Prepustenie Kováčika z výkonu trestu bolo dôvodné

Minister spravodlivosti Boris Susko totiž využil svoju zákonnú kompetenciu a dočasne prepustil z výkonu trestu právoplatne odsúdeného Kováčika do času, kým o dovolaní nerozhodne Najvyšší súd SR (v prípade boli podané dovolania tak zo strany obhajoby, ako aj zo strany ministra spravodlivosti).

Časť verejnosti a médií tento krok vnímala mimoriadne kriticky a označovala ho ako „búranie právneho štátu“ či napomáhanie odsúdeným zločincom. Rozhodnutie dovolacieho súdu nakoniec ukázalo, že daný krok ministra mal nielen mimoriadne silný právny základ, ale bol aj vecne správny.

Dovolací súd vo svojom takmer dvestostranovom rozsudku podrobne opísal všetky nezákonnosti, pre ktoré zrušil právoplatné odsúdenie, a zásadné pochybenia našiel už pri vyšetrovaní celého prípadu a prístupe vyšetrovateľa Pavla Ďurku a jeho kolegov, ktorí sú mediálne známi ako čurillovci.

Zaujatosť Ďurku pre škandalóznu komunikácia čurillovcov

Práve nezákonný prístup vyšetrovateľa Ďurku k Dušanovi Kováčikovi môže spôsobiť také závažné škody na celom prípade, že už nebude možné zo strany súdov tieto nezákonnosti napraviť a bez riadneho prešetrenia celej veci budú musieť Kováčika spod obžaloby oslobodiť.

Takýto precedens by sa pritom mohol týkať aj iných prípadov, ktoré vyšetrovali policajti okolo Jána Čurillu.

Dovolací senát v prípade Pavla Ďurku a ďalších čurillovcov skúmal ich písomnú komunikáciu v komunikačnej skupine označenej ako „Apači“, v ktorej čurillovci Róbert Magula, Roman Staš, Branislav Dunčko, Pavol Ďurka, Ján Čurilla a ďalší komentovali súdne konanie okolo Dušana Kováčika.

V danej komunikácii Ďurka hovorí o „brúsení harpún“ (Kováčika označovali ako Moby Dicka a rovnaký názov dostala aj akcia pri jeho zadržaní), obhajobu označil vulgarizmom „ko**ti“ a Ján Čurilla rovnakým výrazom označil aj Kováčika. Čurilla následne písal Stašovi pri čítaní obhajobnej argumentácie, že ju má advokátom „vziať a roztrhať“. Ďurka ho doplnil slovami, aby ju následne obhajcom „napchal do r*ti a podpálil“.

Neprijateľnú komunikáciu videl súd aj vo vyjadrení Branislava Dunčka: „Smrť Moby Dickovi. Boh nás potrestá, ak neuženieme Moby Dicka na smrť.“ Dunčko tak reagoval na článok o tom, že Kováčik končí na poste špeciálneho prokurátora, k čomu dodal Ďurka súhlasné „aaaarrrrr“ (pokrik ako lovec veľrýb, poznámka redakcie). Bol to práve vyšetrovateľ Ďurka, kto vymyslel názov akcie „Moby Dick“.

Mazanie komunikácie a ovplyvňovanie svedka

Najvyšší súd SR v dovolaní jednoznačne potvrdil, že takéto konanie policajtov nemožno označiť za nestranné (absencia predsudkov), keďže sa aktívne zúčastňovali na niektorých úkonoch týkajúcich sa Kováčika bez zákonných dôvodov (rozhodovanie o väzbe).

Súd konštatoval, že vyšetrovateľ Ďurka prejavoval v celej veci mimoriadny dešpekt k obvinenému a jeho obhajobe, dostával informácie v rozpore so zákonom z neverejných úkonov a poukázal na jeho vyjadrenia o „Moby Dickovi a uštvaní na smrť“.

Dané konanie policajtov označil súd za „lov“, pri ktorom tento vyšetrovateľ „od samotného počiatku (od pomenovania policajnej akcie) nemal v úmysle splniť si svoju zákonnú povinnosť objasňovať skutočnosti svedčiace nielen v neprospech, ale aj v prospech obvineného, a umožniť tak súdu spravodlivé rozhodnutie“. Dotknutí policajti navyše chceli svoju komunikáciu zmazať, čím podľa súdu sami vnímali svoje konanie ako problematické.

Vyšetrovateľ navyše postupoval v rozpore so zákonom pri vypočúvaní svedka Mariana Kočnera (menovca odsúdeného podnikateľa Mariana Kočnera), keď Kočnerovi vopred oznámil skutočnosti, o ktorých mal svedok vypovedať. Zjednodušene povedané, Ďurka povedal Kočnerovi hneď v úvode výsluchu to, čo od neho chcel počuť. Súd navyše konštatuje, že tento vyšetrovateľ nemal žiaden zákonný dôvod tohto svedka vypočúvať.

Celé trestné konanie tak trpí takou mierou nezákonnosti, že dôkazy v prípravnom konaní vykonával zaujatý vyšetrovateľ Ďurka. Pre zaujatosť vyšetrovateľa ale nemožno dané dôkazy použiť ako zákonné, a teda všetko, na čom sa uvedený vyšetrovateľ podieľal, nebudú môcť súdy v novom procese akceptovať ako dôkaz.

Napraviť nezákonný stav bude problém

Práve tento bod je kľúčový pri tom, ako by mali teraz súdy postupovať. Dovolací súd totiž povedal, že sa celý prípad vracia na Špecializovaný trestný súd, no nie do prípravného konania, kde by tieto vady mohol odstrániť iný vyšetrovateľ.

Problém totiž spočíva v zákonnej prekážke vrátenia veci do prípravného konania. Súdy spravidla vracajú obžalobu prokurátorovi na odstránenie zákonných nedostatkov pri preskúmaní obžaloby na začiatku súdneho procesu, prípadne počas hlavného pojednávania za splnenia zákonných podmienok (ak obžalovaný spáchal ďalší trestný čin). Rovnakú možnosť má odvolací súd, ktorý zruší prvostupňový rozsudok.

Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí vyslovil záver, že „nedostatky skorších štádií konania sa odstraňujú v jeho neskoršom priebehu. Pri nemožnosti ich nápravy v neskorších štádiách konania a vzhľadom na nemožnosť vrátiť následne vec do prípravného konania to môže znamenať nezvratný meritórny úspech obžalovaného (uznesenie pod sp. zn. IV. ÚS 452/2024)."

Dovolací súd však môže vrátiť vec do prípravného konania iba vo vybraných prípadoch, ak o to požiada generálny prokurátor alebo ak by takýto krok nebol v neprospech obvineného. Ani jedna z týchto možností ale pri Kováčikovi nie je daná.

V novom súdnom konaní tak nebude možné použiť dôkazy vykonané vyšetrovateľom Ďurkom, ale súdy zrejme nebudú mať možnosť túto chybu napraviť vrátením veci do prípravného konania a vykonať dôkazy zákonným spôsobom (ak nepôjde o neopakovateľné úkony).

V uvedenom prípade tak ostáva iba jediná možnosť, a to oslobodiť obžalovaného Kováčika spod obžaloby, nakoľko nebude dokázané, že skutky spáchal.

Objektívne však súdy nebudú môcť posudzovať všetky okolnosti skutku a dôkazy, ale budú musieť vychádzať z obmedzených možností (ak vôbec nejaké dôkazy budú pripustené), ktoré boli zapríčinené zaujatosťou Ďurku.

Nezákonná snaha vyšetrovateľa Ďurku totiž nakazila celý proces a žiaden zo súdov sa týmto problémom nezaoberal. Zasiahol až dovolací súd, ktorý má však obmedzené možnosti, ako tento problém napraviť – to bola totiž úloha nižších súdov, ktoré boli paradoxne rovnako zaujaté v neprospech Kováčika, ako bol Ďurka zaujatý voči bývalému špeciálnemu prokurátorovi.

Celý proces tak môže skončiť na procesných pochybeniach, a nie na tom, či bolo skutočne zistené, ako sa veci udiali. To z hľadiska spravodlivosti predstavuje závažný problém, ktorý možno pričítať iba vyšetrovateľovi a jeho až fanatickej snahe „loviť“, ako aj hrubej nedbanlivosti (pri prezumovaní absencie úmyslu) nad dodržiavaním zákonnosti zo strany oboch stupňov súdov.

Podobná komunikácia je prítomná aj v iných trestných veciach

Konanie vo veci Dušana Kováčika pritom nemusí byť jediné, ktoré sa môže pre zaujatosť vyšetrovateľov okolo Jána Čurillu „rozsypať“.

Dekan Právnickej fakulty Univerzity Komenského profesor Eduard Burda upozornil na to, že na základe komunikácie a odposluchov čurillovcov je podobný „slovník“ prítomný aj v iných prípadoch, ktoré vyšetrovali, a preto konštatovanie možnej zaujatosti hrozí aj v iných súdnych konaniach.

Dekan Burda pripomenul, že „sa môže veľmi ľahko stať, že už len z tohto titulu nakoniec budú ako domček z karát, jeden za druhým, padať tie ich prípady“. Ak totiž Najvyšší súd SR konštatoval až nepriateľské nastavenie vyšetrovateľov v ich komunikácii voči obvineným (spolu s inými nezákonnosťami) ako dôvod na konštatovanie zaujatosti, tak obdobné rozhodnutie možno racionálne očakávať aj v ďalších prípadoch.

Profesor Burda pritom dúfa, že sa „táto partia nevráti k vyšetrovaniu závažných trestných činov, pretože vlastne týmto ich my upozorňujeme na to, kde robia chyby. To znamená, že ak by sa táto partia v budúcnosti vrátila k vyšetrovaniu závažných trestných činov a postupovala by rovnako, robila by rovnaké chyby vo vyšetrovaní, ale vyvarovala by sa už takýchto, by som povedal, úplne nezmyselných, stupidných chýb tohto typu, tak bude ťažšie na ich prípadnú protiprávnu činnosť upozorňovať.“

Záver profesora Burdu je zrejmý. Pri tak vyhranenej komunikácii, plynúcej z mentálneho presvedčenia vyšetrovateľov o vine obvinených, nemožno hovoriť o ich nezaujatosti a nestrannosti. Ako takí prirodzene nemôžu vyšetrovať zákonným spôsobom.

Bude iba na súdoch, do akej miery sa stotožnia s podobným názorom a posúdia konanie čurillovcov v iných prípadoch.

V prípade vyšetrovateľa Ďurku ale platí, že jeho chyby sa budú dať odstrániť iba veľmi ťažko.

Výsledkom bude proces, po ktorom môže Dušan Kováčik – v dôsledku oslobodenia spod obžaloby, dlhoročnej väzby a straty vysokej funkcie – žiadať odškodné v sumách rádovo v stovkách tisíc eur.

To všetko pre neuveriteľne agresívnu snahu vyšetrovateľov dostať „veľké ryby“ za mreže bez ohľadu na to, akú cenu za ich konanie zaplatí spoločnosť a spravodlivosť.