Svetové ekonomické fórum (WEF) v Davose vydalo pred začiatkom januárového stretnutia správu o globálnych rizikách v najbližších desiatich rokoch. Prvenstvo v hrozbách pre medzinárodné spoločenstvo predstavoval „geoekonomický“ konflikt, teda obchodné vojny, clá či sankcie využívané s cieľom dosiahnutia dominancie.
Ako vidno na krokoch súčasných veľmocí – najmä USA a Číny –, clá, kontroly exportu či priame zahraničné investície sa definitívne stali nástrojom akéhosi „nového imperializmu“. Jeho dôsledkom je ovládnutie zdrojov v slabších krajinách bez použitia vojenskej sily.
Investovanie výmenou za rozsiahle koncesie je pritom konanie, ktoré sa pripisuje predovšetkým Pekingu, a to skrze iniciatívu Jeden pás, jedna cesta (Belt and Road Initiative, BRI). Hoci komunistická vláda toto vysvetlenie odmieta, faktom je, že uzatváranie obchodných dohôd so štátmi Afriky či Latinskej Ameriky vníma americká vláda ako „čínsku expanziu“.
Varovanie z Caracasu
Už v novembri 2024 otvoril čínsky prezident Si Ťin-pching rozsiahly obchodný prístav Puerto Chancay na pobreží Peru. Projekt za 1,3 miliardy dolárov umožnil čínskemu štátnemu námornému podniku Cosco, ktorý sa stal väčšinovým vlastníkom, spravovať najväčší juhoamerický uzol pre obchodovanie s nerastnými surovinami a agroproduktmi.
Americké ministerstvo obrany však varovalo, že hlbokomorský prístav môže slúžiť aj na duálne účely – teda na kotvenie vojenskej flotily čínskeho námorníctva.
„Zatiaľ čo sa USA v uplynulých dvoch desaťročiach snažili budovať demokracie v zahraničí, Čína v tichosti budovala svoje infraštruktúrne impérium v celej Latinskej Amerike a Karibiku s cieľom ekonomicky a vojensky odtrhnúť tento kontinent od amerických záujmov,“ opísala tento vývoj Americká rada pre zahraničnú politiku (AFPC) s odvolaním sa na portál National Interest
Najnovším účastníkom BRI je od mája 2025 Kolumbia, ktorej prezident Gustavo Petro je pravidelným vyzývateľom amerického prezidenta Donalda Trumpa. Opakovane sa na sieti X dostával do akýchsi „mémových“ prestreliek so svojím argentínskym náprotivkom Javierom Mileim.
Na Petra, no aj na ďalšie štáty preto ako varovanie pred brataním sa s Čínou zapôsobila „policajná“ akcia z 3. januára tohto roka. Po šiestich mesiacoch zvyšovania námornej prítomnosti a bombardovania údajných drogových člnov pristúpil Pentagón k činu – a komando Delta Force unieslo venezuelského prezidenta Nicolása Madura a jeho manželku Ciliu Floresovú.
Maduro bol podľa amerického rezortu diplomacie na čele Kartelu sĺnk (Cartel de los Soles), zločineckej organizácie, ktorá pašuje drogy do Spojených štátov. Hoci medzi chávistickou vládou a kartelom sa nepreukázali žiadne priame prepojenia, kriminálnici svoju vizuálnu identitu odvodzujú od insígnií revolučnej bolívarovskej armády.
Najvýraznejšieho odporcu Monroeovej doktríny na juhoamerickom kontinente tak Spojené štáty „neutralizovali“ a okrem ropných rezerv za pol miliardy dolárov vyslali aj signál, že s Donaldom Trumpom v Bielom dome musia ostatné krajiny brať americké vyhrážky vážne.
Beh na dlhé trate
Vzťah medzi Južnou Amerikou, „narkoteroristickými“ organizáciami a Čínskou ľudovou republikou nie je na prvý pohľad zjavný. Doktrína piateho prezidenta Spojených štátov o južnom kontinente ako o „zadnom dvore“ USA vo svojej trumpovskej aktualizácii však medzi nimi vytvára isté prepojenie.
Nedávno pred Kongresom USA vystúpila riaditeľka úradu pre koordináciu spravodajských agentúr Tulsi Gabbardová s pravidelným hodnotením spravodajskej komunity. Bezpečnostný aparát za najväčšiu hrozbu pre vlasť stále považuje obchod s drogami, konkrétne v gescii spomínaného Kartelu sĺnk, no aj kolumbijských ľavicovo extrémistických milícií, ako sú ELN či FARC.
Práve tieto organizácie, ideologicky napojené na súčasné sídlo „svetového komunizmu“, predstavujú nielen drogovú hrozbu pre americké záujmy. Milície či mexické a ďalšie kartely však látky na výrobu drog (prekurzory) dovážajú práve spoza Tichého oceánu.
Najčastejšie spomínaná droga v predvolebnej kampani – fentanyl – sa podľa Trumpovej administratívy vyrába na území Mexika, kam tieto prekurzory dovážajú čínski migranti, ktorí následne nelegálne prekračujú aj hranice do USA.
Aj ekonomická „noha vo dverách“ však Washingtonu stačí na vzbudenie obáv. Dve tretiny juhoamerických štátov sú členmi BRI, naposledy sa od iniciatívy dištancovala Panama. Hoci sa prezident José Raúl Mulino tiež dostal do slovnej prestrelky s Trumpom (v reakcii na výroky o prevzatí Panamského prieplavu), nad oslabením čínskej ekonomickej prítomnosti vo februári si len umyl ruky.
Začiatkom februára však do Pekingu a Šanghaja cestoval uruguajský prezident Yamandú Orsi – Uruguaj je jednou z mála „latinských“ krajín, ktoré nie sú súčasťou BRI. Po podpise niekoľkých memoránd o porozumení uzavreli aj sériu dohôd o obchode s mäsom či o vedeckej výmene.
V hodnotení americkej Rady pre zahraničné vzťahy (CFR) z polovice júna 2025 chýba jedna prominentná vnútrozemská krajina: Paraguaj. Na jeho príklade sa ukazuje, že ekonomická expanzia pre Peking nebude taká jednoduchá.
Ako nedávno pripomenul denník New York Times, Paraguaj je poslednou juhoamerickou krajinou, ktorá za „oficiálnu Čínu“ považuje Čínsku republiku (Taiwan). Tieto dve krajiny majú vzájomné diplomatické vzťahy od roku 1957, pričom obom vládli tvrdo antikomunistickí vojenskí velitelia.
Zakladateľ strany Kuomintang, známy v našom priestore ako Čankajšek, má v metropole Asunción postavenú sochu. Juntu Alfreda Stroessnera medzitým nahradili volené hlavy štátu.
Jeho posledný nástupca Santiago Peña je podľa šéfa americkej diplomacie Marca Rubia „silným americkým spojencom“. V rozhovore pre Times však priznal, že naňho a na jeho tvrdo pravicovú vládu Peking vyvíja tlak, aby vymenil ambasádu Taiwanu za zastúpenie pevninskej Číny.
Vlády štátov Južnej Ameriky sa vo všeobecnosti delia na „ľavicové“ a „pravicové“ spôsobom, ktorý prvé menované považuje za protiamerické, kým tie druhé za proamerické. S tým pracujú aj „kapitalistické“ Spojené štáty a „komunistická“ Čína – hoci expanzia oboch už dávno nie je ideologická.
Okrem kyberútokov je tak Paraguaj vystavený obchodným obmedzeniam, na ktoré doplácajú amazonskí farmári – tí následne vstupujú do paraguajsko-čínskej obchodnej komory, čo zase vyvíja nátlak na vládu zvnútra.
Pre Čínu tak ide o beh na dlhé trate – v získavaní obchodnej dominancie na zadnom dvore Spojených štátov.