudca Šamko vníma ako problematické to, že Hamran „má ambície stať sa ministrom vnútra, a z obsahového hľadiska ide o kriminalizáciu alebo o predzvesť kriminalizácie sudcov za to, že rozhodovali“.
Odborná verejnosť vrátane samotného Najvyššieho súdu SR teda odsúdila zjavne nekompetentné a neprípustné vyjadrenia bývalého policajného prezidenta na adresu sudcov dovolacieho súdu.
Súdy aj Súdna rada SR opakovane vyzývajú, aby sa o odbornej právnej problematike na verejnosti diskutovalo na odbornej úrovni alebo aspoň vecne. Štefan Hamran nedokázal ani jedno.
Politik, samozrejme, nemusí do hĺbky rozumieť právnym záverom súdov, no mal by ovládať aspoň základy, ak chce o práve verejne diskutovať. V opačnom prípade ide o zavádzanie verejnosti v mimoriadne dôležitých otázkach.
Mária Kolíková zľahčuje prezumpciu neviny
Bývalý vysokopostavený policajt by však bezpodmienečne mal ovládať aspoň základy trestného práva, a preto je skutočne šokujúce, že Štefan Hamran dokázal vyprodukovať takú nekompetentnú kritiku, ktorá sa stretla s tvrdým odporom odborníkov.
Pri neznalosti základov trestného práva nemožno nespomenúť Hamranovu politickú kolegyňu a bývalú ministerku spravodlivosti Máriu Kolíkovú. Kolíková totiž verejne prezentovala tvrdenie, že sa v Slovenskej republike „nadužíva koncept prezumpcie neviny“, s vysvetlením, že obvinení alebo neprávoplatne odsúdení ľudia zastávajú vysoké pozície v štátnej sfére.
Kolíková ako právnička určite veľmi dobre pozná zákonné ustanovenia, ktoré vyžadujú právoplatné odsúdenie na to, aby konkrétne osoby nemohli zastávať vysoké funkcie. Tie vyžadujú právoplatnosť práve preto, aby pri politickom boji neboli zneužívané prostriedky trestného práva na elimináciu politických súperov z dôležitých postov.
Pri použití právnej logiky Márie Kolíkovej by sa na ňu mala verejnosť pozerať ako na podozrivú z podvodu iba preto, že ju jej niekdajší koaličný partner Igor Matovič obvinil z podvodu vo výške tridsať miliónov eur.
Údajný podvod sa mal týkať prenájmu a možného odpredaja budovy bývalého Zváračského ústavu na Račianskej ulici v Bratislave, kde sídli ministerstvo spravodlivosti, v ktorom mal figurovať aj brat Márie Kolíkovej.
Podľa Matoviča existujú dôkazy, že Kolíková takýto skutok spáchala v časoch, keď bola ešte štátnou tajomníčkou na ministerstve za vlády Roberta Fica. Matovič kauzu okomentoval slovami, že Kolíkova ten „podvod spáchala."
Spochybňovať tak právny princíp prezumpcie neviny, ktorý je základným kameňom práva v každej demokratickej krajine na svete, je už ďaleko za akoukoľvek hranicou prípustnosti. Hamranove bludy o Kováčikovom dovolaní pôsobia popri tom ako vysoko odborná publikačná činnosť profesora práva.
Šírenie nezmyslov v súvislosti s právnymi záležitosťami zo strany politikov, samozrejme, nie je doménou iba spomínaných osôb, je to zhubný jav, ktorý využívajú politici všetkých strán bez výnimky.
Osoby s právnym pozadím by však nemali produkovať na verejnosti nezmysly, ktoré môžu následne vyburcovať verejnosť k chybným záverom, že súdy „ohýbajú“ právo v citlivých kauzách iba preto, aby získali politické body.
Tak sa totiž utešene buduje nedôvera v justíciu. Nielen samotnými súdnymi rozhodnutiami, ale aj tým, ako ich pred verejnosťou prezentujú ľudia nekompetentne a zavádzajúco.